Mr. Gold´s Au pairvoľné pokračovanie fanfikov...Obchodné tajomstvá XIIkapitola 125Posol Počul klavír. Tóny niekde z prvej polovice. Pripomínali kvapky, riečište, vodopád, niečo neurčité, iste však v spojitosti s vodou. Keby šlo o sen, dal by za pravdu tej streštenej permanentne nadržanej dračici, čo ho obvinila, že všetko vníma cez prizmu sexu. Voda v snoch znamenala...
Umieraš vedomosťou,keď minulosť, nahá ako cisáruteká oproti budúcnosti.Skúša ťa,pokúša a znásilňuje a ty si pamätáš.Život ako kaleidoskop,neveriaceho Tomáša,chlebom či krvou,stenajúceho proroka.Až sa pretne,deň a noc,v úplnku stále existujúcej hviezdnej oblohy,zabudneš.Alebo...
„Dobré ráno.“, pozdravila som rodičov. „Aj tebe dobré ráno.“, odvetil otec a začítal sa do novín. „Ako si sa vyspala?“, zaujímala sa mama. „Dobre. Ehm...môže u nás dnes prespať Klára?“, opýtala som sa. „Samozrejme, že áno, ale sľúb mi, že kým my budeme preč, tak dáte pozor aj na Anabelu, jasné?“, vážne si ma premerala...
Stojím na balkóne a pozerám na obrovský mesiac, ktorý sa ťažko vznáša nad horami. Sygin spí. Ja však nemôžem. Celý čas sa mi snívali nočné mory. A navyše, blížil sa boj s obrami. Možno sa už nevrátim. Sem tam pofúkal chladný vietor a mne na obnaženom hrudníku naskákali zimomriavky. Zhlboka som dýchal chladný vzduch. Obri sa blížia, cítiť to. Zo svojej...
Jedného dňa, po divokej noci, som sa zobudil so zvláštnym pocitom. Okrem dunenia v hlave som si totiž uvedomil jednu dôležitú vec. Prsia mi síce nezačali rásť, ani mi nekrvácalo z rodidiel, ale zistil som vážny nedostatok vo svojom šatníku. Nemám nohavice! Niežeby som ich bol večer stratil, to nie, len moje jediné čierne rifle boli zajebané od neidentifikovateľnej substancie, prudko...
Ked som svojej babicke povedala, ze pojdem na mesiac do Turecka, zalomila rukami, a prezehnala sa. Vraj sa za mna bude modlit, ale ako ma uz pozna, z hlavy mi ten napad nedostane nasilim, ani prehovaranim."Ty si taka nasa tulacka. Postaras sa o seba," vyhlasila napokon rezignovane po tom, co ma najprv donutila na troch roznych kanaloch pozerat spravy o protestoch v Istanbule a ako tam...
NOBODY KNOWS P.2 #1# Bola to breza a ja som ihneď prišla na to, kde sme. Zmenila som smer asi o dvadsať stupňov. Chlapec, z ktorého sa valila para zastal a ostal stáť - všimol si zmenu kurzu. „Ideš iným smerom. Ty to tu poznáš. Tak nám aspoň povedz, ako dlho sme od základne?" „Asi tak tri hodiny pri tom vašom pomalom kroku. Nechápem, prečo nechcete...
Nápad, aby sme sa išli prejsť v noci, počas búrky, sa mi vôbec nepáčil. Zobudili ma okolo polnoci a vraveli, aby som si natiahla niečo nepremokavé, lenže ja som nič také nemala. Keďže som vedela, že zmoknem, natiahla som si iba tenkú bundu, tričko na ramienka, trištvrťové tepláky a šiltovku. Mne osobne chlad neprekážal. Vybehla som von z mojej izby za ostatnými, ktorí sa náhlili...
#1#Jedno by som zvládol, snaď aj dveno Boh mi je svedkom, že viac už niepo treťom v pohári vidina jasnávšak on mi odpustí, že robim z neho...
Videl som slnko a mesiac na jednej obloheblížil sa koniec dňapozeral som cez zrkadlo na tvoj úsmevposielal tajné myšlienkya jedol kakaové sušené tyčinky.Natrel som si ruky olejoma vmasíroval ich do tebanajprv pomalypotom čoraz silnejšiekým sa všetky kvapky nevpili.Otlač svoje pery do mojichaby som ich cítilked pojdem spatked sa zobudím pokial neuvidím zas mesiac a slnko...
( bál sa Strufoli? )Honey-ball je opäť pred bránou ! ( O päť to mám na tanieri ......
A čas bežal. A my sme odrazu začali kráčať oproti sebe. Stupňovala sa naša komunikácia. Začali sme do správ písať slová, ktoré dávali jasne najavo že túžime po jednom, stretnúť sa. Sami bez svedkov, bez zvedavých pohľadov. Začali sme si volať a rozprávať sa o veciach, ktoré by sme možno nepovedali ani najlepšiemu kamarátovi. Zaujímavé na tom bolo to, že sme sa vôbec nepoznali. Ak spočítame čas...
Od chvíle čo pribehla ani neviem odkiaľ a vzrušeným hlasom povedala - Ahoj to som ja čo som ti poslala mail - od chvíle, keď namiesto toho, aby som sa stihol uistiť či má naozaj krásny zadok, som jej pozeral do hnedých oči a videl v nich to čo v očiach nemá len tak hocikto, od tej chvíle myslím na jedno jediné. Dotknúť sa jej. Smelo, bez zábran, bez zbytočných otázok a odpovedí, bez výčitiek,...
Premýšľam,premýšľam či na svete existuje niekto ako ja.Poznám veľa ľudí,ale rozumiem si s niekím natoľko,aby som smel povedať sme si podobný?Natoľko, aby som smel povedať sme rovnaký? Nemyslím,nemyslím a pripadám si celkom sám.Sám v tomto svete,kde je každý niekym, ale nikto nikým.Rozumie mi niekto?Rozumiem si ja sám?Mám veľa snov, veľa plánovno nikto mi nerozumie,...
Domnievam sa, že kniha by mala byť najmä čítaná! Preto som sa dohodol s mojim vydavateľom Vlna/Drewo a srd, že knihu Monorezeň & Stereozemiaky sprístupníme pre VOĽNÉ ČÍTANIE/SŤAHOVANIE/ŠÍRENIE. Tak neváhajte:Čítaj/sťahuj A priatelia, ak môžete a chcete, ak sa vám kniha páčila, využite možnosť "DONATE" a prispejte ľubovoľnou sumou. Ďakujem! (Ak nemáte Paypal, dolu vľavo je...
Stará vŕba, zničená, suchá, taký je starec na obraze. Presnejšie hlava staručkého pána. Ako keby dohorievala jeho svieca života. Hlboký pochmúrny pohľad, sťa by pred jeho očami mu pretiekol celý život. Čierne uhoľnaté oči , ale predsa je z nich cítiť kúsok šťastia a blaženosti. Vrásky všade naokolo ako popraskaná pôda, ktorá nemá dostatok vlahy. Na vysokom čele pôsobiace ako znak nespokojnosti...
Slnečné halo.Vyvoláva na nebi skutočne...
Postavy v čiernych kimonách so širokými nohavicami hakama stáli v dvoch radoch oproti sebe. Tváre mali skryté za chráničmi, ktoré len na temene odhaľovali strapaté čierne vlasy alebo pestré šatky. Telocvičňou sa ozývali bojové pokriky, dupot nôh a nárazy bambusových mečov šinaj. Bol som totálne unavený, nohy sa mi triasli, pľúca horeli, a to že sa na mňa kimono nepríjemne lepí som prestal riešiť...
02.januára 2011 JABADABA DÚÚÚÚ a konečne ťa mám!!! J (dúfam, že to vyznelo aspoň trošku nadšene)Tento rok som sa rozhodla aspoň jedno so svojich novoročnýchpredsavzatí a prísľubov splniť (ajkeď nie celkom tak z vlastnej vôle)Ale pekne poporiadku.Tento „brilantný" nápad písania on-line denníku vznikol natohtoročnom vianočnom večierku- Ančin...
7. apríl 2012(pohodlie mojej izby, 17.00) No a už to mám aj na papieri. NIE SOM NORMÁLNA!!! A na toto geniálne zistenie prišla moja novápsychologička v priebehu jediného sedenia. Ale pekne poporiadku.Zhrniem všetky „nepodstatné informácie", ktoré sa udiali v mojommizernom živote do tejto chvíle. Bla, bla , bla.... narodila som sa ako jedno...