Necropolis 1. - Ghúlovia

Spisovateľ/ka: Phantom-Soldier | Vložené dňa: 10. marca 2017
http://citanie.madness.sk/view-51320.php

To je hlad ghúla. To je náš osud.

Tokyo Ghoul

 

Izba je osvetlená len poskromne. Na veľkej posteli pri stene ležia dve ľudské torzá, tak ohlodané, že sa nedá určiť pohlavie. Samotná posteľ je tak nasiaknutá krvou a telesnými tekutinami, až sa pod ňou tvorí kaluž. Miestnosť plní ťažký kovový pach krvi a vyprchaných ľudských životov.

Vedľa postele, v prostriedku izby leží o niečo kompletnejšie telo, celkom určite mužské. Ghúlka si ho vychutnávala rovnako ako každé jedno, aj keď ho netrhala tak lačno, ako tie dve predchádzajúce.

Dlhé vlasy, čierne ako noc, lemujú bledú pokožku chrbta. Štíhle prsty s nalakovanými nechtami, ktoré zvierajú svoju obeť. Malé ale pevnú prsia, akurát do ruky. A oči, nezvyklej fialovej farby, ktoré dokážu pritiahnuť každého nešťastníka ako magnet. Pre toto telo skončili, či už dobrovoľne alebo nie, životy stoviek mužov. A tiež žien.

„Na tvojom mieste by som si dal iba nejakú ľahkú večeru. Nemyslíš?"

Zhltne posledné sústo a oblizne si ústa, ako keby práve dojedla šťavnatý stejk.

„Chcel by si snáď trochu? Veď vieš, že ja toho po sebe veľa nenechávam."

Návštevník zostal stáť pri dverách, opretý o zárubňu.

„Vlastne vďaka, ale mal som včera." Roztiahne ústa do úsmevu, až odhalí predĺžené a zostrené očné zuby. Pravý horný je zlomený, ale pretože zvyšok aj s koreňom zostal na mieste, nedorástol mu nový.

Evelina sa zdvihne od zbytkov svojho jedla.

„Podal by si mi župan prosím ťa?"

„Čo by som pre teba neurobil." Vezme z vešiaku ten červený a hodí jej ho. „A hubu utrieť nechceš?"

„Nie si tu nejako skoro? Obyčajne trvá celú večnosť, kým dokvitneš." poznamená s miernou výčitkou v hlase, zatiaľ čo si zaväzuje župan. Žiadny ghúl nie je nadšený, keď ho niekto vyruší pri kŕmení.

„Nechcelo sa mi tvrdnúť na chodbe, kým si milostivá dáva hlavný chod. Či hento je len začiatok a pod posteľou máš schovaných ďalších?" dostane sa jej úprimnej odpovede. Andrej je dokonale nad vecou a rozhodne si z toho ťažkú hlavu nerobí.

Andrej pracoval Eveliny ako jej zástupca v rôznych záležitostiach, prevažne finančných a obchodných a ako jej dôverník. Tiež zaisťoval komunikáciu medzi ňou a skupinami a klanmi, ktoré ovládali niektoré z území Slovenska. A účty sa tiež samé nezaplatia.

Hoci niektoré z miest ponechala v správe iných, Evelina mala vždy rozhodujúce slovo. Ona bola vládkyňou a predstaviteľkou ghúlov na celom Slovensku Už celých dvesto rokov, odkedy toto postavenie prevzala po svojom otcovi.

Jej privilegované postavenie pramenilo nie len z jej schopností ale z veľkej časti za to vďačila aj svojmu pôvodu. Obaja jej rodičia boli ghúlovia, čiže sa ako ghúl už narodila. Ako čistorkvná teda nikdy nepoznala aké je to byť človekom. A hoci sa jej obyčajní premenení nemohli rovnať silou, malo to svoju cenu. Jej hlad sa rovnako nemohol rovnať hladu obyčajného ghúla. Ovládal ju viac, než bola ochotná pripustiť.

„A vlastne, prečo som tu." zdvihol ruku s hrubou kopou obálok. Účty, dopisy, výpisy z bankových kont a zase tie účty. Ostatne, kvôli tomu Andrej strávil celý deň behaním po meste. Občas si začínal pripadať ako nejaká mizerne platená sekretárka.

„Aspoň si na niečo užitočný, cukríček." Lenže namiesto toho, aby si ich od neho vzala, sa začala okolo Andreja obtáčať ako anakonda, čo sa snaží vyliezť na strom.

Andrej mal čo robiť, aby neprevrátil očami. Vždy, keď začala používať tieto zdrobneniny bolo evidentné, o čo jej ide. Ma to ju nemusel ani poznať dosť dlho.

„Čo chceš robiť dnes večer? Nezostaneš aspoň na chvíľu?"

Podľa toho laškovného hlasu mu bolo viac ako jasné, že toto nezastane pri jednej rýchlovke.

„Prepáč, dole ma čaká Maťo. Rozhodli sme sa dnes si vyraziť do mesta." A pravdepodobne skončia na šrot.

„Ale mne tu bude smutno." zabehla mu prstami do vlasov. Druhou rukou mu začínala rozopínať rifle.

„Veď som sľúbil, že sa cez víkend zastavím." Snažil sa Andrej nájsť taktiku, ako by mohol čo najrýchlejšie zdrhnúť. Skôr, než z neho stihne strhať oblečenie a zvaliť ho na zem.

„No dobre ty..." povzdychla si prehnane. „Ale s týmto musíme niečo urobiť." Mierila na jeho vlasy. Andrej sa už dávno vzdal snahy čokoľvek s nimi podniknúť, trčali mu do každej strany, nech s robil, čo robil. Jedine Evelina vyjadrovala s jeho hnedým porastom hlavy večnú nespokojnosť.

„Kde som len ten hrebeň dala?" prehľadáva šuplíky. „Tu je!" Víťazoslávne sa otočí ale pohľad k dverám je nemilo prekvapí.

Veci, ktoré jej doniesol, ležali na stolíku. A po Andrejovi ani stopy.

 

Pri ceste pred budovou stálo biele Lamborghini Diablo. Maťo si krátil čakanie tým, že sa snažil pomocou kolieska volume urobiť z auta mixážny pult. Vo výsledku len hudbou ohlušoval všetko naokolo.

„Nejak rýchlo si naspäť." privíta Andrej, keď nastúpi.

„Dnes sa mi podarilo výnimočne ujsť skôr, ako mi stihla stiahnuť trenky." odvetí a zabuchne dvere.

Maťo naštartoval a vyšiel so športiakom na cestu.

„Ja len, že sme ju dnes mohli zobrať so sebou." poškrabe si zarastenú tvár. „Aspoň by sme ju mohli opiť, nech je sranda." Roztiahne ústa do úsmevu. Maťo a tá jeho večne nadnesená nálada.

Bol trikrát taký široký ako Andrej a práve jeho hmotnosť bola častým terčom Andrejovho rýpania.

„Ty si zošalel, čo? Opiť a ju? Veď by nás utrtkala na smrť! A všetko živé v dosahu najskôr tiež."

„Ja viem, čo sa o nej hovorí. Ale nie je to trochu... prehnané?" zapochybuje ghúl.

„Tak si to skús sám, keď myslíš. Tá ženská je hotová mašina! Garantujem ti, že po piatom čísle by si utekal ako o život."

Zastavili pred prechodom na červenej. „A preto som rád, že tú robotu robíš ty." žmurkol na neho.

Vďaka ti, kamarát." Andrej do toho vložil toľko irónie, koľko sa len dalo. „Keby som vtedy vedel, čo si za zmrda, odtrhol by som ti gebuľu, keď som mal možnosť."

„Len si snívaj ďalej." Maťo zabubnoval prstami po volante.

Obaja sa pri spomienke na minulosť zasmiali. To bola iná doba, oveľa divokejšie a nebezpečnejšie časy. Lovci sliedili po uliciach, on sám vtedy zabíjal a požieral všetko čo mu prišlo do cesty. Vraždenie bolo na dennom poriadku a Bratislavou tiekla krv. Ľudia boli iba jedlo, tak ako to malo byť. A vždy bolo. Slabí a úbohí, ako dobytok a nič viac.

Lamborghini sa pohlo vpred. Maťo sa konečne uspokojil s pesničkou, ktorú našiel.

„Počuj, Andrej?" ozve sa po chvíli jazdy.

„No?"

„Ja len, že by si si mal zapnúť ten poklopec. Je ti vidno trenky."

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8