Dozrievajúce jablká

Spisovateľ/ka: VojtechKorvas | Vložené dňa: 28. apríla 2017
http://citanie.madness.sk/view-51387.php
Michal a Jozef mali nevšedne späté vzájomne životné osudy - narodili sa v jednom mesiaci, v jednej ulici malého mestečka, na radosť rodičov spolu chodili do jednej triedy základnej školy, dokonca sedávali i v jednej lavici. Spolu chodili i do gymnázia v okresnom meste a obaja si vybrali i vyššie vzdelanie v hlavnom meste. Len tu by sa dalo povedať o oddelení týchto ich vzájomných osudov, pretože Jozef sa rozhodol pre štúdium chémie a Michal pedagogiky. No i to bolo len čiastočné, pretože to bolo v hlavnom meste a tak sa snažili aby bolo čo najmenej takých dní, čo by sa nestreli.
Ich spoločné životné osudy sa definitívne rozdelili až po skončený vysokých škôl, pretože Jozef zostal v hlavnom meste a Michal sa vrátil ako profesor na gymnázium a to práve na to, kde pred časom spoločne študovali.
Tieto ich predchádzajúce nevšedné životné osudy mali však celkom prirodzene i nesmierny vplyv na ich vzájomný vzťah nielen v životnej filozofii, ale i k prostým záľubám. Zo záľub to bol najmä k prírode, pretože sa po nej potulovali v ktoromkoľvek ročnom období a nech bolo akékoľvek počasie v ňom.
V životnej filozofií to bolo viacero vzácnych zhôd. Napríklad i k priateľstvu, samozrejme nie k tomu vzájomnému, ale k iným. Znamenalo to, že neprijímali účelové priateľstvá, priateľstvá z vypočítavosti, či krátkodobé. Priateľstvo v nich k ním naopak muselo dozrieť tak ako ovocný plod, mať teda svoj puk, kvietok, prvý náznak plodu, jeho zretie ...
Možno i preto mali menej priateľov, ako iní. No tých, ktorí sa nimi stali, ich priateľstvo si nesmierne vážili a ctili. Prípadné nedorozumenia len ťažko znášali ! Trpezlivo si vyjasňovali ich príčinu, v mnohom ustupovali a dosť obetovali. Ak však videli, že je to márne, od priateľstva odstúpili. Zväčša definitívne !
Nemali medzi sebou tajomstvá, nech boli akékoľvek a to vlastne až do dospelosti. Až v nej si povedali, že nastal čas, kedy musia v nich byť už sami. No i tak si sľúbili, že ak nastane v ich živote takpovediac zlomová udalosť, povedia si to.
No tá však akosi neprichádzala. Čas na nich nebezpečne kládol ťarchu dní i rokov, vrýval do ich tvárí vrásky, a nemilosrdne im vtláčal dennodenný stereotyp, všednosť.
Raz však predsa len prišla ! Vtedy Jozef zatelefonoval Michalovi :
„ Michal, zdá sa, že som stretol tú pravú ! Možno si si všimol, že som sem-tam spomenul i meno Kvetka. To je ona ! No a preto, že som ťa často spomínal, chcela by ťa spoznať. Mohli by sme sa teda stretnúť ? Povedzme, tento víkend ."
Samozrejme, že rád súhlasil a dohodli si stretnutie v istej kaviarni.
Jej krása, prirodzenosť, inteligencia a vtip naňho zapôsobila. Veľmi ju Jozefovi prial a, čo bude klamať, v dobrom slova zmysle i v duchu závidel. Nemohol si nevšimnúť ešte jej jedného, preňho však sympatickému detailu - každému hovorila v zdrobnelinách. Otec bol teda oteckom, mama mamičkou, Jozef Jozefkom a on - Michalkom ! Akoby to Jozef od nej pochytil, on jej na oplátku zasa hovoril Kvetinka. No čoho si vôbec nemohol nevšimnúť, bol v jej rečiach rovnako vzácny k prírode.
Od toho času, nebolo takmer jedného víkendu, ktorý by nestrávili všetci spolu, a to zväčša na horách.
Raz, pri jednej vysokohorskej túre razom zastal, aby upriamil Michal pozornosť na ten svet tam pod nimi.
„ No povedzte, nie je to úžasný pohľad ? Hory sú ako rozbúrené zelené more, ktorého pohyb akoby akási zvláštna moc znehybnela, no jeho vôňu a šum mu ponechala. Čo poviete, nie je to úžasné...?"
Zareagovala len Kvetka, pretože Jozef sa venoval fotografovaniu :
„ Michalko, Michalko, kiež by si obdivoval takto aj inú krásu, napríklad - žien ! Vieš, horám tak rýchle ubiehajúci čas nevadí ..."
Michal však bez toho, aby odvrátil svoj pohľad z hôr, jej odpovedal :
„ Máš pravdu, Kvetka, čas neuveriteľne beží ! Len donedávna, akoby pre mňa neexistoval. Keď som bol totiž plný snov, túžob a predsavzatí, zdalo sa mi, že ma až príliš dlho nechá čakať na ich splnenie. Vtedy mi čas plynul nesmierne pomaly. Jedného dňa mi však povedal : dospel si a tak začnú pre teba platiť iné zákony, zákony ustavičných povinností! A ešte akoby dodal : nezabudni, že môj „Deň" má len dvadsať štyri hodín. Ba veľkoryso mi ešte i poradil, vraj mám si ho pomyseľne rozdeliť na tri časti - jedna by mala patriť spánku, druhá práci a tretia na plnenie svojich predsavzatí, alebo túžob. Nedopovedal však, že zakrátko sa ti aj tak všetky zlejú do jedného toku. A že je už preč, zbadám až v jeho neskorej v noci, keď si líham spravidla s myšlienkou, čo všetko som nestihol ! Veru, veru, čas mi veru neuveriteľne beží ..."
Kvetka sa len pousmiala a povedala :
„Ako elegantne si vycúval z danej témy."
Akoby sa však neuspokojila jeho odpoveďou dodala :
„Ozaj, Michalko, nechcel by si sa zoznámiť, napríklad s niektorou mojou kolegyňou ...?"
Michalovi neboli po vôli takéto dávno prežité „stodolovské dohadzovačky", no nechcelo sa mu akosi odmietnuť Kvetkinu ponuku lebo vedel, že od nej je myslená úprimne. Preto súhlasil. Veď koniec - koncov nejde o nič ...
Ukázalo sa, že urobil dobre, pretože Kvetka nad takýmto stretnutím zrejme už myslela, pretože mala premyslené i detaily - napríklad žeby k zoznámeniu by malo prísť s jej najbližšou priateľkou Ivicou, najlepšie v nadchádzajúci piatok kedy je predĺžený víkend, a že by sa malo by ísť na chatu jej rodičov.
Keď súhlasil, nasledovalo mnoho vzájomných volaní...
V ten piatok sa stretli v staničnej autobusovej reštaurácii. Prvé, čo Michala na Ivici upútalo, bol jej zovňajšok, bola zvláštna - ako rodená indiánka. Mala husté, čierne vlasy spletené do jedného vrkoča, so snehobielou čelenkou. Tvár s veľkými uhľovočiernými očami a rovným obočím nad nimi, no hlavne ústami tvarom i záhadnosťou akoby ukradnuté Mone Líze. Všetko na nej naňho pôsobilo akousi záhadnosťou z ktorej len ťažko bolo odhadnúť nielen vek ale, trebárs, i dianie v duši. No jej priliehavá blúzka, pod ktorou sa voľne vlnilo bujné poprsie a priliehavé texasky zasa celkom jasne prezrádzali dokonalosť jej tela. Práve ono ju robilo skutočne krásnou ženou. Predstavila sa mu s milým úsmevom - som Ivica.
Do odchodu autobusu, s ktorým mali z tejto stanice, zostal ešte čas na obed. Reč pri ňom, na potešenie Jozefa a Kvetky, neviazla. Pri Ivici si však Michal všimol jednu zvláštnosť - do Michalovho rozprávania s ňou, ale i naopak sa mu vždy dotýkala ruky. Bol to dotyk jemný, sotva citeľným vybrovaním, ktoré však malo preňho priam erotický nádych.
Takto sa Michala dotýkala i celou cestou v autobuse, ktorou sa museli dostať k chate. Z konečnej autobusovej zástavke museli ísť k chate ešte pešo. Chlapi sa samozrejme podujali niesť všetku batožinu. No kým Kvetka poskakovala popri Jozefovi, Ivica sa Michala držala, preňho tiež zvláštne - ruku mala totiž zastrčenú zozadu za jeho remeňom, kde pohľadala nahú časť tela !
Na chate, ktorej by bolo možne skôr povedať víla, bolo vidno, že bola postavená profesionálne a to či už architektonicky alebo remeselne, no hlavne veľkoryso.
Keď sa v nej zložili, Kvetka povedala Michalovi a Ivice :
„ Viete vy čo, kým my s Jozefkom pripravíme chatu na pobyt, vy sa môžete ísť prejsť, povedzme k rieke, k rieke a prípadne sa v nej i okúpať. Je odtiaľto len zopár metrov a voda v nej je fantastická. Uvidíte !"
Obaja pozreli na seba, akoby si chceli vymeniť dôvod tohto návrhu, ktorým nesporne u oboch bol nechať ich samých aspoň na pár chvíľ - súhlasili. Chvíľu sa popri nej mlčky prechádzali až napokon si vyhliadli malú čistinku na ktorej si rozprestreli deku. Ivica sa zrazu z ničoho nič vychytila k rieke a rukou vyskúšala vodu.
„ Voda je skutočne fantastická, poďme sa okúpať !", povedala nadšene Michalovi.
Ten bol týmto návrhom prekvapený, pretože skutočne si myslel, že majú obaja na mysli onen jediný dôvod len ísť k rieke. Veď napokon nemajú ani plavky ... ani uteráky ... No nestihol ani dokončiť svoje úvahy, nieto ešte i niečo povedať, už sa vyzliekala ! Bez akéhokoľvek ostychu, bez, napríklad, prosbičky, aby sa nepozeral, či odvrátil sa, ale len tak, akoby to bola všednosť, samozrejmosť!
Hoci pohľad na ňu bol príjemný, predsa len ho riadne zaskočila. Veď sa poznajú len niekoľko hodín ! Iné ženy si chránia tajomstvo svojho nahého tela dokedy sa len dá a muž, ktorý sa podujme odhaľovať ho musí byť neuveriteľne trpezlivý a draho platiť nežnôstkami. Nevedel raz, čo si myslieť - že by bola ... ? Nie ! To nie, Kvetka by ho celkom určite s takou nezbližovala ! Vychádzalo mu teda len jedno : je to preňho, ako muža, výzva ! Svojrázna, zvláštna ! Ale ako na ňu reagovať ? Zbytočne sa spytoval sám u seba odpovede, bolo neskoro - odpoveďou bolo vzrušenie a to také, že nemohol ísť za ňou ani do rieky ! Vrátila sa teda poňho, no keď si ho pokojne svojimi veľkými čiernymi očami prehliadla, potichu povedala :
„ Nie, Michal, tu nie ... !"
Keď sa vrátili do chaty, pri chystaní dreva do kozuba v kôlni, Jozefovi predsa len nedalo spýtať sa na to, ako zapôsobila naňho Ivica. Michal sa len pousmial a povedal :
„Je tak trochu svojrázna, zvláštna."
Jozef len pokrčil plecami, rozhodil ruky a povedal :
„Ver, lebo never, neviem o nej veľa. Veď uvidíš, máš pred sebou dosť času na bližšie zoznámenie sa ."
Po večery víno a pri kozube a sviečkach hrali kanastu. Nálada bola výborná ! Vtip striedal vtip, ba i nôtiť sa začalo. No keď chcel Jozef otvoriť ďalšie víno, Kvetka povedala :
„ Radšej nie. Keďže nás zajtra čaká túra., by bolo hádam najlepšie už ísť spať ". A dodala : „ Navrhujem tento rozpis izieb - ja s Jozefkom do apartmánu v ľavom krídle a vy dvaja do pravého. Samozrejme, ak vám to nevadí ..."
Michal schválne nechal ako prvej vyjadriť sa Ivicu. Tá súhlasila.
Pri rozbaľovaní si svojich vecí, však na Ivici, že je nie je akási svoja. Chápal to tak, že by chcela byť na chvíľu sama. Vyhovoril sa preto, že ide nazrieť, či je oheň v kozube uhasený...
V kozube dotlievali polená, vyzerajúce ako ceriace žeravé zubiská v čiernej papuli rozprávkového netvora... Keď si myslel, že je dostatočne dlho preč, vrátil sa.
V pološere nočnej lampy bolo vidno, že ona už leží v posteli, po krk zahalená prikrývkou. Vyzliekol sa a šupol sa k nej.
Aké však bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že ona nie je zoblečená. Žeby jej ďalšia zvláštnosť ? Nuž čo, povedal si v duchu - asi sa nechá dobýjať ...! No len čo na ňu položil ruku, odtiahla mu ju. nepochodil ani s nehou, ani s chlapským naliehaním! Naopak, práve pri ňom sa prudko posadila a povedala:
„ Michal, prosím ťa, nechaj ma!"
Michal celkom pochopiteľne naliehal na vysvetlenie :
„ Prečo nie , veď pri rieke si povedala, že tam nie..."
„Viem, no nepovedala som, že tu áno ...!"
Michal celkom samozrejme chcel vysvetlenie, hocijaké: napríklad či má vážnu známosť...? dokonca i to či je ešte panna ...
Prudko sa posadila.
„ Prečo si potom súhlasila spať so mnou v jednej izbe, v jednej posteli...?"
„Ak chceš odídem !"
Sedeli ďalej bez jediného slova na posteli, chrbtami obrátení k sebe. Michal si začal uvedomovať, že skutočne aj môže odísť. A ako by to vysvetlil ráno Jozefovi, či Kvetke? Preto jej povedal, že nech pekne zostane v izbe a ž on odíde. Obliekol sa, zobral si prikrývku, dal si prútené kreslá na malý balkónik izby a usadil sa v nich.
Noc bola z horúceho dňa teplá, ale zároveň i jasná, pretože mesiac bol práve v splne. V neďalekých tmavých horách už všetci jeho obyvatelia tíško spali, len vánok sa sem - tam premiestňoval v nej a preto len lístie v nej slabučko šumelo. Ich šum splýval so šumom pokojne tečúcej rieky z ktorej sa monotónne ozývalo kŕkanie žiab. Ach, ako dôverne poznal túto nočnú atmosféru...
Teraz ho však nezaujala tak, ako inokedy. Ani nemohla, lebo mysľou bol stále pri Ivici. Musel si predsa vyjasniť, či nedal k tomuto jej správaniu nejakú príčinu. Minútu po minúte preberal svoje správanie k nej, od prvého okamihu. Nebol k nej predsa vulgárny, či arogantný, agresívny, ale ani apatický, nevšímavý, nečinný ... Neprišiel na nič, čo by ju oprávňovalo vyjadriť jej vzťah k nemu takto ... Stále viac a viac sa utvrdzoval v tom, že to už nie je zvláštnosť, či svojráznosť osobnosti ... Ale v čom to je ?
Na odpoveď si prizval pomoc psychológov, psychiatrov, pedagógov a literátov, ktorých tak dobre poznal zo svojej bohatej knižnice, no zbytočne. Všetci bezradne krčili plecami. Len Saganová, zahmkal, vraj s takýmto motívom by sa možno pohrala. Iný názor mali chlapi v krčme - vraj, zasa, nech si nič z toho nerobí, pretože je to obyčajná ... Pst, vulgárnosti nie ...
Nie? Tak potom prečo ju nevykopne nielen z izby ale i chaty, aby si raz navždy zapamätala, že keď ide dobrovoľne s chlapom do nej, musí predsa dobre vedieť, že ... Pst, pst, ani násilie nie ...Nikdy k nemu ani len myšlienkou neinklinoval. I to je predsa, a pre oboch, ponižujúce !
No musel priznať, žiaľ, že nie je to po prvý krát, čo sa mu to vo vzťahoch s inými ženami akosi nedarí. A ešte raz si dal otázku - v čom to je ? Je to len obyčajná smola ... ?
Pretože na spánok nemal ani pomyslenie, vrátil sa k týmto vzťahom v doterajších známostiach :
Prvú vážnejšiu známosť nadviazal s Danou. Toto žieňa neveľké vzrastom, no o to s väčším temperamentom, sebaistotou a suverenitou mu imponovala hneď odkedy ju videl na besede so študentmi za akúsi nadáciu. Po zblížení sa s ňou mu však v pomerne krátkom čase „predostrela svoje požiadavky", z ktorých dominovala na dohovore stretnutí a dochvíľnosť na nich. Zostať len pri nich, mu nerobila žiadne ťažkosti, lenže ona svoje nároky stupňovala a to až do hlúpych detailov, akým bola napríklad zmena zovňajšku v rámci akéhosi splývania so svojimi študentmi. Keď mu však začala skracovať čas na jeho záľuby, akými preňho nesporne boli turistika, šport, čítanie, dokonca povinnosti súvisiace so školou, začalo ho to škrieť. Dovolil si jej teda pripomenúť, že v spoločných vzťahoch nemôže dominovať len jeden, teda jej, ale že by mala rešpektovať viac v ňom i jeho ... Vysmiala sa mu, vraj, vo vzťahoch, naopak, musí byť jeden dominantný. Ba, dodala, vraj uvidí akého si z neho vychová mužíčka. No v zapätí sa však zháčila a zbadala, že to prehnala. Chcela to nahradiť, divokým milovaním, no on naopak si prial, aby sa čo najskôr skončilo, dokonca, aby bolo už i posledným. Vtedy ešte netušil, že bolo. Na dohovorené stretnutie s ňou prišiel z kolegových osláv o niečo neskôr a celkom samozrejme bol z neho cítiť i prípitok a dym zafajčenej miestnosti. Keď mu otvorila dvere, precedila zlostne medzi zubami - takýto jej prah, vraj, neprekročí. Ani ho viac neprekročil, hoci odkazovala, telefonovala, posielala esemesky...
Urobil chybu ? Mal sa prispôsobiť ? Podriadiť ?
Oľga bola zasa jej pravý opak - štíhla elegantná, mala tichý zamatový hlas a vyžaroval z nej kľud a vyrovnanosť. Zoznámil sa s ňou na námestí kde sedel na lavičke. Prisadla si k nemu i so svojim psíkom. Slovo dalo slovo a treba priznať, že to nebola náhoda, keď sa s ňou stretával i ďalšie dni. Raz ju pozval k sebe a ona bez najmenšieho vzdoru išla. Bol s ňou veľmi rád, pretože vedela sa mu tak oddať , do absolútneho vzájomného splynutia. Hoci bol s ňou šťastný, všimol si u nej jedného - keď prišla určitá hodina, odišla. Hoci vedel, že je bez záväzkov a má svoj vlastný byt. Začal naliehať na pozvanie k nej. Hoci nerada, pozvala ho. No s poznámkou, aby nebol veľmi prekvapený. A veru bol ! Okrem toho psíka bol jej byt totiž plný mačiek, hoci, popravde, jedna krajšia ako druhá. Celý byt bol skrz - naskrz presiaknutý agresívnou, hoci príjemnou vôňou. Len opatrne jej vysvetľoval nutnosť rešpektovania hranice medzi ríšou zvierat a ľudí, a takto sa nepodriaďovania vzájomnému životu a splývanie s nim. Ona sa len usmievala, usmievala a sem - tam utrúsila tú, bohvie kým, vymyslenú hlúpu vetu, že ten, kto nemá rád zvieratá, nemá rád ani ľudí ! Všimol si u nej však niečo preňho nie príliš príjemného: rovnako, ako sa prituľovala k nemu a splývala s nimi, rovnako to bolo i s ním ! Že by jeho cena bola totožná, rovnaká s nimi? Povedal si, že to musí zistiť. Raz úmyselne v dohovorený čas neprišiel a čakal, či sa aspoň slovkom zmieni o ich dohovore... No ona nie! Neprišiel teda ani o týždeň, a ona opäť nereagovala. A nič, ani keď neprišiel mesiac. Neprišiel teda už nikdy. Ktovie, či to zbadala.
Urobil chybu ? Mal sa prispôsobiť ? Podriadiť ?
S Alicou ich zoznámil vlastne lejak, ktorý sa z ničoho nič strhol na ulici. Ponúkol jej schovať sa pod jeho dáždnikom. Keď dážď neustával schovali sa pod markízou hotela. No keďže neustával, a neustával, pozval ju do jeho kaviarne na kávu. Od toho dňa sa v nej stretávali takmer denne. Jej najobľúbenejšou témou bolo filozofovanie o zmysle života, jeho bytie. On bol jej vďačným poslucháčom, za čo sa mu ona odplácala dlhými hodinami milovania. Po čase sa však objavila s ňou jej priateľka, po čase priateľ tej priateľky a po ďalšom čase priatelia ich priateľov, až ich napokon bolo toľko, že sa sotva zmestili za najväčší stôl kaviarne. Posedenia sa tak predlžovali, čím sa samozrejme skracoval i čas pre nich dvoch. Nečudo teda, že ich často zachytilo ráno. Začal meškať do školy, mal menej času na prípravy. Uvedomoval si to, preto stále intenzívnejšie na ňu naliehal, aby zmenili ich vzájomnosť. Navrhoval ich samých na návštevy kina, divadla, prechádzky, túry a iné, čo by im zaručovalo viac času pre seba. Najskôr smiešne zahovárala, neskôr sa trápne vyhovárala, až napokon sa mu zdalo, že je na jeho návrhy alergická. A nemýlil sa, pretože jedného dňa sa ostro vzoprela: nech si, vraj, nemyslí, že bude s nim tráviť svoju akúkoľvek chvíľu túlaním sa po kinách, divadlách, nehovoriac o horách a skalách, má, vraj, predstavu o živote úplne inú - plnú každodenného diania neustálych zmien, vzruchu, novôt, neopakovateľnosti. A ak sa mu, vraj, takýto život nepáči, je jej ľúto ... Napokon nemusí sa na ňom zúčastňovať, nikdy ho vraj o to neprosila a prosiť ani nebude ! Ani nemusela Viac neprišiel. Viac sa s ňou nestretol...
Urobil chybu ? Mal sa prispôsobiť ? Podriadiť sa ?
Nekonečné hodiny v sebe preberal tieto vzťahy. Hľadal v nich aj svoju vinu. A to dosť nástojčivo! Našiel v sebe síce dosť drobností, ktoré ho však nemohli viniť z takého konca k iným ženám...!
Z návratov k nim ho prerušilo zasvietenie v izbe. To zasvietila Ivica, pretože sa išla preobliecť do nočnej košele. Pomaly, pomaličky sa vyzliekala, pomaly ju hľadala a ešte pomalšie sa do nej obliekala. Potom ešte dobrú chvíľu sedela , pričom sa občas pozrela i smerom k balkónu. Akoby čakala ...
Ale na čo ? Vari si myslela, že pohľad na jej nahé telo vyvolá opäť uňho túžbu po nej ? Nie! Iné stačilo ! Stačilo len jedno jediné slovko, alebo jeden jediný posunok rukou, a všetko, všetko by sa možno zmenilo. Vnútorné varovanie pred ňou, pred jej zvláštnosťou, svojráznosťou, ale už i nevyspytateľnosťou, bolo v ňom už priveľmi silné ! I teraz mal pravdu, pretože po chvíli bez všetkého, zhasla svetlo !
Kde to prestal ...?
To predsa nie je podstatné ! Podstatné je niečo iné, oveľa závažnejšie ! Podstatné je to, že vo vzťahoch k iným ženám sotva, sotva, sotva zlyhal on !
No oveľa podstatnejší a oveľa priepastnejší bol rozdiel medzi nimi a Ivicou ! U tamtých, nech ich vzťah skončil tak, ako skončil, no sprvu sa javil a vyúsťovali k onomu jedinečnému prejavu, akým sa môže popýšiť len mladosť - do prejavu lásky v žití, či žití v láske, so všetkým, čo k nej patrí ! Do onej nesmiernej túžby po nej, ktorá spôsobuje jedinečnú, nespútanú a bezhraničnú vnútornú silu, vyjadrenú trebárs v Tádž Mahále...
Pri tejto úvahe sa v ňom utvrdzovala skutočnosť, ktorú si ale nechcel pripustiť pri stretnutí i s Ivicou, že vzájomné vzťahy medzi ženou a mužom sú teda vo všeobecnosti tak nevyspytateľné, že sa môžu končiť medzi kýmkoľvek, kedykoľvek. Dokonca i vtedy, keď už sú zviazané manželstvom.
A práve vtedy sa mu v jeho duši táto úvaha začala spletať s prežitím nevydarených vzťahov. Táto spleť sa menila v ňom na suchý svištiaci vietor. Mal pocit, že práve on mu v tej chvíli jeho „ja" práve rozprašuje kadekde, ako popol mŕtvych ...
Len z námahou vracal myšlienky naspäť ! Bolo načase odpovedať si - čo ďalej ? Veď o chvíľu svitne nový deň a Ivica, tá Ivica, ktorá mu tak rýchle a nečakane odhalila svoje telo i dušu sa mu postaví tvárou v tvár z ktorej bude celkom určite vidno otázku : tak čo, ako sa dnes zariadiš vo vzťahu ku mne .
Akékoľvek rozhodnutia zvažoval, javilo sa mu len jedno - nepokračovať v nijakom vzťahu k nej ! Toto rozhodnutie nemalým podielom ovplyvnila i príčina vlastnej viny. Veď to bol on, čo už druhý krát porušil svoje zásady zretím vzájomného priateľstva vo vzťahoch. Skrátil ho predsa len na pár hodín, na čas, ktorý je uňho tak strašne mizivý vo vzťahoch ! Práve pre to musí končiť v ňom! Inak by deň, ktorý sa práve začína bol pre oboch len divadlom, skôr tragikomickým. Hrať v ňom v týchto vzťahoch nemá žiadneho zmyslu ! Radšej z jeho scény odíde.
Ranný svit už jasne dominoval nad tmou. Vošiel do izby a začal sa zbaliť, hoci v nej bolo predsa len ešte šero. Ona i tak však zažala nočnú lampu, oprela sa o lakte a pozerala naňho. Letmo pozrel na ňu. Nedalo mu, aby sa nad ňou nezamyslel : nájde si táto žena niekedy druha pre svoj ďalší život ? Splní raz poslanie ženy, milenky, matky ? Ozaj, ktovie či si vôbec píše pomyselný denník spomienok povestným zlatým atramentom, či má svoju zamatovú skrinku na drahé kamene spomienok ? Ak áno, rád by vedel akú má v nich svoje miesto ...
Ona však len nehybne ležala naďalej opretá o lakte a hľadela svojimi veľkými čiernymi očami naňho bez jediného slovíčka. Až keď už kráčal ku dverám sa ho spýtala :
„Michal, uvidíme sa ešte niekedy ?"
No on, bez toho aby sa na ňu pozrel jej odpovedal :
„Čo by som za to dal, keby som mohol ešte dnes na teba zabudnúť ...!"
A odišiel .
Šero vonku bolo už celkom bledunké. Ranná rosa na veľkej tráve príjemne chladila jeho obnažené lýtka. Kŕkanie žiab už ustávalo z obáv pred svojimi predátormi. O to viac bolo počuť prebúdzajúcich sa obyvateľov hory. Vánok akoby zosilnel, aby z nej šíril neopakovateľnú vôňu či už slnkom spáleného popadaného lístia zo stromov, ale i toho sýtozeleného na nich.
I túto rannú atmosféru poznal dôverne. Inokedy bola celučká v ňom, no teraz to bolo naopak bol len on v nej. Naviac skrz naskrz presiaknutý akousi prázdnotou, clivotou, úzkosťou. Dokonca sa k nemu pridal i akýsi neznámy samosudca, ktorý ho pritom sústavne bičoval nepríjemnými otázkami, na ktoré dával bez jeho odpovede i rovnako nepríjemné odpovede .
Čo by dal i za to, keby ešte dnes mohol ísť do svojej triedy, medzi svojich hrdinov i zbabelčekov zároveň, prosto - dospelými nedospelými. Ako sa ho snažia obratne a vierohodne presviedčať o svojich prednostiach, kladoch a vedomostiach . Najmä chlapci, pretože dievčatá si radšej nenápadne rozopnú ďalší gombíček na svojej blúzke, zagúľajú svojimi očami a pridajú rozkošný úsmev.
No keď bol pri spomienke na gymnáziu, predsa len zarezonovala v ňom jedna nie celkom príjemná spomienka z neho. Vlastne, skoro taká, ktorá mu spôsobila takmer také isté rozpoloženie, aké má teraz ! Ba mala takmer navlas i príčinu, pretože i v nej, vtedy prvý krát porušil svoje zásady oným zretím vzájomného priateľstva vo vzťahoch, skrátením v podstate len na pár hodín v prípade inej ženy ...
Bolo to v zime. So svojou triedou mal ísť na lyžiarsky zájazd, keď náhle ochorel jeho kolega, ktorý mal ísť s nim. Ako náhradu zaňho, určil riaditeľ gymnázia jeho kolegyňu. Nebol tomu rád, pretože nepožívala pre svoju prísnosť, zásadovosť, slušné a morálne správanie sa prílišnú obľubu u študentov. Všetko s ňou bolo však inak ! Tá, len čo sa vlak s nimi pohol zo stanice, mu povedala, či by ju nepozval do jedálneho vozňa, že má strašnú chuť na aspoň jeden hlt červeného vína. No podľa toho, ako ho v jedálnom vozne pila, hneď vedel, že sa nejedná ochuť na víno. A skutočne, pretože mu celkom jednoducho a prosto povedala : tým, že u nej zmení prostredie, rada by, vraj, bola, keby sa zmenilo i ostatné ! Ak chce, vraj, tomu rozumieť. Samozrejme, že rozumel - veď táto od neho staršia žena, matka dvoch dospievajúcich detí, ho predsa navádzala na vlastnú neveru ! Už, už sa chcel vzoprieť, keď ho však náhle ovládla akási zvláštna túžba spoznať chovanie sa žien pri nevere. Sú kŕčovité, uvolnené, vládnu, či nechávajú sa ovládnuť, vidieť, či nevidieť na nich výčitky svedomia ...? Súhlasil ! Nech mu je odpustené, veď tak bude len jeden jediný krát ...!
Jeden jediný ? Omyl ! Akoby šibnutím čarovného prúta, sa zmenila na ženu plnú ohňa, temperamentu, ba priam v dravosti, slovom - nymfa ! Oberala ho o všetok jeho voľný čas ! Takmer porážala i jeho mladosť ! Cítil sa veľmi nepríjemne ! Našťastie tu bol čas, čas pobytu, všetko vyriešil. No ešte keď sa vracali v nedeľu večer z neho vracali, nedbala pokračovať i vo vlaku. No v pondelok, keď sa stretli v škole, obišla ho s kamennou tvárou ! Nevenovala mu ani jeden jediný tajný pohľad, či posunok. I keď mu to vyhovovalo, pretože sa obával, že bude trvať v pokračovaní tohto vzťahu, cítil sa presne tak ako teraz. Hoci doteraz nevie, prečo mu na ceste naspäť pri tom istom víne nepovedala pravdu - život nech je pre nás obidvoch taký, ako pred týmto zájazdom ... Už vtedy prisahal, že tento pocit už nesmie vo svojom živote spoznať! Aká len bola len táto prísaha zbytočná ...
Ani sa nenazdal a pred ním na ceste sa plazil jeho dlhý ostrý tieň. Za nim v diaľke sa začali objavovať prvé činžiaky hlavného mesta. Ako predpokladal, mesto ešte spalo. Jeho skoré ranné ticho prehlušovalo len bezohladné dohadovanie šoférov a závozníkov zásobovacích vozidiel s obchodníkmi. Aj električka bola prázdna, bolo v nej zopár driemajúcich, čo išli práve z nočnej, alebo na rannú smenu, jeden, čo má za sebou veľmi hýrivú noc a pár mladých, na ktorých bolo zasa očividná obava z rodičov.
Vestibul železničnej stanice bol tiež prázdny. Len upratovačky, utierali travertínovú podlahu a pre ktoré sa dvakrát musel premiestniť z jednej lavice na druhú .
Rušno bolo len v staničnej reštaurácii, najmä keď sa na nej otvorili dvere. Bolo z nej cítiť varenú klobásu, držkovú polievku, pivo a vydýchaný vzduch. Prichytil sa, ako ťahalo do nej aj jeho, len tak, na pohár červeného. No ihneď takúto myšlienku zavrhol, lebo vedel, že alkohol zabraňuje umu myslieť a umožňuje citom bez problémov zmocniť sa ho.
A tak sedel prázdny v tejto prázdnote, cez naširoko otvorené dvere hľadel bohvie kde a bohvie na čo.
Tu však zbystril svoj zrak, pretože sa v ňom objavila žena s malým, asi päť ročným chlapcom. Samozrejme zavesil svoj pohľad ne nich. Zvlášť na ňu, pretože bola celá v čiernom, smútočnom oblečení. I keď takéto oblečenie nikomu nesvedčí, jej áno. Pôsobila v ňom akosi dôstojne a elegantne a to i napriek tomu, že bola ovešaná taškami a jednou rukou ťahala ťažký kolieskový kufor. Zamierili si to rovno k voľnej lavici pri ňom a kde bolo sucho a pri ktorej bola pokladňa, odložila sa, posadila na lavicu chlapca, ktorému povedala :
„ Jurko, tu pekne seď, ja idem kúpiť cestovné lístky ."
Pritom sa pozrela i na Michala, akoby mu chcela povedať - dajte mi, prosím vás naňho pozor. Mohol tak zblízka vidieť jej bledú, veľmi peknú tvár s neobyčajne modrými očami.
Díval sa, díval na nich oboch a zrazu pociťoval akúsi radosť z ich prítomnosti. Ba jasne pociťoval, ako sa z neho vytráca prázdnota i clivoty ubudlo. Žiadalo sa mu i do reči s nimi, lenže ako začať, aký mať dôvod. Vyriešil to zaňho Jurko, ktorý sa ho spýtal :
„ Ujo, ideš na výlet ?"
Pretože mu nemohol povedať, že práve sa z neho vracia, prikývol. Jurkovi sa asi chcelo tiež veľmi rozprávať, pretože pokračoval :
„ Aj my budeme chodiť s mamičkou, keď budeme u starkej."
„ A kdeže býva tá tvoja starká...?" spýtal, len tak, aby reč neustála.
No keď mu povedal kde a keď pridal ešte i jej meno - stŕpol. Veď nielenže dobre poznal túto malú podhorskú dedinku, ktorá už dlhšie je súčasťou ich mesta, ale i starkú v nej. Hlavne jej neobyčajne tragický osud - jej jediný syn zahynul na služobnej ceste, spolu s ostatnými v aute, ktoré vletelo pod kamión. To však nebolo všetko, ani nie o mesiac po jeho smrti, zomrel i jej manžel, pretože túto tragédiu nevydržalo jeho choré srdce.
Takže, preboha - ona a tento chlapec nie sú nik iní, ako jej - nevesta a vnuk. Hoci o tejto tragédii vedel, no žiaľ, ani na jednom z týchto smútočných obradoch sa nezúčastnil...
Začal si ju uvedomovať a akosi nevdojak s Ivicou.... Tá sa vytrácal, až zostala v ňom nepotrebnou toľkého zamýšľania sa... Ba i to, i prázdnota, clivota začali z neho vytrácať. Veď čo je vlastne všetko jeho prežitie nevydarených vzťahov, proti prežitému tejto ženy? A pritom, nebyť na nej, smútočné oblečenie, tento jej osud, už ani nie je vidno. Stojí pri okienku vyrovnane, pokojne a s úsmevom komunikuje tam s tými za okienkom.
Celkom jasne pociťoval v sebe akúsi blahodárnu zmenu. Nebolo to nič iné, len prenesenie tejto jej úžasnej sily naňho, ktorou ho, samozrejme že nevediac o tom, obdarila. Je, a vlastne i bude jej, za toto prosté stretnutie nesmierne vďačný !
Len čo si kúpila cestovný lístok, plechový hlas zo staničného reproduktora oznamoval, na ktorú koľaj príde ich vlak, odhodlal sa jej povedať :
„ Prepáčte, prosím, tu Jurko mi povedal kam idete. Zhodou okolností máme spoločnú cestu a dokonca i cieľovú stanicu, preto ak dovolíte, pomôžem vám s kufrom. Vy sa môžete venovať Jurkovi ."
Rada súhlasila. V prázdnom vlaku si pokladal za povinnosť i prisadnúť si k nim. To už bolo potrebné i predstaviť sa. Jej meno bolo Mária.
„A čo vám ešte povedal ?", spýtala sa Mária Michala keď už sedeli. „Zázrak je, že sa k niekomu prihovoril ... Od istého času je už taký !"
„ A ja viem od ktorého", povedal jej on. „Jurko mi totiž povedal ku komu idete, akže viem... Je mi to ľúto."
„Čo už", odpovedala jednoducho a smutne, odvrátiac svoj zrak do okna.
Bolo vidno, že v tejto téme nie je hodno pokračovať, preto ju rýchle zmenil :
„Povedal mi tiež, že keď prídete k starkej, každý deň budete chodiť na výlety ."
„Prosím vás, akéže výlety ? Nanajvýš si na záhumní starkej opečieme špekačky", odpovedala mu zasa ona, na nie veľké potešenie Jurka.
A tu, práve tu videl veľkú príležitosť splniť to svoje tajné želanie odvďačiť sa im za vrátenie onej blahodárnej zmeny, ktorú teraz už celkom jasne cítil, a preto bez váhanie jej povedal :
„Neberte to v zlom, ale ak by ste si chceli vyjsť na nejaký ten výlet, rád vám urobím sprievodcu. Viete, lásku k prírode mi dali už pri narodení sudičky do vienka. Poznám ju teda viac ako dobre, možno povedať dôverne. Bez chváli, ale mám, ako sa vraví „ prešľapanú" celú republiku, a tu v našom okolí som vlastne začínal. No a keďže som učiteľom a sú prázdniny, mám i času dosť."
„To by bolo fajn, lenže ..."
Nedopovedala ! No on hneď vedel čo sa za touto nedopovedanou vetou skrýva. Boli to hneď dva dôvody - mienka dedinky a starká v nej. Mohol by svojou prítomnosťou dať zámienku na nedôstojné, ba možno i ubližujúce ohováranie oboch. O tom ako si len vykladajú sľub vernosti jednému mužovi pred Pánom bez ohľadu na to, akým osudom bola prerušená....Tou druhou nie je nič iné, len ako má veriť mužovi, s ktorým sa oznámila len pred chvíľou ... Preto nenaliehal ale len prosto povedal:

„Porozmýšľajte o mojej ponuke, ja predsa len prídem v dohovorený čas k vašej starkej. Ak bude zatvorená bránka, pôjdem ďalej sám, ak nie, pôjdeme spolu."
Po krátkej odmlke súhlasila! Len Jurko sa natiahol k jeho uchu a zašepkal mu :
„Ujo príď, len príď, ja ti potajomky otvorím veľkú bránu !"
Pomohol im s batožinou ešte do prázdneho raňajšieho autobusu. Práve preto mohol mu Jurko zamávať aspoň z troch okien. No ale i ona, hoci, sotva badateľne, mu tiež zakývala.
Išiel sa do najbližšej reštaurácie konečne najesť sa. Sotva by si spomenul na to, kedy si dopoludnia dal i víno. Veď teraz už môže celkom samovoľne nechať priechod svojim citom.
Okolo obeda si spomenul na to, že má vypätý mobil. Keď ho zapol bolo už na ňom viac neprijatých hovorov - všetky od Jozefa. Zavolal teda! Jozef bol zjavne rozrušený :
„ Tak aj ty si doma ? Bože, to mi padol kameň zo srdca. Prosím vás čo mi to vyvádzate ? Mohol by nám to niekto z vás vysvetliť ...?"
„Nerozumiem ti Jozef - akože, čo mi to vyvádzate ?"
„Nuž tak, že obaja sa zoberiete z chaty a nám nenecháte žiadny odkaz. A my sme celý bez seba čo je s vami."
„Obaja ? To nie, pretože ja ešte za svitania som z chaty odišiel a sám !"
„Čože ? Vy ste nešli spolu ?"
„Nie ! Vieš, Jozef, prečo som odišiel ja, to je na dlhšie vysvetľovanie a samozrejme nie do telefónu. No prečo odišla ona, to neviem ...!"
„Mám taký dojem, že sa muselo niečo medzi vami dvoma dobre zbabrať, lebo keď som pred chvíľou s Ivicou volal, ktorá bola už doma, do reči jej akosi nebolo...
„Asi teda vie, prečo ! Jozef, mrzí ma to, myslel som, že vám to vysvetlí ona. Ver mi, nepredpokladal som, že to tak skončí."
„Verím ti Michal a povedz, mám k tebe prísť ?"
„Vôbec nie, som v pohode ! A bozkaj za mňa Kvetu !"
„Haló, haló, Michal, a ešte niečo, mám sa ťa ešte spýtať za Ivicu, či by ste sa nemohli stretnúť a to čo najskôr ."
„Odkáž jej, že to nepripadá do úvahy !"
Nepripadá do úvahy ! Veď čo by asi takého chcela povedať? Že toto všetko by to malo byť celkom bežné v našom veku? V roku keď sa chystáme vzdať osláviť kristové roky?
Hlúposť!
Naopak - v jej veku by už by mala dobre vedieť, že práve takýto prejav je veľmi dôležitý pre vzťah muža a ženy, že on je obrazne povedané - pavučinou v ktorej sa zachytáva už takmer bezvládne túžba, cit, láska, dôvera...
Ak by mu chcela povedať, že to bola len výnimka, akýsi skrat, že ona je v podstate iná- ďalšia je tá najväčšia hlúposť! Nie je predsa možné, aby si neuvedomovala vo svojom veku svoje „ja", ktorý ju formoval život od samého detstva. I keď, naviac, jej pridal krásu ... Možno, možno to bola ona, ktorá ju zrejme ovládla a nešťastne jej radila merať sa s niekým v akýchkoľvek situáciách...
Ktovie ! Faktom je, že preňho by vzťah s ňou pripadali ako žiť v blízkosti pomyselnej sopky, ktorá kedykoľvek vychŕli zo svojich útrob ničiacu žeravú lávu. A na nej, keď vychladne, ktovie kedy vyrastie prvý kvietok ...
Nie! Stretnutie s ňou nepripadá do úvahy !
Už i preto, že stretol Máriu ! Máriu, o ktorej bol z celej duše presvedčený, že ona celkom inak chápe hodnotu vzťahu medzi mužom a ženou. To spoznanie spočíva kdesi v tom jej tragickom osude, v nečakanom a náhlom konci šťastného začiatku! Je z celej duše presvedčený, že žije v neustálom bôle, neustáleho vzdorovania vymaniť sa z neho, zabúdať naň !
Ako by cítil, že tento navždy stratený vzťah jej celkom určite teraz chýba. Alebo aspoň to, že by nemala žiť v tomto bôle. Mala by mať aspoň, aspoň priateľstvo, priateľstvo úprimné, číré...
Možno je to len jeho pohľad, v ktorom by sa nemal až takto utvrdzovať. Možno ! Ak sa však presvedčí, že sa nemýlil, bezozvyšku sa oddá prinavrátiť jej všetko stratené v jej osude. Preto jej ponúkne svoje priateľstvo. A ak bude treba i viac...
Je tiež možné, že mu tú pomyselnú bránku neotvorí, že mu len prosto spoza nej povie, že je jej ľúto, že nestojí oň alebo trebárs - že je už neskoro... Možno ! I jemu to bude ľúto ! No ženu, s takýmto poznaním hodnôt vzájomných vzťahoch bude hľadať po celý svoj život! A to dovtedy, kým mu čas nepovie : nechaj hľadania, je už neskoro, svieca života to dohára ...
V prítmí končiaceho dňa sa stena oproti jeho postele sa začala zapadajúcim slnkom sfarbovať dočervena, až zostala celkom purpurová, Odrazu sa začala riasiť na oponu. Za ňou začali znieť chaotické tóny. Začala sa odhŕňať. Sedeli za ňou sedeli muzikanti v bielych parochniach, v bledomodrých frakoch, v bielych podkolienkach. dôstojne držiacich svoje hudobné nástroje. Predstúpil pred nich muž., ktorý sa obrátil k úklonu. Bol to sám veľký Wolfgang Amadeus Mozart. O chvíľu znela jedna z jeho nesmrteľných symfónií ...
Pondelok bol typický letný deň, ako stvorený na výlet. S ruksakom na chrbte nachvíľu zastal na vŕšku, aby sa zadíval na Máriinu dedinku a pohľadal očami dom jej starkej. Ktovie, či bude na ňom otvorená bránka.
Bola však zatvorená ! No v zapätí sa ozval brechot psa. Až pri ňom si uvedomil, že psy majú v tomto, ako i ostatných domoch dedinky dvojjedinú úlohu - strážia dom a ohlasujú návštevy. A skutočne, hneď na to sa objavili v dverách predsiene všetci traja. Najprv Jurko, ktorý ihneď utekal i otvoriť bránku, po nej starká, ktorá zasa utišovala psa, až nakoniec Mária. Tá však zostala vo dverách opretá o veraje.
„Vítajte, pán profesor, vítajte a poďte ďalej !" hlučne ho vítala starká a podávala mu obe ruky naraz. Za ruku ho s radosťou chytil i Jurko. Keď sa však zvítaval s Máriou, všimol si jej zamyslenej, či viac utrápenej tváre.
„A či viete, že som chodila do školy s vašou mamičkou ?" rozhovorila sa starká, keď boli už vo vnútri. „Aj vášho otecka som poznala ! Ozaj ako rýchle sa obaja pominuli ... Ako tí moji ..." a začala si utierať slzy.
„ Mama," zasiahla Mária, „povedali sme si predsa, že nebudeme spomínať.!"
Pretože bola i s Jurkom pripravená na výlet a Michal zdvorile odmietol starkej kávu a kalíštek, mohli teda ísť. No skôr, ako sa začali zberať starká Márii ešte povedala :
„ Mária, vari nechceš ísť v čiernej blúzke ? Len sa ty choď pekne prezliecť ! Nie je hlavné čo máš na sebe, ale v sebe !"
Poslúchla ju ! Keď sa objavila bledomodrej blúzke, akoby prišla iná žena. Na chvíľu bola zaskočená týmto jej iným oblečením i samotná starká. Ba i Jurko, ktorý sa hneď k i nej pritúlil.
„A kedy vás čakať k obedu ?" spýtala sa ich starká keď ich vystrájala a rázne dodala : " Samozrejme, že budete obedovať s nami i vy pán profesor! Dúfam, že mi nedáte košom."
Bolo na nej vidno, že protestovať nemá významu, preto na potešenie starkej súhlasil. Dal si však podmienku :
„Ale ak mi nebudete mi hovoriť pán profesor, ale len Michal !"
„Och, ako že by som si to mohla dovoliť ..." povedala trochu zháčene ale potom dodala: „Nuž teda dobre, Michal ! A dajte mi na nich pozor ..."
Keď chceli ísť najbližšou cestou do hory museli prejsť cez ovocný sad . Michalovi však nedala pokoj tá jej utrápená tvár. Že by bola príčina predsa len starká, starká s tým spiatočníckym myslením dediny, ktoré je v nej predsa len ešte dosť silné ? Toto presvedčenie nemal, pretože tá naňho zapôsobila v mnohom inak - oslobodila sa od tvrdosti nárečia, od tradičného sedliackeho oblečenia, ktoré ešte jej rovesníčky takmer všetky nosia, ale napríklad i takými maličkosťami, ako sú obrazy, pretože okrem niekoľko svätých symbolov, po stenách viseli reprodukcie Slnečníc Van Gogha, Martina Benku, Ľudovíta Fullu a iných známych majstrov. Nehovoriac o jej modernom vybavení, ako napríklad mikrovlnka, veľkoplošná televízia, ba i hifi vež, mobil ! Ba vôbec nemal ani ten najmenší pocit nežiaducej návštevy.
Nie, s takou neznámou v sebe nemôže byť v jej spoločnosti celý deň. I preto sa jej spýtal :
„Mária, vidno na vás, že ste utrápená ! Ak môžete, povedzte mi prečo.?"
„Ja som vedela, že to bude na mne vidieť ! " odpovedala mu a pokračovala : „Viete, starká, keď som jej povedala, že prídete, viedla so mnou včera večer dlhý rozhovor na ktorý som nebola pripravená a od nej som ho popravde ani nečakala. Do rána som ani oka nezažmúrila, tak som bola rozrušená."
Michalovi celkom pochopiteľne z jej odpovede nebolo jasné to najpodstatnejšie - či jej starká bránila stretnúť sa s nim, či jej dohovárala, či vyčítala. Preto sa jej spýtal i na to. Ona mu však odpovedala :
„Musí vám stačiť len jedno slovko - naopak !"
Samozrejme, že takúto odpoveď si mohol vysvetľovať ešte rôzne. No bol rád, že v jej odpovedi nebola zmienka o niečom, čo by v súvislosti s nim bolo pre ňu nepríjemné. A trvať na tom, aby mu o tomto rozhovore povedala viac, nemohol a ani nechcel. Veď ktovie aká citlivá téma v ňom rezonovala ...
Vošli do hory. Bola to hustá a tichá hora v ktorej práskanie dreva pod nohami sa ozývalo ako hrmenie a hoci vyzerala pustá, bolo v nich nespočetné množstvo diviačích, srnčích a jeleních stôp. Prechádzali papradím, rúbaniskami, malinčím, obchádzali kŕmelce, potôčiky, studničky. Musel veľa rozprávať, vysvetľovať a to hneď dvoma jazykmi - dospelým i detským, tak trochu rozprávkovým. Napokon prišli na jeho najzamilovanejšiu časť hôr - na horské lúky. Prišli na ne v čase, keď práve rozvoniaval čerstvo skosená otava, no už stihli na nej vyrásť veľa lúčnych kvetov. Spod nôh im vyskakovalo stovky strniskových koníkov a oni sa predháňali, kto ich najviac pochytá. Samozrejme ich nikdy nespočítali, pretože len čo otvorili dlane, povyskakovali im z nich.
Doviedol ich až k jednej, ktorá bola z nich jeho najobľúbenejšou a ktorú navštívil nespočetne krát. Volala sa Grófova lúka. Na jej hornom konci bol na nej poľovnícky posed, rozľahlý a pohodlný. Toto miesto preň bolo celkom určite vybrané samotným grófom, pretože bol z neho najkrajší výhľad na celý, celučičký kraj, na viacero dediniek, vrátane tej, v ktorej bývala starká, ale i na neďaleké mesto, v ktorom žila Mária s Jurkom.
Kým Michal s Jurkom chystali pohostenie, Mária, opretá o jeden zo stĺpov, takmer nepohnute stála, hľadela a hľadela tam kdesi na ten kraj. Podišiel k nej a spýtal sa :
„Tak čo, Mária, páči sa ?"
Ona, bez toho, aby odvrátila svoj pohľad mu odpovedala :
„Je to úžasný pohľad ! Až teraz si uvedomujem, akí sme my ľudia hlúpi. Chabostríme sa tam dole medzi činžiakmi a hory, tieto hory vnímame len ako samozrejmú kulisu za nimi. Pritom, v podstate len pár kilometrov od nás, sú oni iným, neobyčajným, no úžasným svetom."
Až potom sa k nemu obrátila a dodala :
„Michal, ďakujem vám za tento okamžik, vlastne za celý výlet, za mňa i za Jurka. Veď sa len pozrite naňho, takmer ho nepoznávam ani ja sama..."
Michala veľmi potešilo toto jej poznanie i uznanie zároveň, no predsa len s malým nepokojom. Veď ďakuje sa zvyčajne za niečo, čo bolo, čo sa skončilo...
Tam dole, práve z ich dedinky zaznel tenkohlasý zvon kostolíka. Oznamoval poludnie. Preto sa Márii spýtal, či pôjdu späť, alebo pokračovať v ceste, napríklad na Bačove lúky, kde je zasa koliba, veľa oviec ... Tá mu, čo klamať, na jeho veľké potešenie povedala :
„Hádam poďme už domov. Veď i zajtra je deň ..."
Zajtra! Teda i zajtra...? Ani nedúfal že bude počuť túto vetu !
Zobral teda Jurka na plecia aby čo najskôr prišli k ceste do dedinky. Aby si oddýchli, zastavili sa na Rybníkoch.
Rybníky boli pýchou rybárov širokého okolia. Ktovie, prečo im hovorili Rybníky, keď to vlastne bola jedna veľká jama po bagrovisku, do ktorej priviedli i odviedli jeden z mnohých horských potôčikov. Z jedenej strany bola obrastená hustým krovím a z druhej strany mala piesočnatú pláž na ktorej pod velikánskymi košatými dubmi bolo vybudované i tanečné kolo a popri ňom dubové stoly s lavicami, pretože sa na nich konali i rôzne spoločenské podujatia. K jednému takémuto si sadli Michal i Mária. Kým sa Jurko hral na piesku, Mária si chválila krásu i tohto miesta. Ba podpichla ho, že celkom určite si dnes vyberal tie najkrajšie miesta výletu.
Zrazu však zostalo medzi nimi ticho, akési zvláštne ticho. Akoby obaja naraz hľadali motív rozhovoru. Michal sa rozhodol pre niečo úplne iné :
„Mária, môžem vám niečo navrhnúť ? Vraj sa to patrí mužovi, pretože má žena nesúhlasiť- môžeme vám navrhnúť aby sme si tykali?"
Hoci sa trocha zháčila, súhlasila. Prijala i jeho spôsob s podaním ruky a bozkom. Bozk to mal byť, ako pri takomto akte - krátky, symbolický, skôr len dotyk.
Lenže tento sa pretiahol, hoci len o stotinky sekúnd.
Prosté potykanie ! Aké má len osobitné postavenie vo vzťahoch medzi ľuďmi, prebehlo mu mysľou. A predsa o ňom, okrem stále meniacich sa pravidiel, nik nevedie hlbšie úvahy, hoci by boli tak potrebné. Veď ich zmysel vyjadruje tak veľa - od jeho hraníc zbytočnosti, či priam bezvýznamnosti, cez vnucovanie sa ním, až po vulgárnosť, ba i násilia, až po hranicu dôvery, či dôvernosti, až po vzťah s prejavom citovej záležitosti, vzájomnosti, spätosti.
V tých stotinkách sekundy Michal však cítil úplne inú hodnotu tohto bozku. Bol preňho oveľa viac ako prejav citovej záležitosti, vzájomnosti, spätosti. Mal niečo z tajomstva prvého bozku, ktorý cíti celá duša a prechádza celým telom.
Prvá sa odtiahla ona a keď si sadla dala si hlavu do dlaní.
„Čože Mária, vari sa len nehanbíš ?", spýtal sa jej.
„Ani neviem", odpovedala mu ona. „Veď z mužom som sa nebozkala od ..., keď nepočítam tamtoho môjho malého muža", odpovedala a s úsmevom ukázala na Jurka.
„To znamená, že nemáš priateľa ?" spýtal sa jej zasa on a srdce sa mu rozbúšilo od nedočkavosti.
„Mám, mám a veľa, no nie takých na akých myslíš ty, nie !"
Nevedno či tak bolo u nej, no uňho však navodila táto chvíľa rozprávať sa po tom, o čom, čo tak veľmi túžil - o ich ďalšom vzťahu !
Hoci tento rozhovor mienil, ak by k nemu raz malo prísť, uskutočniť kdesi v intímnom prostredí, pri sviečke a clivej hudbe.
Ona však zrejme uvážila, že niet krajšieho miesta na pokračovanie odkrývania si svojich vzájomných vzťahov mu povedala :
„Michal, môžem sa ťa na niečo spýtať ? Prosím ťa však, aby si bol ku mne úprimný : keď si vedel o mne od samého začiatku všetko, prečo si nadväzoval a vlastne i nadväzuješ so mnou tento vzťah ?"
Teraz samozrejme, že chcel . Lenže - čím začať ? Ani na chvíľu nezaváhal nad tým, že jej nebude nič zamlčovať. Lenže, naozaj - čím začať ...? Predsa tým, prečo ho našla tak skoro ráno na stanici. A samozrejme nezamlčať ani predchádzajúcu príhodu s Ivicou. V tom nemal nijaké zábrany, pretože sa nestalo z jeho strany nič amorálne. Ťažšie sa mu bude hovoriť o priazni osudu, že sa s ňou stretol práve v čase jeho nepríjemného, ťažkého citového rozpoloženia, ako i ich neuveriteľnom vplyve jej stretnutia naňho. Ale i priania vďaky,...
Možno rozmýšľal až príliš dlho, pretože mu povedala :
„No, ale ak nechceš, nemusíš."
Začal teda ! Jednoducho, bez zamýšľania sa... Voľným samotokom slov, viet... Ona ho pozorne počúvala a svojimi krásnymi modrými očami hľadela priamo do jeho očí. Len sem-tam pozrela na Jurka, ktorý sa pokojne a ticho hral na piesku, akoby tušil, že v ich rozhovore je i jeho osud.
Keď dorozprával, chytila ho oboma rukami za jeho ruky a povedala :
„Beštia ! Je mi ľúto jej správania sa, ako žena, za ňu hanbím, no, čo ti vyviedla no za to, som jej veľmi povďačná !"
A zasmiala sa ! Bol to smiech, ktorý sa často pre svoju prirodzenosť nevída !
Z Rybníkov, hoci šli dolu cestou, šli pomaly, držiac sa pritom za ruky - po jednej strane Jurko a po druhej Mária.
A to i cez ovocný sad, hoci v ňom ich už kde kto mohol z dedinky vidieť.
Sad rozvoniaval dozrievajúcimi jablkami ...


Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8