Krátke poblúdenie

Spisovateľ/ka: VojtechKorvas | Vložené dňa: 2. mája 2017
http://citanie.madness.sk/view-51394.php

Vianoce sa začali u Pavla vždy s prvými kvietkami na jeho staručkom vianočnom kaktuse, ktorý mal po celý rok na tom najviditeľnejšom mieste presvetlenej chodby. Obzvlášť vtedy, keď ich krásu umocnil ešte i sneh za ním.

Vianoce boli odjakživa preňho tie najkrajšie sviatky, pretože jeho dušu vtedy napĺňal akýsi vnútorný pokoj. ... To len chodil okolo neho, hľadel naň alebo do okna za nim a ustavične chodil hore dole po byte, z domu von a z vonku do domu. Paradoxne, akoby by ho nachádzal v nepokoji.

Jeho manželka to všetko o ňom dobre vedela preto mu vymýšľala kadejaké práce a posielala ho na nákupy.

Raz, v tomto čase ho taktiež doňho poslala čo-to ešte prikúpiť do mesta. Strčila mu do ruky papierik pričom mu, na jeho potešenie povedala, že sa nemusí ponáhľať.

Zasnežené mesto už samozrejme žilo Vianocami. No ich najkrajšia atmosféra bola na jeho námestí. Zovšadiaľ sa ozývali koledy, do ktorých sa miešal čľapot kaprov, vrava od blikajúcich stánkov s najrozličnejším vianočným tovarom, ale i vareným vínom voňajúcim škoricou, pečienkou, klobáskou a inými dobrotami. Pred nimi z jednej strany na druhú a z jedného konca na druhý sa bezstarostne motali ľudia...

Zrazu však začul za sebou svoje meno.

Obzrie sa, aby zistil, kto ho to spoznal medzi toľkými ľuďmi.

Bol to Rudo !

Pavol ho ihneď spoznal, hoci od času, kedy boli spolupracovníkmi, uplynulo zopäť rokov. Zapamätania hodný bol viacerými vlastnosťami, no najmä svojím vzťahom k práci - takmer celý pracovný čas len chodil od kolegu ku kolegovi, ponúkal alebo nechal sa ponúkať cigaretami a rozprával a rozprával ! A práve ono bolo ďalšou zapamätania hodnou vlastnosťou, pretože to bolo rozprávanie o sebe, s výsostnou témou - jeho milostné dobrodružstvá ! A to i napriek tomu, že sa o ňom vedelo, že je ženatý a otec dvojičiek. Určitý čas bol tolerovaný, no postupne sa mu začali všetci vyhýbať, ba niektorí bez zábran jednoducho s nim nekomunikovali. Jemu to však nevadilo ! So svojím oslovovaním "priateľu, môžem?", prichádzal k nim znova a znova. A tak si popravde všetci vydýchli, keď sa jedného dňa so všetkými lúčil lebo sa rozhodol pre iné, výhodnejšie zamestnanie. Hoci bolo verejným tajomstvom, že napriek vysokoškolskému vzdelaniu už predtým viacero zamestnávateľov nepresvedčil v ich podnikateľských zámeroch. Ešte dlho po jeho odchode sa tradovala hanlivá prezývka „ nebyť Rudolf !"

Tento krát však žiarilo z jeho tváre akési zvláštne šťastie, akási radosť. Nedalo mu preto, aby sa ho po zvítaní na to nespýtal.

"Priateľu, máš dobrý postreh!" odpovedal mu on na to, pričom ho chytil okolo krku a začal ho odťahovať od vianočných stánkov:

" Poď, pozývam ťa do vinárne aby som sa s tebou podelil o svoje šťastie..."

Hoci sa Pavlovi dvakrát v tejto vianočnej atmosfére a práve s ním akosi nechcelo, šiel. Keď sa usadili, Pavol sa ho spýtal :

"No tak, čo je teda príčinou toho šťastia: Vianoce alebo nebodaj nečakane zbohatnutie?"

"Ani jedno, ani druhé! Vianoce mi môžu byť ukradnuté a chudobný som i naďalej ako kostolná myš! Nenechám ťa však hádať, pretože by si to nikdy neuhádol", okamžite pokračoval: "približne pred hodinou ma totiž konečne rozviedli", odpovedal mu ukazujúc mu pritom na veľké náramkové hodinky.

„Rozvod pred Vianocami, pred sviatkami rodiny? Opustiť manželku a deti, pokiaľ sa nemýlim dvojičkami, to podľa mňa nie šťastná udalosť!"

„Ale, priateľu, toto, ako i to predchádzajúce boli bezdetné manželstvá".

„Takže toto od toho niekoľkoročnému odchodu z našej firmy je to už tretie manželstvo? To hádam nie! Myslím si, že toľký krát to musí byť vina a to buď jedného alebo druhého...Tak povedz mi, kto to bol, napríklad v tvojom prípade ?"

„Priateľu, vari si nemyslíš, že ja som vinný", odpovedal so zvrašteným čelom.

A začal mu, vraj, ako rozumnému mužovi, zdôvodňovať jeden rozvod za druhým. Všetky, ale všetky, spočívali len v jeho povinnostiach, či už pri výchove detí, finančnom podieľaní sa domácností a deľbe prác v nej, čo bolo preňho bohapusté ponižovanie, ba obmedzovanie slobody. Vraj ...

Pavol sprvu počúval, no čím ďalej tým menej, až napokon ho prestal počúvať celkom. Myšlienkami sa snažil radšej vracať tam hore do prekrásnej vianočnej atmosféry. No akokoľvek sa snažil, predsa len sa v myšlienkach musel zaoberať ním... napríklad, akú má hodnotu pre neho, no popravde aj iných jemu podobných manželstiev, všetko čo s nimi súvisí...? Aká je ich filozofia naň. Ako ho, a vôbec, prečo ho uzatvára? Je si vôbec vedomý toho, že v jeho rozpade sa prvotné šťastie môže meniť i na bolesť a žiaľ? Samozrejme, vedel o takých prípadoch, najmä bláznivých prelietavých hercoch, zbohatlíkoch, manželských podvodníkoch. Čo po nich, čo po ňom, povedal si napokon. Nezvratný fakt je ten, že v je medzi nimi absolútny rozdiel!

Nie je teda žiadny dôvod počúvať ho, viesť akýkoľvek rozhovor a vôbec - sedieť tu s ním.

Čašník priniesol víno, lenivo a bez slova ho položil pred nich.

„Takže, priateľu, pripi mi na moje šťastie !", vyzval ho s onou šťastnou tvárou.

Pavol však vstal a povedal:

„Viete čo, Rudo, vy ste v podstate nešťastný človek a na nešťastie nepripíjam!"

Rudo hľadel naňho očividne zaskočený týmito slovami.

„A ešte niečo", dodal pri obliekaní sa, "nehovorte mi priateľ, pretože som ním nikdy nebol, nie som a ani ním nebudem !"

Keď stúpal po vŕzgajúcich schodoch z vinárne, okrem toho, že si vyčítal toto stretnutie s nim a obával, že bude v jeho duši po vianočnej atmosfére. No zbytočne, pretože tá bola oveľa silnejšia a tak na stretnutie s ním sa pomaly, ale iste z neho vytrácalo, až sa napokon vytratilo celkom.

Prešli Vianoce, Nový rok a začali sa znova všedné dni, ktoré sem - tam prerušili niektoré udalosti. Medzi tými viac rezonujúcimi to nesporne bola chladná a upršaná aprílová Veľká noc a po nej neobyčajne teplý máj. A práve v ňom ďalšia - slávnosť Prvého svätého prijímania.
Už dávno pred ňou žilo takmer celé mestečko - gruntovalo sa vnútro kostola, nad hlavným oltárom boli bielo žlté stuhy so srdiečkami s krstnými menami prvoprijímajúcich detí, jeho vonkajšok bol vyzdobený girlandami a mladými briezkami. Deň pred slávnosťou prišiel kolotoč a so stánkami plných sladkostí a suvenírmi, zväčša náboženských výjavov, fotografi, kameramani ...
Aj deň tejto slávnosti bol slnečný a veľmi teplý. Prvoprijímajúcich vítala hudba a farári, kapláni, katechéti i miništranti ich zoraďovali pred farou do dvojíc. Vpredu boli chlapci, tak trochu groteskne vyzerajúci pre to svoje dospelácke oblečenie a za nimi o hlavu väčšie dievčatá v dlhých bielych šatôčkach a s venčekmi, či korunkami na hlavách. Vedľa všetkých boli mamičky, ustavične na nich niečo popravujúce a vedľa nich zasa oteckovia hrdo pozerajúci na svoje ratolesti.
Pavol, ktorý samozrejme nemohol so svojou manželkou na tejto slávnosti chýbať, si ich s radosťou obzeral a obzeral a tak trochu nostalgicky spomínal na ten svoj deň.
Vtedy mu padol zrak i na Janu. V duchu si len povzdychol, pretože sa mu okamžite vybavil jej osud, ktorý sa neutajil :
Práve končila zdravotnú školu, keď sa zamilovala do Juraja. Rodičia nebránili ich láske, i keď Janiných tak trochu mrzelo, že ona so svojou nadanosťou nemusela ostať len pri strednom zdravotníckom vzdelaní ale pokračovať vo svojom lekárskom raste, na rozdiel od neho, ktorý skončil v tom istom roku odbornú remeselnú školu. Krátko po ich maturite musela byť svadba, pretože Janka čakala bábätko. Po nej vlastnoručne si Juraj postavili dom na rozľahlej záhrade svojich rodičov. Všetko by bolo teda v poriadku, keby, keby - nepil ! Hoci sa tak stalo síce len veľmi zriedka... No zlé na jeho pití bolo to, že vtedy sa stával úplne iným človekom, človekom agresívnym a arogantným... A to ku všetkým v jeho blízkosti, teda i k Janke a, žiaľ, i k ich dcérke. Vtedy Jane nezostávalo nič iné, len ujsť k svojím rodičom. No keď vytriezvel, prišiel za ňou, prosil o odpustenie, kľačal na kolenách, plakal. Odpustila ... Keď sa to však ešte niekoľko krát zopakovalo, odišla od neho s úmyslom - navždy.
Pavol si ešte raz povzdychol, pretože videl na slávnosti i Juraja. Stál medzi chlapmi a silil sa do bezstarostnosti. No ten, kto si ho pozornejšie všimol, musel vidieť, ako je mu smutno, ako trpí. Možno i preto že pri Janke stál už iný muž... muž, ktorého, na svoje nemilé spoznanie bol - Rudo! A podľa toho, ako sa k sebe mali, bolo vidno, že sa poznajú už dlhšie, dôvernejšie ...
Hyena, pomyslel si v duchu, zacítil krv raneného srdca.
Manželke len povedal, že si ide niečo vybaviť a už sa k nemu predieral, nedbajúc pritom, že dosť bezohľadne drgá do ľudí ba že i šľape po kvetoch. Keď bol už konečne pri ňom, poklepal ho po pleci.
„Vy...? Čo tu robíte...?", habkal Rudo zmätene.
Pavol mu však nenechal žiadny priestor na akúkoľvek konverzáciu, len ukázal na hodinky, presne tak, ako mu on ukázal vtedy vo vinárni a povedal :
„Neviem, ako odítete, no viac na tomto posvätnom mieste a pri takejto príležitosti, aspoň ja, vás nechcem vidieť...!"
Predsa len začal vzdorovať, vraj čo sa stará do vecí, ktoré sú len záležitosťou jeho a Jany. Ona, keď začula svoje meno, obzrela si a spýtala sa :
„ Deje sa niečo?"
„ Nie, nie !", odpovedal jej Rudo.
„Ale, deje sa, deje! Neklamte!", povedal Pavol.
Jana sa musela zasa venovať svojej dcérke a tak Rudo, zostal na svoje myslenie a konanie sám. Zmätenie sa uňho stupňovalo. Čo asi urobí, pýtal sa opäť v duchu Pavol? Bude o ňu bojovať? Sotva...
Nemýlil sa, lebo Jane povedal:
„ Zostaň, ja sa hneď vrátim."
No so sklonenou hlavu sa stratil medzi ľuďmi.
Jana pochopila, že sa deje čosi nepríjemného už i preto, že sa jej Pavol spýtal :
„Janka, preboha, ako ste sa s nim zoznámili? "
„Bol hospitalizovaný v našej nemocnici."
„Odprisahal by som, že o ňom neviete všetko. Napríklad to, že za päť rokov sa stihol trikrát rozviesť, že pritom neváhal opustiť ani svoje dve deti - dvojičky, že on je vlastne... radšej sa nebudem na tomto mieste hanlivo vyjadrovať! Verte mi, pretože sme boli istý čas spolupracovníkmi."
„Toto všetko že je pravda ...?", povedala ona a začala si vyťahovať vreckovku z kabelky, pretože sa jej tlačili slzy do očí.
„ Janka, samozrejme, že je to len a len vaša záležitosť, no dobre vám radím, nespájajte svoj osud s ním, radšej po vašom boku Juraj. Na rozdiel od neho je pracovitý muž, hoci s tou jednou, jedinou nešťastnou chybou, ktorá sa však celkom určite sa dá napraviť."
„ Už je neskoro !", odpovedala mu už plačúci. „Podala som o rozvod ..."
„ Aj teraz by som odprisahal, že na to vás naviedol tiež on !"
Prikývla!
„Nič nie je jednoduchšie ako zrušenie rozvodu." Ukázal jej tak trochu násilím ho medzi chlapmi a dodal : „celkom určite by bol opäť rád pri vás a Janke..."
Nepovedala nič, neprikývla, ani neprotestovala, len si utierala slzy !
Pavol si bol vedomý toho, že za ich opätovný vzájomný vzťah v tejto chvíli je zodpovedný on, že z tejto zodpovednosti nesmie ustúpiť!
Predieral sa zasa k Jurajovi nedbajúc na to, že tiež drgá do ľudí a šľape i po kvetoch. Stihol to práve včas, pretože po niekoľkých slovách s ním, začali biť zvony, hudba hrať mariánsky pochod a sprievod prvoprijímajúcich sa pohol do kostola.
Za nimi kráčali ich rodičia. Medzi nimi boli i Juraj a Jana..

„ To si celý ty ! Povedz, načo si išiel so mnou, keď si ma tu nechal samú ?", vyčítala Pavlovi manželka keď odchádzali, pretože nemali vstupenky do kostola.
No jej výčitky boli nič proti tým, ktoré začal pociťovať on. Ako len mohol vstúpiť do života toľkých osudov, do toľkých jeho ciest ? Veď v ich spleti má každý človek tú svoju - či je už vystlaná lupeňmi kvetov, či je pichľavá dotykmi sklamania, či je priama, či rovná, strmá, padajúca do bezradnosti, dlhá, náhle končiaca... Nemal na to právo! Ako to mohol len urobiť...?
Obe výčitky ho kvárili po celý zvyšok dňa tak, no tá druhá, oveľa dlhšie.
Nedokázal na ňu zabudnúť vlastne každý deň. Bola preňho zvlášť nepríjemná, keď ich mal stretnúť. Vyhýbal sa nielen im, ale aj ich pohľadom! Trocha ho tešilo len to, že ich vídaval vždy spolu držiac sa pritom za ruky.
Prišla však jeseň a Juraja s Janou vídaval čoraz menej, až napokon len Juraja samého. Výčitky opäť zintenzívnili!
Čas šiel svojím dennodenným krokom. Po sychravej a chladnej Veľkej noci prišiel horúci máj, nemenej krásny ako ten pred rokom. Už dávno sa tiež ozýval podmanivý spev vtákov, sýta zeleň stromov ostro kontrastovala s ich kvetmi, ktoré rozvoniavali neopakovateľnou rozmanitosťou vône. Bol to čas, ktorý bol i pre Pavla rovnako neopakovateľný a preto ak mal len trocha čas túlal sa po svojich miestečkách.
V jednu nedeľu si aj s manželkou povedali, že sa pôjdu prejsť do parku staručkého kaštieľa, do jeho alejí. Najmä do jeho topoľovej, v ktorej si vždy pripadal ako by sa prechádzal medzi zelenými vodotryskamy, ale i do gaštanovej, so striebornými strapcami obrátenými k oblohe, ako by neplatila pre nich zemská príťažlivosť.
Museli však prejsť popri viacerých kiosk a cukrárničiek, samozrejme už s posedením vonku pod slnečníkmi a markízami.
Keď však prechádzali okolo jednej cukrárničke zrazu začuli, ako na nich niekto volá. Bol to Juraj a Jana. Obaja stáli a kývaním ich pozývali, aby prišli k ním. Pavla toto ich pozývanie riadne zaskočilo. Nevedel sa rozhodnúť, či má pozvanie prijať. No napokon si povedal, že nie je možné donekonečna vyhýbať sa im. Pôjde! Prinajhoršom sa im ospravedlní ...
Aké však bolo jeho prekvapenie, keď pri nich a malej Janke bol detský kočík v ktorom búvalo bábätko.
„Ahá, až teraz som si uvedomil, prečo vás nebolo v poslednom čase vídať," povedal Jane, kým jeho manželka s úsmevom ho obdivovala v kočíku.
„Áno!", odpovedala mu s úsmevom. „Pretože som mala dosť komplikované tehotenstvo, musela som byť pod stálym lekárskym dohľadom."
„Ujo Paľo, sme vám veľmi povďační, pretože práve vy máte na ňom veľkú zásluhu! Pamätáte sa ako sme pred rokom obaja krátko poblúdili na svojej životnej ceste. A boli ste to vy, ktorý ste nás nasmerovali späť na tú správnu. No, tam pred tým kostolom..."
„Áno, dobre si pamätám..." dodal s úsmevom. „Rád som, kiež by som viac takých zásluh!
Keď odchádzali Pavol s manželkou od nich, nemohli si nevšimnúť ich vzájomný vzťah - bol jednoducho láskyplný...!
„Tak, ty tajnostkár, rozprávaj ", povedala Pavlovi manželka, keď boli v parku.
Jeho aleje boli nielen krásne, ale i dostatočne dlhé na to, aby jej všetko vyrozprával.
„Len jedno si neviem vysvetliť", povedal jej Pavol na záver svojho rozprávania. „Vieš predsa o mne, že som v podstate mierumilovný človek, nechápem, ako som len mohol tak bezohľadne vstúpiť do toľkých osudov!"
Pavlova žena mu len stisla ruku a povedala :
„No vidíš, a pritom odpoveď je tak prostá - stal si sa jednoducho súčasťou ich osudu.
Kiež by to bolo vždy s takýmto koncom...!

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8