Nepriateľ

Spisovateľ/ka: Vladi Rusnák | Vložené dňa: 9. mája 2017
http://citanie.madness.sk/view-51401.php

Stále sa seba pýtam, či vôbec má zmysel s týmto začínať. Či sa nájde človek, ktorý by si toto prečítal a nepomyslel si, že autor bol stopercentne šialenec alebo totálny magor. Možno to píšem len pre seba. Aby som konečne dokázal zo seba dostať všetky pocity, ktoré ma posledné mesiace sužovali a tlačili k múru. Ak pre nič iné, tak len toto stojí za to všetko napísať.
Dôležité je na úvod povedať, že som moju priateľku nezabil. Nech v novinách písali čokoľvek, a nech si všetci naokolo myslia čokoľvek, som nevinný človek. Prečo teda sedím za múrmi väznice a píšem tento príbeh? Možno len potrebujem zo seba dostať pravdu, ktorú nikto nechce vidieť. Pretože je príliš šialená na to, aby sa to pravdou stalo. Ale je na čase, aby som to všetko vysvetlil.
Celé to začalo v strede minulého roku, keď som sa rozhodol navštíviť miestny klub „Hviezda." Boli to roky, čo som naposledy išiel na diskotéku, no rozhodol som sa s priateľkou urobiť trošku zmenu. Posadili sme sa v prvom voľnom boxe a objednali sme si. Jedno veľké pivo pre mňa a biele víno pre Eriku. Jemne sme sa kolísali do rytmu hudby, no ani jednému z nás sa ešte nechcelo ísť na parket. Čakali sme na, kedy sa bude niečo diať.
V klube bolo ešte relatívne prázdno a hostia začali ešte len pomaly prichádzať. Uvedomil som si, že medzi všetkými tými tínedžermi už absolútne nezapadám. Dvadsiatku som mal dávno za sebou a modernej hudbe som akosi nerozumel. Pomaly som začal uvažovať, či som nemal Eriku radšej zobrať so sebou na nejakú oldies party, no nezdalo sa, že by bola nespokojná. Rada konečne vypadla medzi ľudí a zdalo sa, že ju mladá krv vôbec neotravuje. Dokonca sa mi zdalo, že sa cítila byť o pár rokov mladšia. Usmial som sa na ňu a napil sa zo svojho piva.
Trvalo to asi hodinu, než sa klub skutočne naplnil a začala sa skutočná zábava. Decká tancovali na známe hity z rádia, atmosféra začínala byť hustejšia a vyzeralo to tak, že aj alkohol začínal pomaličky pôsobiť. Konečne sme sa s Erikou obaja odviazali a rozhodli sa pridať k mládeži na parkete. DJ nám zrovna pustil starý známy „Gangnam Style" od kórejského speváka PSY a razom bola zábava v plnom prúde. Postupne sme sa do zábavy pohrúžili natoľko, že som úplne stratil prehľad o čase. Hodiny plynuli a zábava neustupovala. Skôr naopak. Obaja sme boli plne uvoľnení a užívali si spoločné chvíle voľna.
„Marek. Toto je absolútna paráda." Zakričala na mňa Erika, a ja som jej za odmenu venoval obrovský úsmev. Bol som rád, že sa baví a aj ja som sa začal cítiť, ako keby som mal znovu šestnásť alebo sedemnásť a chodili sme s kamarátmi na diskotéky piť a tancovať.
„Musím ísť na toaletu." Povedal som jej a pomalými krokmi sa predieral cez dav ľudí, ktorí absolútne neriešili, či niekto potrebuje prejsť. Erike sa bezo mňa nechcelo byť na parkete a tak si to namierila naspäť do sediaceho boxu.
Keď som sa vrátil z toalety, Erika už nesedela v boxe, ale pri bare si objednávala ďalší drink. Podišiel som k nej, zozadu ju objal a povedal: „Čo ty tu? Potrebuješ si doplniť zásoby alkoholu v krvi?" Otočila sa ku mne s úsmevom a povedala, „Ale, ale. Neplánuješ mi snáď robiť dnes kázanie, že nie? Dnes sa chcem baviť a baviť a baviť!"
A s tými slovami sa opätovne vrátila na parket, kým ja som si objednal ďalšie pivo a zaplatil nám obom drinky. Následne som sa opäť vrátil k nej a tancovali sme minimálne ešte ďalšiu hodinu.
Je to zvláštne, ale doteraz si na ten večer pamätám úplne jasne. Spomínam si na každý jeden detail. Neustále nad tým večerom premýšľam, pretože to boli jedny z posledných dobrých spoločných momentov, ktoré sme s Erikou prežili. Od toho večera sa všetko začalo postupne rúcať. Ako keby sa z nás stali dvaja úplne cudzí ľudia, ktorí si behom pár mesiacov nemali čo povedať.
S Erikou sme sa rozlúčili pred jej domom a následne som sa sám pobral domov. Pomalými krokmi som smeroval k svojmu bytu, keď ma prepadol ten zvláštny pocit. Ako keby ma niekto sledoval. Otočil som sa, no nikto za mnou nebol. Pokračoval som v ceste, no ten pocit bol tak silný, že som ho nevedel zahnať. Ešte trikrát som zastavil a obzeral sa okolo seba, či naozaj nie je nablízku, kto by ma sledoval. Nevidel som ale nikoho.
Keď som dorazil domov, zamkol som za sebou na dvakrát. Prešiel som do kúpeľne, rozsvietil a pozrel sa na seba do zrkadla. Pocit nebezpečenstva pomaly prechádzal. Pomaly som si vydýchol a pobral sa do spálne. Prezliekol som sa do pyžama a ľahol si do postele. Bol som poriadne unavený, ale súčasne plný skvelých pocitov. Zavrel som oči a v myšlienkach ostal pri Erike. Odrazu sa však ten nepríjemný pocit vrátil. Otvoril som oči a odrazu nad sebou uvidel tmavú postavu.
Strhol som sa do takej miery, až som spadol z postele. Keď som sa ale postavil, nikoho som nevidel. Prešiel som všetky izby, no v mojom byte vládla tmavá samota a ticho. Pomaly som to všetko nejako rozdýchal a upokojil sa. Musela to byť len veľmi nepríjemná a silná nočná mora. Vrátil som sa do postele a zaspal už pokojne.
Keď som sa na druhý deň okolo jedenástej zobudil, všetky nepríjemné pocity boli preč. Spravil som si oneskorené raňajky a mal v pláne užiť si s Erikou príjemnú slnečnú nedeľu. Priam som túžil po príjemnej prechádzke a plánoval som ešte večer navštíviť kino. Tešil som sa na najnovší animovaný film od Pixaru, ktorý nás mal preniesť do našej vlastnej hlavy. Nechcel som Erike hneď volať, no radšej som jej napísal SMS-ku. Netušil som, či ešte náhodou nespí a rozhodne som ju nechcel budiť.
Odpoveď prišla behom polhodiny. „Ahoj miláčik. Na prechádzku dnes asi nebudem mať náladu, ale kino znie fajn. Kam pôjdeme?"
Bez toho, aby som čo len premýšľal som jej odpísal: „Trenčín Cinemax. Šoférujem."
Na to mi odpísala len jedno slovo: „Dohodnuté. "
Ten smajlík na konci ma skutočne potešil. Je zvláštne, ako dokážu niektoré maličkosti príjemne človeka naladiť a súčasne sa vybaviť ako malé detaily v spomienkach, keď človek píše svoj vlastný život.
Večer som pristavil auto pred Erikiným domom. Prišla behom desiatich minút a posadila sa vedľa mňa. Privítali sme sa príjemným bozkom a následne vyrazili. Z Dubnice som odbočil na diaľnicu smerom na Trenčín a obaja plní očakávaní sme sa vydali na cestu. Naozaj si nespomeniem už o čom sme sa s Erikou rozprávali. Možno som v nadšení ospevoval dnešný film len na základe toho, čo som videl z trailerov. Nepamätám sa. Ale pamätám si veľmi dobre, že vtedy sa vo mne opäť objavil ten nepríjemný pocit. A nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som sa ho zbaviť.
„Je všetko v poriadku?" spýtala sa ma odrazu Erika, na čo som sa vrátil do reality. Pozrel som sa na ňu a prikývol. Venoval som jej dokonca aj uisťujúci úsmev, no asi nič v ňom nebolo úprimné. Nemyslím si, že to postrehla, no aj tak ma hnevalo, že som jej klamal. Nevedel som jej povedať, čo sa momentálne v mojom vnútri odohráva. Pokračoval som v ceste a po chvíli som auto nasmeroval na diaľničný výjazd Trenčín. A tak ako sa vo mne tie zlé pocity nakopili, tak rýchlo aj zmizli. Vyšiel zo mňa hlasný výdych a pokračoval v ceste. Myšlienkami som bol už opäť len pri Erike a dlho očakávanom filme.
Ako som predpokladal, nevyhli sme sa faktu, že sa na film pôjde pozrieť aj veľké množstvo detí s rodičmi. Našťastie sa nám ale podarilo vychytiť si dobré miesta, kúpili sme si pukance a mohli ísť do sály. Usadili sme sa, venovali si obaja ešte jeden úsmev, chytili sme sa za ruky a film čoskoro začal. A postupne som sa ponoril do života mladej Riley.
Erika behom filmu nepovedala ani jediné slovo a ja sám som ním bol maximálne fascinovaný. Dokonca aj deti boli počas premietania absolútne ticho. Držiac Eriku za ruku som sa k nej pritúlil a usmial sa. No odrazu sa vrátil vo mne ten nepríjemný pocit. Zdvihol som hlavu a začal sa pozerať po ľuďoch okolo mňa. Všetci sledovali film. Nablízku nebolo žiadne nebezpečenstvo. Erika sa ku mne naklonila a spýtala sa: „Je všetko v poriadku miláčik?"
Už druhýkrát sa ma to behom jedného dňa spýtala a opäť som jej nedokázal povedať nič iné, len obyčajné klamstvo. Svoju pozornosť som opäť upriamil na film a až do konca predstavenia som bol pokojný.
Keď sme však odchádzali zo sály, potreboval som ešte odskočiť na toaletu. Vošiel som dnu a zbavil telo prebytočných tekutín. Následne som prešiel k umývadlu, umyl si ruky a tvár a zdvihol som hlavu a pozrel sa do zrkadla. A otvorene môžem povedať, že toto bol ten osudový moment. V tú sekundu ako som sa pozrel do zrkadla sa všetko nekontrolovateľne zmenilo. Nebol som tam sám, ako som si myslel. Za mnou stála mužská postava. Nevidel som jej do tváre, nakoľko mala na sebe čiernu mikinu s obrovskou kapucňou, ktorá ju kompletne zakryla, no stačilo to na to, aby som od ľaku zvrieskol a vybehol z miestnosti von.
Erika ku mne okamžite pribehla. Vyzerala rovnako vydesene ako som bol vydesený aj ja. Rýchlo som dýchal a nedokázal zo seba vydať jediné slovo. Z toalety vychádzali ďalší ľudia, no postavu v kapucni som už nikde nevidel. S hrôzou som si uvedomil, že to bola presne tá istá postava, ktorej tieňa ma vydesil noc predtým než som zaspával. Trvalo to asi desať minút, než som sa poriadne upokojil. A k tomu som potreboval aj poriadny kus čokolády.
Počas cesty domov sa ma Erika neustále pýtala, čo sa stalo na tých toaletách, no nevedel som, ako jej to mám celé vysvetliť. Mal som pocit, že začínam blázniť a nevedel som čo mám povedať. Nechcel som ju vydesiť viac než bolo potrebné, a tak som celú tú situáciu zvalil na to, že sa za mnou objavil niekto, koho som tam nečakal a veľmi ma vydesil. A keď už som spomínal pred chvíľkou osudové momenty, tak toto bola podľa mňa chvíľa, kedy sa medzi mnou a Erikou začínala vytrácať dôvera. Veľmi dobre vedela, že ju klamem a niečo pred ňou tajím. A napriek tomu, že mi nikdy svoje dojmy z môjho správania nepovedala, cítil som to aj bez toho.
Toho večera sme sa rozlúčili veľmi rozpačito. Na jednej strane som bol natešený z príjemného večera a skvelého filmu, no súčasne ma vnútri zožierali otázky ohľadom tej postavy, ktorú som videl v zrkadle. Nemohol som sa zbaviť zlých pocitov. A už vôbec som nechcel ostávať túto noc v mojom byte sám. Mal som strach. Spýtal som sa Eriky, či by nechcela túto noc ísť ku mne do bytu, no odmietla. Ešte žila s rodičmi a nechcela, aby sa o ňu strachovali a nemala v pláne im oznámiť ,že strávi noc v byte svojho priateľa. Jej názor som rešpektoval, no rovnako som si neustále hovoril, že jej prítomnosť by ma možno upokojila.
Keď som tej noci zaspával, miešali sa vo mne všetky pocity, ktoré asi človek dokáže mať. Najsilnejším z nich bol ale strach. Nevedel som, čo môžem od spánku očakávať. Neviem či dokážete porozumieť tomu, čo som v tom čase prežíval, ale nevedel som sa zbaviť pocitu, že sa má niečo stať. Že je neustále nablízku niekto, kto mi chce ublížiť. S obavami sa mi nejako nakoniec podarilo zaspať. Dúfal som, že ráno bude múdrejšie.
V pondelok sa situácia ale vôbec nezmenila. Jediný rozdiel bol ten, že som sa musel vychystať do práce. Cestovával som vlakom do Považskej Bystrice za prácou. A napriek tomu, že som musel ráno skoro vstávať, cesta bývala zväčša príjemná. Buď som si na chvíľku zdriemol, alebo som vo voľnom čase čítal knihy, či hrával hry na mojom tablete. Ani dnes tomu nebolo inak. Nastúpil som do vlaku, našiel si voľné miesto a privrel oči.
Odrazu ku mne doľahol vzdialený hlas. Predpokladal som, že to bude sprievodca, no keď som pootvoril oči a pozrel sa tým smerom, nikto tam nebol. No v uličke som videl stáť postavu, ktorá sa pozerala priamo na mňa. Znovu som jej nevidel do tváre, nakoľko bola skrytá v kapucni. Zmeravel som a nebol schopný sa ani pohnúť. Postava sa na mňa najprv len ticho a zlovestne pozerala, no odrazu sa začala pomalými krokmi pohybovať ku mne. Dych sa mi rapídne zrýchlil. Zavrel som oči a v duchu si hovoril, že to všetko je len klam. Že to všetko zmizne. Hlasno som dýchal, a odrazu mi na plece dopadla niečia ruka.
Skríkol som od ľaku a zahnal sa pravou rukou. Niekoho som trafil. No keď som otvoril oči, zistil som, že to bola len sprievodkyňa. Chcela vidieť môj cestovný lístok. Vyzerala skutočne zmätene. Ešte sa zrejme za čas, ktorý pracovala s niečím takýmto nestretla. Ospravedlnil som sa, na čo ona len niečo odvrkla a išla ďalej kontrolovať cestujúcich.
Zhlboka som dýchal a snažil sa aspoň nejako upokojiť. Nerozumel som tomu, čo sa deje a prečo sa tá postava tak na mňa upriamila. Uvažoval som, či by som mal zavolať Erike, no rýchlo som tu myšlienku zahnal. Bolo sotva šesť ráno a nechcel som ju zaťahovať do celej tejto situácie. Aspoň ona si zaslúžila byť mimo celej tejto záležitosti. Dnes si ale hovorím, že asi som jej mal všetko už vtedy povedať. Možno by sa veci vyvinuli úplne inak, a ja by som dnes nesedel vo väzení píšuci tieto pamäti. Verím tomu, že by mi chcela pomôcť.
Po tomto incidente vo vlaku sa situácia aspoň na nejaký čas upokojila. No nezmenilo to fakt, že neustále som mal nepríjemné pocity, že ma niekto sleduje, alebo že sa má niečo nepríjemné udiať. A časom to už Erike začínalo prerastať cez hlavu. Nedokázala už dlhšie vydržať v blízkosti človeka, ktorý sa počas každej prechádzky otáčal za seba, alebo začal panikáriť, či sa niečo v jeho okolí nedeje. Úprimne môžem za seba povedať, že som jej absolútne v tomto rozumel. A hoci som sa jej to snažil nejako vysvetliť, nikdy som jej nedokázal povedať pravdu. A všetky tie klamstvá nás začali postupne rozdeľovať. Náš vzťah sa nejako držal ešte tri mesiace. Potom to Erika vzdala. Nebol to práve najpríjemnejší rozchod, no nikdy nezabudnem na slová, ktoré mi povedala: „Vráť sa, keď mi budeš schopný povedať pravdu. Ale nezaručujem ti, že budem ešte ochotná počúvať."
Toto sú slová, ktoré sa nezabúdajú. Ktoré bodajú ešte aj dnes. Bola by ma pravda od toho všetkého oslobodila? Je to možné, ale nemyslím si, že by mi to niekto z vás bol schopný zaručiť. Môžem len hádať, ako by sa celá situácia vyvinula, keby som urobil počas svojho života iné rozhodnutia. Lenže tie už zmeniť nemôžem.
Tento rozchod ale urobil zlé ešte horším. Nepríjemné pocity sa nestratili, no okrem toho som sa ešte odstrihol kompletne od celého sveta a problémy začal zapíjať alkoholom. Dokázal som hodiny presedieť vo svojom byte, nič neurobiť, len vypiť denne aspoň dve fľašky lacnej vodky a ľutovať sa. Nič sa tým nezmenilo. Len to prehlbovalo moje vnútorné zatratenie a všetko okolo sa stále stávalo černejším a černejším.
Moji blízki a priatelia sa mi postupne začali vyhýbať a ostal som úplne sám. Tak, ako som vtedy asi aj sám chcel. No niekto sa nestratil. Postava v kapucni ma neustále prenasledovala. Ale nakoľko som neustále zapíjal svoje trápenia, nikdy som si z toho nič nepamätal. Stále som myslel na Eriku a každý deň som si hovoril, že by som sa mal k nej vrátiť a pokúsiť sa všetko vysvetliť, no moje alkoholom zlikvidované ja to nikdy nedokázalo. Vždy som si dokázal nájsť výhovorku na to, aby som ostal doma a ďalej sa hrabal vo svojej vlastnej špine.
Potom ale prišiel ten bolestný okamih, na ktorý by som najradšej sám zabudol. Konečne som nadobudol odvahu všetko zo seba dostať a urobiť za minulosťou hrubú čiaru. Boli to dva mesiace od môjho rozchodu s Erikou a chcel som konečne dať všetko na poriadok. Osprchoval som sa, hodil som na seba čisté veci a po dlhej dobe som aj upratal všetok ten bordel, ktorý sa mi stihol v byte nakopiť. Chcel som ju prekvapiť a tak som jej nezavolal. Okrem toho som mal vnútri pocit, že by mi to asi po tom všetkom už nezdvihla. Rozhodol som sa to risknúť na vlastnú päsť.
Z peňazí, ktoré sa mi ešte podarilo neminúť som kúpil peknú kyticu gerber, vnútri si prehrával všetko, čo by som jej chcel povedať, nasadol som do auta a vyrazil k jej domu. Bol som veľmi nervózny a dúfal som, že ma ešte bude schopná po tom všetkom prijať a vypočuť. Zaparkoval som auto, vystúpil som a s kyticou v ruke som sa pobral k jej domu.
Zazvonil som a plný očakávaní som stál pred bránkou jej domu. Otvorila mi ona sama. Prekvapene na mňa pozrela a nesmelo mi povedala: „Ahoj. Čo tu robíš?"
Venoval som jej úprimný úsmev a odvetil jej: „Ahoj. Chcel som ťa prekvapiť. Kúpil som ti gerbery."
S rozpačitým výrazom si vzala ponúkané kvety a chvíľku na mňa len nemo pozerala. Všetko čo som jej chcel povedať, som si vnútri už prehrával tisíckrát, no odrazu som sa akosi zasekol a nevedel som zo seba dostať nič. Ostalo medzi nami krátke ticho, no Erika ho rýchlo prelomila. „Tak povieš mi, prečo si za mnou prišiel?"
V tvári sa jej nezračila žiadna radosť z toho, že ma opäť vidí. A tak som sa nadýchol a spustil. „Erika, ja som dlho premýšľal nad tým, čo si mi povedala. A všetko ma to strašne mrzí. Chcel som ti už vtedy povedať pravdu, ale som nevedel, čo si budeš o tom myslieť. A jediné v čo dúfam je, že ma budeš ešte ochotná vypočuť."
Vyzeralo to, že moje slová ju absolútne ohromili a v duchu si preberala akú najlepšiu reakciu by mi na to mohla venovať. Než to ale stihla, otvorili sa dvere a von vyšiel niekto ďalší. Bol to muž.
„Miláčik, čo sa tu deje? Kto to prišiel?" potom si ale všimol kvety a povedal: „Wow, to je pekná kytica."
Erika sa okamžite chopila vedúcej funkcie a kývla na neho: „Peťo, poď sem k nám. Aspoň vás oboch predstavím. Marek, toto je Peťo. Peťo, toto je Marek, môj bývalý frajer."
Nebolo sily, ktorá by ma v tom momente bola schopná udržať v pokojnom stave. V mojom vnútri nastala obrovská búrka a hľadel na Peťa, ktorého prítomnosť ma začala dusiť. Potreboval som vypadnúť. Okamžite. A tak som len zo seba nejako dostal: „Nevadí, to nič. Už musím ísť. Rád som ťa znovu videl Erika." A po tých slovách som sa otočil a vrátil sa do auta.
Neviem ako dlho som tam sedel, no chvíľku to trvalo, než som dokázal prehltnúť tú hrču v mojom hrdle a vydýchať sa z tej všetkej nahromadenej bolesti. V očiach sa mi leskli slzy. Nebol som schopný šoférovať domov. Len som sedel v zaparkovanom aute a snažil sa nejako upokojiť. A vtedy sa to stalo.
Hľadiac na svoj odraz v zrkadielku som na zadnom sedadle auta uvidel môjho starého známeho v kapucni. Stále sa pozeral priamo na mňa. No tentokrát som sa nevydesil. Pozeral som na neho s pohľadom absolútnej frustrácie a znechutenia. Zavrel som oči a zhlboka dýchal. Keď som ich ale otvoril, postava tam stále bola. Nič nevravel, len v tichosti sedel na zadnom sedadle môjho auta.
„Čo odo mňa chceš?" spýtal som sa, hoci som neveril, že mi postava odpovie. Miesto toho si však stiahla z hlavy kapucňu a po prvýkrát som mohol uvidieť jeho tvár. Bol som to ja. Nevedel som to pochopiť, ale hľadel som sám sebe do očí. A potom mi postava odpovedala: „Teba."
Čo sa dialo potom už vôbec netuším. Nespomínam si ako som sa dostal z toho parkoviska, ani ako som sa dostal domov, ani kde všade som bol medzitým. Tie momenty neexistujú. Počas tých stratených hodín sa ale stali skutočne strašné veci. Peťo s Erikou si vyrazili ešte na spoločnú prechádzku. O niekoľko minút na to bol Peťo mŕtvy a Erika zmizla. A napriek tomu, že ju polícia ešte stále hľadá, bojím sa, že ak ju aj nájdu, nebude už nažive. Prial by som si, aby to bolo inak, a aby som dostal správu, že je v poriadku, a že to všetko spáchal niekto iný, no dôkazy hovoria o niečom inom.
Peťo bol očividne zrazený mojim autom. A ja som nevedel na svoju obhajobu povedať absolútne nič. Viem iba to, že som nevinný. Alebo aspoň myseľ človeka, ktorý píše tento príbeh je nevinná. Nie je chvíľa, kde by som nemyslel na Eriku a nedúfal, že je v poriadku, a že všetky tie hodiny, ktoré si nepamätám ma na svedomí niekto iný. A že to bolo všetko len výborne zinscenované. Ale nakoľko Eriku zatiaľ nenašli, stále je tu aspoň malá nádej, že bude živá.
Ako som už písal, nemali veľké problémy ma zatknúť. Uznaným motívom bola žiarlivosť. Občas ma navštívi mama. Bola to ona, kto mi doniesol notes a pero. Vraj aby som si mohol viesť denník. Viem, že by si priala moju nevinu, no napriek tomu si myslí svoje. Nejdem im to vyhovárať. Stačí, že pravdu viem ja. Za všetko čo sa stalo mohol on. Môj najväčší nepriateľ, ktorý využil moje trápenie na to, aby dokázal prevziať nado mnou kontrolu.
Keď som tu jedného večera zaspával, znovu sa objavil nad mojou posteľou. Usmieval sa na mňa. Jemu to všetko ešte spôsobilo obrovskú dávku radosti. Nahnevane som mu pošepol: „Ja ťa zabijem ty hajzel."
On mi však s tým istým úsmevom na tvári povedal: „Myslíš si, že ma môžeš zabiť? Myslíš si, že ja môžem zabiť teba? Ja som predsa ty. A čím skôr to pochopíš, tým lepšie."
A vtedy som pochopil, čo musím urobiť. Možno keď to bachari ráno nájdu, budú mať aspoň jednoduchšie vysvetľovanie. Je len jediný spôsob, ako sa ho môžem zbaviť. A som rozhodnutý sa tejto šance chopiť. Vraha Eriky nemôžem nechať nažive. A ak mám zomrieť spolu s ním, tak budiš. Ja som pripravený. Hádam je pripravený aj on. A ak nie, tak to už nie je môj problém. Ešteže tu majú tie poschodové postele tak vysoké. Ešteže tu nie je príkaz chodiť nahý. Cestu som už našiel. A viete čo? Prvýkrát po dlhej dobe nemám nepríjemné pocity. Nikto ma nesleduje, nikto mi nechce ublížiť. Som pripravený.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8