Milosť

Spisovateľ/ka: Demalia | Vložené dňa: 14. júla 2017
http://citanie.madness.sk/view-51500.php

  Na jazdu na koni som bol zvyknutý. Preto mi aj nerobilo problém udržať tempo s konvojom. Tvorili ho tri vozy - dva naplnené zásobami a jeden prázdny, šesť mojich ďalších druhov, starší muž, ktorý šiel popredu a určoval cestu a žena čo šla vedľa mňa. Mala niečo po tridsiatke, dlhé hnedé vlasy ktoré vyzerali nádherne. Moja mama. Niečo mi rozprávala ale ja som ju nepočúval.

  Mama ma včera oboznámila o tom čo ma dnes čaká. Nedalo by sa povedať, že som sa na tento deň tešil. Ale ani som sa ho nebál. Vlastne to bol začiatok niečoho na čo som bol celý život trénovaný. Skôr som sa bál toho, že zlyhám.
  Kvôli jej práci so mnou nemohla byť stále. Ale navštevovala ma často. Vždy keď bola v meste. Niekedy sme sa vytratili z mesta a šli na lov divej zvery. Môj učitel z toho nebýval nadšený. Presa bol jeden z najlepších v celom cisárstve. Bolo výsadou chodiť k nemu, ktorú som dostal vďaka nej. Vlastne za všetko čím som jej vďačím.
  Niekedy sme sa namiesto lovu len rozprávali. Dávala mi rady, učila triky. Hlavne vďaka tomu som dokázal byť najlepším z triedy, aj keď som na to nikdy nemal predpoklady. Očividne vo mňa verila viac ako ja sám v seba.
  Zareagoval som na jej slová až keď ľudia pred nami začali zastavovať. „Kador teraz rozdá povely. Musíš sa ich držať. V tomto momente je on Boh," prikývol som, „zatiaľ budeme len stáť vzadu." Znovu som prikývol ako správny vojak. Kador bol muž úplne vpredu. Až keď zastal dokázal som si ho obhliadnuť. Obrí muž posiaty jazvami. V nepriateľoch určite budil hrôzu.
  Keď rozdal rozkazy zamieril k nám. Šiel pomaly, ležérne. Nikam sa neponáhľal. Zložil si plášť a odhalil dva meče pripevnené na opasku. Akoby jeho jazvy neboli už dosť strašidelné. „Sherlyi," oslovil ju, „som rád, že ťa znova vidím. Chýbal mi tu niekto tak nežný ako nebezpečný." Bolo len málo ľudí ktorí ju oslovovali menom.
  „Vôbec si sa nezmenil." Zasmial sa. Že by on bol mojim otcom? Otázku kto je mojim otcom som položil mnohokrát ale jediná odpoveď ktorú som dostal bola "neviem". Ako som stárol prezradila mi, že v období kedy som sa narodil to nemala najľahšie. Bola mladá a znásilňovaná v miestnom bordeli. Ešte ani nebola dospelá. Keď to zistil Kador vzal ju odtiaľ preč bez toho aby komukoľvek ublížil. Prečo?Vždy som sa pýtal. Aby som mohla mať svoju pomstu.
  „Priniesol som ti dar," s tými slovami jej podal čierny plášť, „bál som sa ho odložiť tak som ho nosil. Prepáč ak bude trochu ošúchaný." mama ho vzala a privoňala si. „Zdá sa, že ste sa neflákali kým som bola preč." Kador sa usmial: „Aj pre toto si mi chýbala." To boli posledné slová ktoré nám venoval. Potom len otočil koňa a odišiel. Mama si obliekla plášť. Vietor zavial trochu jeho vône aj ku mne. Bola to zvláštna vôňa s ktorou som sa ešte nestretol. Ťažká, surová, trpká.
  „Poďme. Nasledujme ho." Zavelila a tak som popohnal koňa aby mi neušiel z dohľadu. Za kopcom v údolí sa rozprestierala dedina. Vytušil som, že to je miesto kam máme namierené. Niekoľko ľudí sa oddelilo a obiehali dedinu, iní zase šli k neďalekej rieke, ďalší zamierili k mlynu a poliam. 
  Kador zastavil koňa a počkal na nás. Zhlboka sa nadýchol. „Ach, nie je to krásne." Sherlyi prešla dopredu vedľa neho, ja som zostal vzadu. „Koľkokrát som ťa už počula povedať túto vetu?" obaja zosadli z koňa. „Očividne ešte nie dosť. Predsa len si stále s nami." Mama len pohodila vlasmi a niečo mu pošuškala. „Dobre. Mladý, necháme tu kone a vydáme sa smerom do dediny. Tam, pri hlavnej bráne sa stretneme." Prikývol som a zosadol z koňa. „Ešte mi vezmi toto," prišiel ku mne a dal mi do ruky akýsi batoh. Znovu som prikývol. Učiteľ by na mňa bol hrdý.
  S mamou sme sa blížili k hlavnej bráne keď som sa pokúsil nazrieť do batohu. Skôr ako sa mi to podarilo mama ma udrela po ruke. „Zabudol si čo som ti povedala?" Prevrátil som očami a kráčal ďalej. Občas som mal pocit, že pre ňu je Kador viac ako samotný cisár.
  Chvíľu trvalo kým sa Kador konečne objavil. Akoby nestačilo, že šiel rovnakým ležérnym a pomalým tempom ešte si aj pískal. Mal som nehorázne nutkanie prevrátiť očami ale udržal som sa. „Niečo čo by som ešte mala vedieť?" spýtala sa. Kador pozrel na mňa: „Nie."
  Položil som batoh na zem. Nie, že by bol ťažký ale nebavilo ma ako ma stále prehliadali. A ani oslovenie „mladý" nebolo najpríjemnejšie. „Och, jasné. Batoh. Aj by som zabudol. Vďaka mladý." Tentokrát som už prevrátil očami a ako som očakával mama na mňa fľochla. Ja som jej nevenoval moc pozornosti pretože som sa úpenlivo sústredil čo Kador vytiahne z batohu. Bol to zvon. Pomerne veľký. Spolu s ním vybral aj malé kladivko.
  Prekročil som prázdny batoh a nasledoval ich do dediny. „Vezmi ho," zakričal na mňa Kador z diaľky, „ešte sa ti bude hodiť." Neviem na čo sa mi bude hodiť prázdny batoh ale nebol som v pozícii aby som mohol mať námietky. Ako som utekal, začul som akési zvuky z batohu. Akoby narážal kov o kov. Možno nebol prázdny nakoniec.
  Keď sme prechádzali dedinou jej obyvatelia na nás zazerali alebo nás s údivom sledovali. Teda tí s údivom boli najmä deti. Jedno bolo dokonca tak odvážne, že sa ma pokúsilo dotknúť. Spomalil som aby som sa naňho pozrel. Mohlo mať tak štyri roky. Neviem. Nikdy som nebol dobrý pri odhadovaní veku. No malo krásne zelené oči. Také ... nevinné.
  Konečne sme prišli na námestie. Ešte väčšmi sa sem-tam povaľovala zelenina. Kador si odkašlal, poobzeral sa a začal zvoniť na zvonec, ktorý som mu priniesol. Mama len bez slova pozorovala ako sa zbiehajú ľudia na námestie. Tak som spravil to isté, len bez toho nepatrného úsmevu čo mali obaja na perách.
  Rozruch opadol a vôkol nás bolo asi sto-stopäťdesiat ľudí a zo dvadsať detí. Popravde som čakal omnoho viac obyvateľov. Možno ďalší prídu. Ale Kador nečakal. „Zdravím obyvateľov tohto malebného mestečka." Predsa len toto by ani samotní obyvatelia mestom nenazvali. „Sme cisársky vyslanci. Robíme niečo ako sčítanie ľudu. Kvôli daniam a tak. Však to poznáte." Zasmial sa, ale bol jediným. „No, alebo aj nie. Bol by som rád ak by ste spolupracovali. Nech to máme rýchlo za sebou a môžeme sa vrátiť k našim každodenným povinnostiam." Medzi dedinčanmi sa začal rozliehať šum. „Poslal som pár mojich ľudí aby zozbierali aj vašich spoluobčanov z okolitých oblastí. Mali by tu byť každú chvíľu." Začal sa obzerať.
  Šum medzi ľuďmi silnel každou sekundou. Deti začali pobehovať okolo, niektoré sa vrátili do domov. Tie pozorne sledovala moja mama. Zrazu prišli ďalší dedinčania. Zastavili napravo od nás. Priviedli ich moji druhovia. Stále mi bolo divné ich tak nazývať ale od dnes som aj ja patril k nim. 
  „Vyzerá to, že sú tu všetci," povedal potichu, „môžeme začať." Mama si pukal prsty, Kador znovu odkašlal. Ja som len stál a díval sa na zmätené tváre dedinčanov. Tí ktorí stáli napravo od nás si postupne kľakli. Jeden po druhom. Až keď si kľakla aj posledná rada videli sme ako nad nimi stojí šesť postáv s vystretými mečmi. Rinčanie mečov bolo počuť aj za mojim chrbtom. Keď som sa obzrel Kador aj mama mali vytasené meče.
  „Oni tu nie sú kvôli daniam!" zakričal niekto v dave. Šum v sekunde nahradilo dupanie a všetci začali utekať. Kador len mykol hlavou ku svojim druhom. Tí neváhali a dav ukľudnili rovnako ako to spravili s predošlou skupinou. Kador sa začal prechádzať davom. Pôsobil ako mačka ktorá sa hrá s myšou. Zastavil sa pri jednej žene, ktorá sa celá triasla od strachu. Zdvihol ju za krk do vzduchu. Trepala nohami a snažila sa dostať z jeho zovretia, no neúspešne. Žena sa len dusila a trepala nohami ešte viac. Driapala mu do rúk, prosila. V jednom okamihu sa prestala snažiť o vyslobodenie, tak ju Kador odhodil k našim nohám. Nedýchala.
  „Niekto správne poznamenal, že tu nie sme kvôli prah prostým daniam. Hľadáme rebelov." Prezrel si dav. Jedna žena sa vystrela a preglgla. „Ja ... ja viem ... viem o niektorých ... viem ... kde sú ... kde sa skrývajú." Len veľmi ťažko hľadala slová. Nečudujem sa. „Madam," oslovil ju, „páči sa mi, že spolupracujete. Asi nechcete skončiť ako vaša suseda, však?" Žena váhavo prikyvovala. „Ach, samozrejme. Však všetci vidíme len na koniec vlastnej stoličky, no nie je tak?" Žena stále len prikyvovala. „Len, viete, asi vás nepoteším. Ja vašu pomoc nechcem." Žena zhíkla prekvapením prekvapená. Kador sa len otočil a vydal rozkaz.
  Dedinou sa začal rozliehať dupot. Moji druhovia postupne začali vynášať ľudí z domov. Väčšinou mužov, mladých a svalnatých. Vzpierali sa, bojovali. Prvého položili ku nohám mojej mame. Zadíval som sa na ňu. Môj pohľad odignorovala. Zdvihla meč a popravila ho. Až potom sa na mňa pozrela. Na jej tvári som nevidel žiadny náznak emócie. V jej očiach nebol žiadny smútok. Len prišla ku mne a podala mi meč. Vzal som ho.
  Nebol čas na plač. Nebol čas na smútok. Nebol čas na zľutovanie. Mama ma len potľapkala po pleci a utekala k ostatným. Prešiel som ku Kadorovi. „Pane," oslovil som ho, „čo mám spraviť?" Trochu prekvapene, trochu vzrušene na mňa pozrel. „Rebeli," prehovoril a znovu sa otočil smerom ku kľačiacim dedinčanom, „našou prácou je vyhľadať ich a eliminovať." Prikývol som aj keď to som už vedel.
  „Som rád, že sa pýtaš," pokračoval, „choď k niektorému z domov a skús ich dostať von. Väčšinou sa skrývajú v pivniciach alebo skrytých miestnostiach. Nezabudni prezrieť všetko. Ak by si náhodou mal problém v batohu sú bomby. Len ich hoď k nim a choď k ďalšiemu domu. Je na tebe aký štýl si vyberieš. Či rýchly a milosrdný alebo pomalý a krutý." Prikývol som. Zase raz. Nedokázal som na to nič iné povedať.
  Opieral som sa o jeden dom, ktorý bol zastrčený vzadu. Dýchal som a snažil sa nepovracať. Všetko sa dialo tak rýchlo. Poslednú noc som toho moc nenaspal aj kvôli tomu čo mi mama povedala. Prvá poprava je najťažšia, v prvých sto sú emócie, no pri dvestej to bude už len práca. Rozhodol som sa, že nechcem sklamať môjho učiteľa, mamu, Kadora, cisára, všetkých tých ľudí, ktorí sú kvôli týmto zločincom v nebezpečí. Rozrazil som dvere.
  Bol to malý dom so skromným zariadením. Okamžite som prešiel do spálne a hľadal som skrytý poklop. Nič. Odtlačil som posteľ. Nič. Vrátil som sa do kuchyne cez ktorú som vošiel. Kľakol si na všetky štyri a hľadal tak. Začul som cvaknutie spoza mňa. Možno šatník. Určite to bol šatník. Šiel som to preveriť. Našľapoval som pomaly a potichu. No to nepomohlo. Všimol som si ho prineskoro.
  Vyskočil na mňa muž a začal ma škrtiť lakťom. Snažil som sa vyslobodiť. Kopal som a driapal. Rovnako ako tá žena vonku. Prestal som panikáriť. Celou silou som mu kopol do kolena a tým narušil jeho rovnováhu. Kým sa stihol spamätať ja som už mal vytasený meč. Na jeho tvári sa objavil úškrn. Zdvihol ruky a kľakol si. „No tak," prehovoril, „zabi ma. Ja zomriem ako hrdina, no ty ako zbabelec, ktorý sa skrýva za maskou tyranov..." Nedokázal pokrčavoať. Začala sa mu valiť z úst krv. Naposledy zatápal, v jeho očiach sa zablyskol posledný okamih života. Potom spadol na zem v kaluži krvi a ja som len vytiahol svoj meč z jeho krku.
  Triasol som sa. Triasol som sa tak moc, až mi meč padol na zem. Pozrel som sa na ruky. Mal som na nich krv. Tá ktorá bola spravodlivo preliata za bezpečie nevinných. Zaškeril som sa. Cítil som ... cítil som zadosťučinenie. Znovu som sa pozrel na telo rebela ktorý ležal uprostred miestnosti. Kaluž krvi sa pod ním stále zväčšovala. V jeho očiach ešte stále bola štipka nádeje. Patetické. Prekročil som ho a vošiel do spálne.
  Dvere na šatníku boli dokorán. Vlastne to nebol len šatník ale aj falošné dvere. Ľavotočivé kamenné schodisko som videl len ťažko. Kráčal som s mečom v pozore. Všade bolo ticho. Jediné zvuky vydávali moje topánky. Všetko sa zmenilo keď som narazil na drevené dvere.
  Počul som za nimi hlasy. Šepot. Určite počuli, že som prišiel pretože niekto začal ostatných utišovať. Chodbou sa znovu rozlialo ticho. Napriahol som sa a mečom zasekol do dverí. Niekoľko žien vykríklo, niekoľko detí sa rozplakalo. Vytiahol som meč aj s kusom dreva. Ich plač som počul čoraz zreteľnejšie. Napriahol som sa a zasekol znovu. Znovu. A znovu.
  Diera už bola pomerne veľká a plač ani výkriky neutíchali. No ja som pokračoval. Ešte by som cez ňu bombu neprepchal. Na moje prekvapenie sa v diere objavila tvár ženy. Staršia ako moja mama. „Pane, prosím ... prosím zľu..." Ako som ďalej sekal do dverí vrazil som jej mečom do hlavy. Ani som sa nad tým nepozastavil až kým som nepocítil ako mi nešiel vytiahnuť.Musel som potiahol celou silou. Úder jej hlavy o dvere bol ohlušujúci.
  „Mama, mama!" ozývalo sa spoza dverí, „mama! Mama!" No ja som sekal ďalej. Zavraždil som niekoho matku priamo pred ich očami. Bez váhania. Bez štipky emócie. Zdá sa, že som o stodeväťdesiatdeväť vrážd popredu. Naposledy som vytiahol meč z dverí. Tentokrát bola diera dostatočne veľká. Výkriky ustali ale počul som ich strach. Nešlo len o plač, ale aj o to ako sa triasli, ako klepali zubami, ako im búšili srdcia. Ako búšilo srdce mne.
  Zložil som batoh a vybral jednu z bômb. Okrem nich tam toho bolo viac. Pár dýk, niekoľko vrhacích nožov, malá kuša, šípy. Očividne vedeli na čo sa majú pripraviť. Zapálil som bombu a hodil ju cez otvor vo dverách. Tentokrát som počul posledný výkrik, ktorý utichol až keď som vyšiel von zo šatníka.
  Sklonil som sa nad telom rebela, ktorého som zavraždil pred chvíľou. Utrel som si ruky aj meč do jeho šiat. Vyzbrojil som sa vecami z batohu, na opasok pripevnil nože a bomby, do topánok som zasunul dýky. Kušu aj so šípmi som nechal na mieste. Nikdy som nepreferoval luk.
  Vyšiel som von z domu. Výbuch som stále nepočul. Možno sa im ju podarilo zahasiť alebo nejako inak zneškodniť. Nevadí, keď skončím pôjdem sa tam pozrieť znova, pomyslel som si. Zamieril som k ďalšiemu domu. Bomby na opasku cinkali ako narážali o seba.
  Niekto mi položil ruku na rameno. Otočil som sa bez náznaku zľaknutia alebo zaujatia. Bol to Kador: „Viedol si si dobre." Očividne ma sledoval odkedy som odišiel z námestia. „Len malý detail. Nechávame značku na domoch ktoré sú ... čisté. Väčšinou X nafarbené krvou. Nemal by to byť problém ak sa ti stane niečo podobné ale ak nie jednoducho sa vráť neskôr a použi niekoho končatinu alebo hlavu." Prikývol som. Už ma unavovalo, že jediné čo som mal na výber bolo súhlasiť. „Aj tak som sa tam chcel ešte vrátiť," pokračoval som v ceste. „To nebude treba, už som sa o to postaral. Postaraj sa ešte o tie domy vzadu." Nereagoval som.
  V ďalšom dome ma žiadne prekvapenie nečakalo. Tentokrát bol poklop v zemi. Stačilo len rozbiť zámok a hodiť bombu. Dokonca som aj počul jej výbuch, hoci len slabo. Vošiel som do pivnice. Len ťažko sa dala rozoznať niečia tvár. Horko-ťažko som rozlíšil deti od dospelých. Nepočítal som obete, nerozlišoval deti od dospelých, ženy od mužov. Nezaujímalo ma to. V očiach spravodlivosti si boli všetci rovní. Všetci vinní.
  Rovnako to šlo aj s ďalšími dvoma. Akurát som vyšiel z domu keď sa niekto snažil utiecť. Bol to muž, ktorý niečo držal v náručí. Hľadal východ z dediny ale márne. Priblížil som sa k nemu. Beznádejne utekal sem a tam pri drevenom opevnení. Nevedel čo má robiť. Vytiahol som nôž spoza opasku a hodil mu ho do nohy. Ako padal svojim telom chránil akúsi deku.
  Prišiel som k nemu. Pokúsil sa ma napadnúť, ale vďaka rýchlej reakcií som mu zabodol jednu z dýk do brucha. Jediné na čo sa zmohol potom bolo zvaliť sa na zem a syčať od bolesti. Prezrel som si deku, ktorú držal v náručí. Bolo tam nemluvňa. Usmievalo sa. Pozrelo sa na mňa a zasmialo sa. Tie modré oči ma ešte budú dlho prenasledovať v snoch. Nikdy nezabudnem ako sa z nich vytrácal život keď som do jeho malého telíčka zabodol druhú dýku. A ani na výkrik muža keď počul ako jeho detský smiech utíchol.
  Muža som tam nechal ešte chvíľu ležať. Vrátil som sa aby som vyplienil posledný dom. Mal som šťastie, v kuchyni stáli dvaja muži a jedna žena. Nestihla si ani uvedomiť čo sa stalo a zrazu zostala v miestnosti jediná nažive. Pomalým krokom som prišiel k nej. Ako šelma ku vytúženej koristi. Ustupovala malými krokmi. Až keď narazila k stene začala ma prosiť aby som ju ušetril. Že odíde preč a nikto sa nikdy o mne nedozvie. Len som sa zasmial. V tvári mala stále tú patetickú nádej až kým som nezdvihol meč.
  Vrátil som sa pre rebela, ktorý sa pokúšal utiecť. Preplazil sa k telu svojho mŕtveho syna. Nechal za sebou cestičku tvorenú krvou. Chvíľu som nad ním stál a pozoroval ako sa s ním rozpráva. Vravel ako ho ľúbi, ako sa preklína, ako si to nikdy neodpustí. Nechutné. On je tým, ktorý môže za jeho smrť. Odtrhol som ho od jeho syna, prevesil cez rameno a šiel späť ku Kadorovi. Ostatní tam už čakali.
  „Tento sa snažil utiecť," hodil som ho na zem. Moja mama okamžite vystúpila z radu a odtiahla ho stranou. Ešte stále za sebou nechával cestičku z krvi. „To, že mi je z vás rebelov zle, tým sa netajím," prešiel k nemu Kador, „to, že vás považujem za špinavých zločincov, ani tým sa netajím. Niekto by mohol povedať, že ste odvážni. Postavili ste sa na odpor nám, cisárovi a všetkým ctihodným občanom. Ale to mi ako odvaha nepríde. Ten, ktorý sa pokúsi o útek je len pošetilý. Možno inteligentný, ak sa mu to podarí. Ale ak nie tak je len hlúpy a egoistický." Sadisticky sa usmial, až som dostal zimomriavky. „Tvoj trest je prostý. Budeš trpieť a pritom sa dívať ako umierajú tvoji susedia, priatelia, rodina." Otočil sa na päte a odišiel.
  Zaradil som sa vedľa jedného z nás. Ešte som ich mená nepoznal. „Zapadneš medzi nás dokonale," poznamenal. Tentokrát som si neodpustil ľahký úsmev. Nebolo to ako keď ma chválili v škole. Teraz som si to vážil.
  Kador mal ešte niekoľko preslovov k obyvateľom kľačiacich na zemi. Nikto z nich si už nedovolil odporovať. Mnohí boli pripravení prijať smrť. Iní neprestávali strácať nádej. Patetické.
  „Sme stelesnením zákonodarnej, súdnej aj výkonnej moci. Preto vás všetkých stihne spravodlivý súd so spravodlivým rozsudkom." Týmito slovami zakončil svoju reč. Veci sa dali znova do pohybu. Chlapík, ktorý stál vedľa mňa odišiel obďaleč spolu s dvoma mužmi po jeho pravici, ďalší dvaja sa vydali k domom a posledný prešiel do davu a začal postupne privádzať jedného dedinčana za druhým ku Kadorovím nohám. Mama držala hlavu rebela v polohe aby priamo videl čo sa deje zatiaľ čo mu zabodávala nôž do tela. Vyhýbala sa dôležitým tepnám a orgánom aby prežil. Najlepšie až do konca.
  „Vieš mladý," prihovoril sa mi Kador predtým ako priviedli prvého dedinčana, „celé to je ako divadlo. Cisárska rodina sú herci. Ľudia k nim vzhliadajú, sledujú každý ich pohyb, musia vyzerať dokonale a rebeli sú ako kritici. Chcú ich zhovädiť najlepšie zosadiť. A my, my sme oponári. Držíme sa v tieni, diváci nás nevidia ale bez nás by nebolo žiadne divadlo a kritci by si na hercoch zgustli. Nezožneme toľko slávy ako herci, ale pre tú hŕstku ľudí sa to oplatí."
  Prišiel prvý dedinčan, kľakol si, sklonil hlavu až ku Kadorovím nohám. „Ste odsúdený za vlastizradu, vašim rozsudkom je trest smrti podrezaním hrdla." Dvaja druhovia preňho prišli a odviedli. Bez váhania mu podrezali hrdlo a hodili do prázdneho voza, ktorý priviedli. Takto to pokračovalo s desiatkami ďalších či už vinných alebo nevinných obyvateľov.
  Pomaly som si začal zvykať na všetky tie vraždy, výkriky a aj preliatu krv. Bolo to iné ako keď umierali mojou rukou. Vlastne som ani nemal čo robiť, takže dívať sa na ostatných bolo jedinou možnosťou. Na moje prekvapenie sa jedna žena priam tlačila dopredu. Dostala sa až ku Kadorovi a pokorne si pred neho kľakla. Až vtedy som si všimol, že za sebou ťahá aj dieťa. Chlapca, asi štvorročného.
  „Pane, prosím, počula som, že občas ušetríte deti. Tie, ktoré vyzerajú, že majú sľubnú budúcnosť." Spozornel som keď som to začul. „Jeho otec je ... bol drevorubač. Bude silný, zdatný a je primladý aby si niečo pamätal. Prosím, on za nič nemôže!" Pozrel som na chlapca. Cucal vlastný palec.
  Kador prešiel pohľadom z nej na chlapca. Chytil ho za golier, zdvihol do vzduchu a otočil sa k nám. Všetci sme spozorneli a zadívali sa naňho. „Má niekto z vás záujem ho vychovať ako svojho vlastného?" Ticho. Pozrel som sa na ženu. Mihala pohľadom z jedného druha na druhého. Každou sekundou sa jej zúfalstvo len prehlbovalo. Jej pohľad sa nakoniec stretol s mojim. Začala sa ku mne plaziť po kolenách tak rýchlo ako to len šlo.
  „Pane," chytila ma za nohu, „pane, prosím. Vy vyzeráte ako dobrý otec. Postarajte sa oňho. Nežiadam veľa." Pozrel som sa na jej syna lepšie. Tie zelené oči som už niekde videl... Trochu som zamykal nohou aby som ju striasol ale nehla sa. Stále len vzlykala a prosíkala. Ani zďaleka som nebol pripravený byť otcom, a už vôbec nie otcom takého bastarda. Napriahol som sa a kopol jej do brucha. Odletela o kus ďalej, do davu ľudí a lapala po dychu.
  „Nuž," pokračoval Kador, „myslím, že si svoju odpoveď dostala." Napriahol sa, že jej to decko hodí keď v tom znovu prehovorila: „Nie, počkajte! A čo vy, vy milosrdný pane! Zmilujte sa, prijmite ho vy za svojho. Prosím." Prekvapene som pozrel na Kadora, určite som nebol jediný kto to spravil. Ten si ešte raz prezrel chlapca. „Možno budúcnosť má, nehádam sa," tentokrát sa už napriahol a decko jej aj hodil, nedokázala ho chytiť, „ale ja som sa ako otec nikdy necítil."
  Žena sa postavila na všetky štyri a prešla k synovi. Ešte žil. Kadar sa obzrel keď počul jej vzlykanie. „Žena," oslovil ju, „rozmyslel som si to." Bolo priam vidieť ako sa jej rozžiarila tvár. Okamžite vstala, do náručia vzala syna a utekala k nemu. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem!" Vzal jej dieťa z rúk a položil ho vedľa seba. „Som milosrdn. No nie tak milosrdný aby som vychoval tvoje dieťa. Len ťa ušetrím pohľadu ako tvoj syn zomiera." Ako to dopovedal, tak aj konal. Po dlhej dobe sa znovu ozval detský plač. Aj ten ustal ani nie po minúte.
  Potom, ako ich nádej dostala ďalší úder pod pás nikto sa nevzpieral, nikto nerozprával, nikto nekričal. Mnohí si dokonca ani nešli vypočuť rozsudok ale šli rovno na popravu. Keď tak spravila aj posledná žena z dediny, moja mama priviedla muža, ktorého som priviedol od opevnenia. Postavila ho pred Kadora ako všetkých ostatných. Mal v sebe zabodnutých nespočet nožov ale stále dýchal.
  „Všímal som si tvoj pohľad keď zomierali. Žena, sestra, tri deti." Chytil ho za čeľusť a otočil k sebe, „čo sa stalo s tou iskrou v očiach? Och, nie. Nebodaj ju tam už nevidím. Škoda, že si ju stratil. Prežiješ si ešte dlhú noc. Teda, nie je prežiješ ako prežiješ." Pomaly vyberal jeden nôž za druhým. Všetky podal mojej mame. Nechal v ňom len dva. Ten v bruchu a v nohe. 


  S mamou sme odišli skôr aby sme pripravili tábor. Práve som sedel pri rieke keď prišla a začala si čistiť svoje nože. „Každý jeden z nás je trénovaný tak aby toto zvládol sám," prehovorila, „všetci máme iný štýl. Niekto počká na noc vyvraždí hliadky aj normálnych obyvateľov a potom odpáli rebelov. Ale boli tu aj takí, ktorí sa medzi nich infiltrovali. Lovili ich jeden po druhom. Najťažšie je zničiť všetky dôkazy o existencií mesta. To čo práve robia oni. Preto preferujeme keď sme viacerí. A keď sme všetci tak velí Kador. Ako si si mohol všimnúť miluje toto divadlo. Aj keď on je jediný, ktorý výnimočne zachráni nejaké to dieťa. Nemusíš to tak robiť, ak nechceš. Nájdi si vlastný štýl a vybrús ho do dokonalosti. Tak ako my všetci." Skončila s čistením a vydala sa k ohňu. „Sherlyi," zastavil som ju. Začudovane na mňa pozrela. Bolo to prvýkrát čo som ju oslovil menom. „Zachránila si už aj ty tak nejaké dieťa? Myslím, že či si sa prihlásila keď ho Kadar zdvihol do vzduchu." Mlčala. „Bol som ja dieťa, ktoré si tak zachránila?" Mlčala. Jej mlčanie mi bolo odpoveďou.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8