Uvadlá třtina - na schodech ke chrámu není...
Začnem ešte raz naučím sa znova milovať predstavím si lásku vymodelujem srdce ...
Stojím na okraji priepasti tak hlbokej a bezodnej... Cystám sa skočiť, no prišiel si ty. Vytrhnúc ma priamo z náručia smrti. A v temnej chladnej noci, ako jediný tvor, blysol si sa ako meteor. Zapálil si moje srdce tvojimi ohňami. A ja horím zmáčaná slzami... Na sklonku noci, no skorej nie, zapálim i teba pre naše...
Čo sa to s nami stalo? Kam a za čím kráčame? Otočíme sa na správnu stranu? A ktorá je vlastne tá správna? Čo je dobré a čo zlé? Prečo strácame to na čom nám naviac záleží? Prečo ubližujeme tým, ktorých ľúbime? Prečo žijeme? Aký máme cieľ a čo zamýšľame? Čo máme robiť? Ako to všetko napravíme? Kedy prestaneme ubližovať? Kedy to nebudem počuť? Kedy sa to zastaví? Prečo sa...
Ty dlouhý koleje jsou těžký jako báseň v betonu naděje z oceli kovaný čekám až přijedeš a nebo zavoláš (můj milý ve vlaku má dneska ustlaný) ty dlouhý tunely čekání nevnímám jsou černý v neděli vedou kdoví kam v betonu postelí jízdenka zalitá a týden bez houslí přes pražce...
Dve telá v tme sú ako dva prsty jednej ruky vždy sa dorozumievajú dotykmi objím ma...
Každá nová kniha je chlieb ponúknutý od priateľa preteká žilami pier život človek dáva na papier ruky od tlačiarenskej vône s úctou držia pokojné tône búrlivých chvíľ Krájať sa na tanier pod kritiku očí nechytať sa slamky nožíkom fantázie brúsiť zo stromu list vrátiť sa s novým...
Krčia sa mi myšlienky do fatálnej príťažlivosti dnešného večera zahusteného divokým napätím nás dvoch. Až zajtra ťa začnem pôstiť. XXX Nechcem stáť na križovatke rozpoltených pocitov z teba - chcem stopnúť si taxi do iného života bez teba... XXX Odkrojila som si mesiačik z toho vysmiateho slniečka a s myšlienkami vo vetre sa naháňam po zamodrelej...
Severka, po kom máš tú svoju krásu, že pri tebe aj iné hviezdy hasnú. Zblednú pri pohľade na teba, keď vyjdeš na sever nášho neba. Nasleduj ju a povedie ťa, pri nej je každý malé dieťa, hoc prejdeš všetky lúky, polia, uvidíš všetky známe moria. Povedie ťa do tvojho hniezda, naša malá Betlehemská...
Biele kamene, poliate krvou, potichu stekajú pramene potu mojou tvárou. „Kto bude ďalší?“, pýta sa neznámy a vzadu Zarkáví si vyhŕňa rukávy... Že je len figúrka, kto mu to oznámi? Pozrel som vôkol seba: matka drží svoje dieťa v náručí sťa kvieťa a ono – nevediac, čo sa chystá, mlčky papá chleba. Tu sa mi zjavilo pred dušou zrkadlo. Nebolo pekné, čo sa tam...
Moje oči pršia a obloha plače celý deň. Ten deň je smutný a vo mne sychravo je. Pohladením líc, či dotykom rúk, rozožiariš slnko v mojej duši. "Slnko vychádza ráno!": vravíš mi. No ten čas plynie velmi pomaly, čakám celý deň a aj noc prečkám, v domnienke, že vyjde... Denne sa však strieda búrka s vetrom a slnečné lúče vidím už len v spomienkach, snáď príde deň, keď ma...
Večne premýšľať o bezdetnosti cititov - krútiť sa dookola na stoličke kde už nevidám zo seba ani jedno normálne slovo / a stromy rastú útek – skok – do vlasov – času –...
Bolo jedno dieťa samé, a chcelo ísť k svojej mame. Ale mama odišla, a naspäť zas neprišla. Mama bola v Japonsku, a dieťa samé na Slovensku. Pretože sa jej nepáčil dom, nechala i dieťa v ňom. Keď mama do Hirošimy išla, jadrová bomba ju neobišla. O dieťatku sa však nevedelo, do rána od hladu...
Zvetraný obrys na kamennej stéle praboha praveku pradivných rítov striesnený od krvi obetnej chvíle. Tak daný je obnos - také je mýto, čo vpustí zmyselnosť cez troje brány: a prvá zahubí svedomia hrádze a druhá začierní belavé vrany, posledná priaznivú náhodu hádže. Namiesto lapidu zjaví sa súcno, vzhliadnutá nevinnosť objíme priestor, však získať sa nedá za facku, lacno....
Som smutný, že nemôžem ťa potešiť, bo hranica medzi nami je hĺbka oceánov, more posiate vlnami, lež v burácaní hromov stále počujem tvoj plač, slzy stekajúce v rytme tichých tónov... Kto súcit má, ten pochopí môj nemoderný, viazane voľný verš, nad ktorým blázon dumá, múdry chybičiek sa chopí a jeden Pelikán – priateľ verný mŕtvolu moju obhrýza, ktorá, a teraz sa...
Ešte včera som mal hroznú náladu – príšerné depky, veď ma poznáte. Dnes ma Boh požehnal, srdce mi obživlo ako keď z hrobu vstávate. Srdce sa mi zatriaslo a skríkol som hlasne: „Ach, Bože, ja mám rád, ó, Bože, moje srdce miluje, hoc neviem, kto som vlastne a údel ľudský ma skôr zraňuje, než by ma šťastím napĺňal, lež dnes som spoznal, že som celkom rád. Som šťastný,...
Šťastie je halier odhodený do kanála, z ktorého sa stáva poklad dávno hľadaný, liek pre chorého, uzdravenie srdca. Šťastie je láska, ktorej nevadí, že nie je ľúbená, šťastie je kniha histórie starej, ktorá je človeku dávno sľúbená, ak splní štyri ťažké podmienky: vedieť sa smiať zo seba, vystačiť si s kôrkou chleba, rehotať sa cez slzy vlastné spievať ódy šťastia ...
Keby sme si lepšie do sŕdc videli, bolo by to ľahšie, o čosi viac by sme vedeli jeden o druhom. Keď sa tak dívam na zástup ľudí, často ma k úvahám budí akási tvár, čo často vídavam, vyčnieva z davu – nie je tuctová a tak rozmýšľam, čo sa tak schová za krásu anjelskú. Či dušu satanskú ukrýva krásny zjav? No tak mi povedz, prehovor, anjela svojho posielam ako posla ho k...
Kord a sekera, erb maltézskeho rytiera na štíte krv zastiera. Na vine bola nevera. Zlatistá farba vlasov získala melír červený nad hlavou burácanie preľaknutých hlasov, lež on je ako drevený oltár majstra z Levoče. Myslí na krásne vrkoče, pre ktoré práve umiera. A tá, pre ktorú dušu zapredal? Už má náhradu – desať iných rytierov lásky...
A ona A ona pre nejakého mňa a mňa nechala si narásť ešte jedno ...