Šiesta kapitola Smrť slečny Artamanovovej ,,Čo to bolo?!" zvolal do ticha, ktoré nastalo, doktor Schlange. Ten výkrik bol taký hlasný, že hoci prichádzal zo zjavne väčšej diaľky, počul ho i on. ,,Niekto akoby kričal." riekol Amadeus. ,,A prichádzalo to zhora, od kajút pre cestujúcich!" povedal rýchlo...
Piata kapitola Výkrik Amadeus sa vrátil dole s Christianom práve na raňajky. Obaja boli umytí, učesaní, oblečení, Amadeus sa aj oholil. Hoci si pri pohľade do zrkadla pomyslel, že vyzerá dobre (a snažil sa pozerať sa na seba očami Rebeky), nijako ju neoslnil. Sedela za stolom osamotene, celá v čiernom. Hoci už neplakala, bola stále bledá. Možnože dlho v...
Štvrtá kapitola Ticho po búrke Na palube vypukla panika. Ktosi vykríkol. Väčšina ľudí preľaknuto zhíkla, iní sa začali potichu a vzrušene zhovárať. Je'Taineová omdlela a Philippe ju musel chytiť do náručia, sám zelený od strachu. ,,Ale... Ale ako je to možné, pán doktor?" nerozumel Christian. „Veď... Bol celý...
Tretia kapitola Smrť za búrky Keď sa cestujúci ráno budili, ukazoval sa ďalší pekný deň, ako stvorený pre let vzducholoďou. Kolos sa práve znášal nad Atlantikom. Čoskoro sa budú dať z vyhliadkovej paluby pozorovať ľadovce i iné krásy drsnej severskej prírody. ...
Druhá kapitola Na vyhliadkovej palube ,,Tak poďme teda, dáme si čaj." riekol Christian. Amadeus súhlasil, preto zišli výťahom dole, na chodbu, ktorou prišli. No nešli už k východu z Kolosu (ktorý už aj tak bol zatvorený, čoskoro bude štvrť na deväť...
Ospravedlňujem sa vopred všetkým tým, ktorý nemajú radi, ak sa fakty spájajú s fantáziou. Ja totiž čosi také milujem, preto som negoval niektoré informácie, ktoré vieme o ,,Kolose" (samozrejme, je to pseudonym inej vzducholode). Popis jej cesty, štart a koniec letu je pravdivý, no jej interiér je do značnej miery vymyslený (žiadne výťahy, no fajčiarsky salón tam, napodiv, skutočne bol). ...
1948. traja gentlemani idú do Reduty na kávu. kráčajú si popoludňajším, poloprázdnym slnečným mestom v klobúkoch a s nadhľadom. jeden z nich má pod pazuchou dnešnú tlač a ďalší si pocmukáva z fajky pričom tretí si popiskuje s rukami vo vreckách a všetci sú oblečený v smokingu s motýlikmi. Dvere so zlatými rúčkami pod klembou s nápisom Reduta, vystlané s červeným kobercom im otvára zívajúci...
Na policajnom oddelení sedel vo svojej kancelárii detektív. Na jeho zlatej menovke svietilo „Andrej Miškovič". Už dobrých pár mesiacov nemal žiadny prípad. Nieže by sa v ich meste nič nedialo, to nie, no dialo sa toho málo. Okrem toho, na oddelení bolo dosť kriminalistov, takže sa mu prípad dostal málokedy. Vlastne, nedávno nastúpil, takže veľkú šancu ukázať sa nemal. A pri...
POZNÁMKA: TÚTO DETEKTÍVKU SOM NAPÍSAL V ROKU 2005. PRI NEDÁVNOM PRECHÁDZANÍ STARŠÍMI DVD-ČKAMI SOM JU NAŠIEL A TAK JU SEM V NEZMENENEJ PODOBE (AŽ NA NIEKOĽKO PRAVOPISNÝCH A FAKTICKÝCH CHÝB) PRIKLADÁM.. - -Príhovor autoraAhojte, milí priaznivci detektívnych príbehov plných napätia a drámy! Vitajte v prvom dieli série príbehov Tria detektívov, s ktorými sa, verím, budete stretávať stále...
Policajné sirény a rýchla jazda nás sprevádzali k bydlisku nášho podozrivého. V pätách nám boli ďalšie štyri policajné vozy a ešte niekoľko ich malo doraziť z blízkych rajónov. Sprevádzaný znepokojenými pohľadmi okoloidúcich sme postupne opúšťali pokojné uličky nášho mesta. Štvrť do ktorej sme mierili patrila miestnej...
„Počula som o vašom prípade. Možno by som ťa teraz nemala zaťažovať tým mojím," začala Daniela, keď sme sa posadili do mojej kancelárii. V miestnosti sme boli len my dve, zatiaľ čo Ondrej čakal na najnovšie zistenia od Andrei. „Tu predsa nejde len o prípad. Ide o moju sestru. Chcem vedieť o všetkom novom, čo ste zistili," povedala som...
Vrátila som sa na oddelenie. Telefóny neprestávali vyzváňať. Pred budovou sa začali zhromažďovať novinári ako nejaké supy a ja som vedela, že postupne na verejnosť preniknú všetky detaily. Verejnosť sa teda konečne dozvie o vyčíňaní vraha, ktorému zatiaľ vôbec nie sme na stope. Priam behom som vstúpila do policajnej budovy a zamierila som rovno na dámske toalety. Prúdom...
V ten deň bola vonku pekelná páľava. Akoby k nám peklo bolo omnoho bližšie ako inokedy. Cesta na určenú adresu prebehla v úplnej tichosti, hoci sa napätie medzi nami dvoma dalo krájať. Konečne sme dorazili. Čulenova bola dlhá ulica, po oboch stranách vystavaná rodinnými domami. Pôsobila pokojne a nanajvýš bezpečne, o čom svedčila aj skutočnosť, že len máloktorý dom bol...
V kancelárii zazvonil telefón.„Zástupca riaditeľa polície. Ako vám môžem pomôcť?" spýtal sa muž sediaci v kresle.„Tu je okresná nemocnica. Dnes v skorých ranných hodinách sme prijali na urgent muža s početnými pomliaždeninami, ktorý pri sebe nemá doklady," odpovedal zo slúchadla príjemný ženský hlas. „Hneď tam niekoho pošleme."Zložil telefón.„Už som si...
„Definitívne rozhodnutie?" pozrela som na Peťa. Bolo pol desiatej večer a my sme spoločne sedeli v malom miestnom, ale za to našom obľúbenom bare. Spoločnosť nám robil aj Tomáš Žák, súdny lekár a zároveň náš dobrý priateľ a Andreja, naša pravá ruka. Všetci štyria sa poznáme od prvého dňa, čo sme nastúpili aj s Peťom na oddelenie vrážd, pričom sa z nás...
„Tak?" pozrela na mňa pani Iveta Cínová, keď som asi po stý raz zložila telefónne slúchadlo. Čas neuveriteľne rýchlo pokročil. Môj kolega v teréne pozorne prechádzal trasu, ktorou mala nezvestná ísť, zatiaľ čo ja som sedela v kancelárii a s Andreinou pomocou sme obvolali priateľov u ktorých sa potenciálne mohla cestou domov zastaviť. Márne. Osoba,...
Bolo pol šiestej ráno a ja som s čiernymi kruhmi pod očami odomkla dvere svojej kancelárie. Predošlú noc som mohla pokojne vyhlásiť za jednu z najhorších v mojom živote. Vydesenú, znepokojenú a skormútenú matku sa mi podarilo upokojiť až neskoro v noci, prostredníctvom niekoľkých panákov fínskej vodky, ktorú som mala doma pre „prípad núdze." Keď konečne...
Unavenú tvár som si opláchla studenou vodou a bez toho, aby som si ju utrela som sa zadívala na svoj odraz. Zo zrkadla na mňa hľadela tridsiatnička, momentálne nenalíčená, takže jej vek by mnohí pokojne tipovali minimálne na tridsaťpäť a viac. Kvapky chladnej vody pomaly stekali po mojej vychudnutej tvári, na ktorej vďaka ustarosteným šiestim rokom už nebolo vidieť ani náznak...
„Smiem vám niečo ponúknuť?" spýtala sa, keď sme sa usadili. „Nie, vďaka," odvetila som rýchlo a počkala kým sa aj ona posadí. „Pani Gertzová, je vás manžel doma?" spýtal sa Peťo. „Och, je mi ľúto, ale Moritz je momentálne pracovne mimo štátu. Poviete mi o čo ide?" „Ide o vašu dcéru. O Barboru Gertzovú," začala som....
„A ostatní? Nemali šťastie?" spýtala som sa Peťa, keď sme si po dlhom prehľadávaní rozdelených domov sadli späť do našej kancelárie. „Zatiaľ nie, ale vraj im zostalo ešte zopár domov," odvetil môj kolega. „Andrejka?" zavolala som na našu „pravú" ruku, ktorá vybavovala všetky možné papierovačky v rámci nášho oddelenia. „Áno?"...