Vyšli ranné zore, otváram oblok a oveje ma príjemný vánok. Som rozospatá, veľmi sa mi nechce vstať, zívam a oči mi klipkajú. No v tom akoby na mňa vyliali vedro vody otváram oči dokorán, lebo v diaľke vidím dáku pani, ako sa približuje, rozoznávam jej krásnu tvár s červenými lícami, dlhé červené vlasy siahajúce po kolená. Na sebe má šaty akoby z pavučiny plné farebných srdiečok- hnedé,...
Okamih pravdy predsa sa tak bojíš neveríš slovám dotyky odmietaš ale prečo však vraví to čo ty už dávno tušíš. Každé slovo precítiš ako rez ostrím noža a pomaly krv kvapká končí sa tajomná schôdzka. Zbohom aj keď to bolí netušíš čo sa skrýva v jeho duši. Stokrát vyplakané vždy tie isté no vždy pre iného modré. Zvláštny koniec snáď začiatok niečoho tak...
Ruky sa už hladiť nemôžu, Ani oči si nič nevravia, Naše srdcia si už cesty nenájdu, Naše mysle sa už nestratia. Kvety na hrobe tíško vravia, Že slnko pre teba vychádza ďaleko, Kameň na kameni sa stavia, A ďalšieho života už nieto. Hlina cez hlinu sa valí, Cez telo bezvládne po prehranom boji, Nad ním smutné duše stáli, Cez teba, ktorý teraz nad nami hrdo stojíš....
Vazeni divaci! Po dlhej prestavke vam opet prinasam na vase obrazovky civilku filozofie. Na rozdiel od tych minulych civiliek nebude toto cisto civilka, lebo uvediem aj par pribehov z mimocivilkoveho zivota - bude sa jednat hlavne o popis pokusov o manualnu pracu... Prave som si pustil hudobne cedecko aby sa mi lepsie pisalo a to vrelo odporucam aj vam... Prajem vam pri tomto citani...
Píšem si len tak. Čiastočne si trénujem prstoklad, čiastočne slovosled. Premýšľal som o tom, čo by som Ti mal napísať. Neviem. Nič ma nenapadá a zároveň mám na jazyku množstvo tém, ktoré by som s Tebou chcel prebrať, ktorými by som Ťa rád zasypal a na ktoré by som odTeba chcel počuť názor. Neviem však, či takouto formou je vhodné požadovať od Teba názor. Radšej by som stál, alebo skôr...