polooblačnézazneli v mojej duši-tóny jesenedažďové kvapkystekajú mi po líci-bude slaný deňhojivý lístokpriniesol mi nádeje-v čaji...
Sú vraj také bolesti,ktoré si nikdy neodplačememožno preto je možnézostarnúť o tridsať rokovlen takzo dňa na deň spomínať na jahodový lekvárnech sú dniaspoň trochu sladšie bolestivo živétúžby po všednostiso stovkami lastovičiekza...
prehrýzať deň za dňomvracať sa zatrpknutá o niečo viacveď je to smiešne,že na námestí kvitnú fialky bez divadla, čaju z termoskya našej lúky občas rozprestriem dáždnikaj vtedy, ak neprší nepredstavovať si odchody,lúčenia, príchody,ani nič medzi tým kalendárten mám ešte spred troch rokovplný odretých...
Ráno ma zobudilo teplo v mojej izbe, nakoľko okná smerujú na východ a slnko sa rozhodlo ísť do hry so všetkými tepelnými zbraňami, ktoré má k dispozícii. Pohľad z okna na slnkom zababušené okolie mi vytvoril taký ten malý potmehúc úsmev na tvári, ktorý nemožno zastaviť a prejde vám až tam kdesi dnu do útrob telesa človečného. Raňajky v pyžame na balkóne so strapatým...
vzbudiť sa (takmer) triezvoneuponáhľať pohyby vypočujem si ťa (ako vždy): sekáš ma slovami tupými žiletkami orezávaš moju sebadôveru a ja sa vpíjam do realitycez ranný lúč slnka únikový východ s nápisomZATVORENÉ!zazátkované prázdnobez jedinej kvapky dnes začínam žiť! ...tak ako zvyčajne po...
Dnes som chvíľu plakala, potom som sa pozrela do okna a začala som sa do tých sĺz smiať... Ale je ten sneh biely a signál môjho rádia tak slabý a voda v šálke horúca a čaj voňavý a ty si tam a ja tu a nevadí mi to a nebolí to a pero nepíše a nie je papier a myšlienky sa zo mňa tak valia a zajtra bude dnes a včera pozajtra a treba povysávať a zajac zožral kapustu a rozbil sa pohár a voda...
V hlave má toľko myšlienok, žeby sa z toho mohla zblázniť... a tak padá do perín so stále neukončeným Paramore a rozmýšľa a rozmýšľa....dnes je naozaj krásny deň, takýchto dní by mohlo byť oveľa viac...ani na minútku som nemala ten nešpecifický pocit melanchólie....jednoducho....slnko mi rozžiarilo deň, stačí ho len využiť...kto ide so mnou do krajiny Terabitie??...
Sú to len dni, ohanbie a kľúčne kosti roztrieštené vedľa cesty sú to len asfaltové holuby cievy oblepené plagátmi a čierna papierová hyena štekajúca na bielu veľrybu sú to len momenty z celku vytrhnuté z kontextu nezhubné nádory, pigmentové škvrny preosiate cez póry sú to...
Cez deň som Tvoj,v noci zas jej. Noci sú dlhšie,a nevrav že nie. Cez deň len sním,len ja a môj splín. Vtedy len blúznim,a nie som ním. Tma je však moja, láska aj mora. Milujem ju stále,zboku aj zdola. Ja nie som tvoj, láska....A to, aj keď ty si...
moja postava má dve strany nejasnú z mála ktoré...
prišiel, predsa Ten deň,ktorý býval len snom,spravil všetko preň,žasol nad tým úsmevom.obloha modrou začala byť,zo svojej studne dovolila mu piť,ich srdcia rovnako začali im biť.tak blízko a predsa ďaleko,tak krátko a predsa večnosť,vyhliadky zlé naoko,spraví tvoja nežnosť.význam mnoho slovám dala mu,avšak hlavne tomu jednému.Dospel, naučil sa milovať,a lásku nie len príjmať,ale aj...
ostávam rozvalený do vlažných strán uťahaný snahou vysloviť všetko ťažké opísať perou odmočenou v krokoch veci ktoré vidím veci ktoré viem že ma trochu tušia keď som sám sebou keď sa moja obloha konečne rozkročí a ja k nej podídem vidím mesto jeho rovné telo stŕpnuté vo vznešenosti vidím jeho prenosný úsmev horké malé okná ulice...
zhasol som si okno aby začala noc a odpadla tu len pre mňa rozdriapaná o okraje nenaplnených postelí zbehlá stará zaslepená s kožami zdochnutých dúh v podprsenke s neznámymi zničenými prsiami v odmočených dlaniach so sprievodom krýs čo jej opatrujú vlečku vlasov sŕka posledné chuchvalce svetla napína ju z tých kusov bledého tela som pasívnysom vzrušený prestala rásť a krysy naraz...
Zviera sa viac a viac.Slučka sa menší. Vonku mráz.Vnútri horí. Trochu vzduchu viac.Lapám po dychu. Dýchať, dýchať.Kričať, kričať. Prines mi dych.Prines mi deň.Odnes môj strach.Vráť mi...