Leto bolo v plnom prúde a ja som sa rozhodol stráviť jeden z nich blízko jazera. Deň vyzeral naozaj krásne, na oblohe ani jediný mráčik. Roztiahol som deku neďaleko brehu a sadol som si na ňu. Hladina jazera sa trblietala a hviezdičky, ktoré na nej blikali ma striedavo oslepovali. Ľahol som si, založil slnečné okuliare a rozhodol som sa len tak ležať a odpočívať Čo čert...
Nie je to tak dávno, čo mi zomrel brat. Nechal po sebe len veľmi veľa smútku, prázdnu izbu a kocúra. Boli naozaj nezvyklá dvojica. On a jeho kocúr. Neviem ako to vysvetliť, ale tento kocúr rozhodne nebol taký ako iné kocúry. Neutekal každý deň niekam preč, netúlal sa, dokonca, bez brata takmer ani nevyšiel z domu. Vždy som si myslel, že ten kocúr mal dušu psa. Možno to bolo preto, že...
Vošla do izby. Bola krásna ako vždy. Pohľadom som ju dlho obdivoval a nenachádzal som slová, ktoré by som jej tak rád povedal. Usmiala sa, len tak, letmo. Miloval som jej úsmev, miloval som keď som vedel, že bola šťastná. Prisadla si ku mne, dala mi pusu na líce a odhrnula mi neposlušné kučeravé vlasy z tváre. Opäť sa usmiala. Vždy bola kusom zo mňa, vždy som vedel, že nebyť nej, už dávno...
Jeden nepriateľ bol už mŕtvy. Bolo to ironické ale stále som mal výčitky svedomia či som ho musel zabiť. Vždy som si však spomenul, že to bol on, kto mi zobral diamant a za chyby sa platí. Napriek tomu som si ho vážil, bol dokonca až umelcom v tom čo robil. Zavrhol som myšlienku pridať sa na zlú stranu a zničiť diamantom svet a plazil som sa krovím potichu ďalej. Bez...
Večer sme boli vystrašení a čakali sme, že príde nočný prepad. Dohodli sme si hliadky a striedali sme sa. Báli sme sa asi zbytočne. Celá noc bola pokojná a jasná, tie tvory asi nechcú zbytočné problémy a naozaj nám dali šancu stiahnuť sa. Ráno sme mali bojovú poradu. Najprv sme hlasovali o tom či budeme pokračovať. Ale myslím, že sme to mohli preskočiť, bolo to...
Podľa jeho slov sa vtedy oheň z jeho duše dostane na povrch tela a obklopí ho. Preto sme ho volali dieťa ohňa alebo Oheň. Vyzeralo to ako by horel. Bol odo mňa už asi päť metrov ale aj tak sa tá horúčava skoro nedala vydržať. Zohol som hlavu. Oheň zraňoval všetkých v jeho okolí okrem neho. Vyrútil sa dopredu a cestou vyslal na každú z tých hnijúcich bytostí niekoľko ohnivých kúzel. Postavy...
Tak som sa dobrovoľne alebo aj nedobrovoľne (myslím tým Treda) stal právoplatným členom skupiny. Pomohol som im odniesť Kronosa do najbližšieho mesta. Nemali sme čas ho ani pochovať. Nechali sme ho tam, ako v záložni. Cítil som sa zle a dával som si vinu za obidve tieto skutočnosti. Kronos mohol žiť, keby sa nebol vykecával so mnou v tú noc a taktiež, mohli sme ho dôstojne pochovať nebyť...
Prebudil som sa tesne po úsvite. Ešte bolo chladno. Srsť som mal od krv, ktorá už zaschla. Ďakoval som mojej schopnosti regenerovať. Moje zranenie bolo v tejto forme len uškrabnutie, človek by však asi vykrvácal. Drahokam tam samozrejme nebol. Ešte som ho síce hodnú chvíľu hľadal ale bolo to zbytočné. Pobral som sa teda späť za ostatnými. Cesta bola vydupaná ako po stáde divých koní....
Rýchlo som sa premenil naspäť, nechcel som ich veľmi vystrašiť a bál som sa reakcií, ktoré by som mohol ako vlk vyvolať. (a ten pocit bol dosť nepríjemný). Na moje veľké počudovanie, tentoraz sa nikto nepovracal a dokonca ani nevyzerali obzvlášť vystrašene, skôr prekvapene a možno aj trošku pobavene. Určite to nečakali. Kronos sa stále uškieral akoby si celú situáciu...
Pomedzi to, ako sa snažil nedať najavo bolesť, sme sa zoznámili. Volal sa Kronos a veľa mi toho o sebe nepovedal. Myslel som, že je to práve kvôli rane na pravom stehne. Ani mne by asi nebolo do reči, keby som mal na stehne takú ranu. Prešli sme zhruba dva kilometre a vyšli sme s lesa. Bolo tam malé ohnisko a okolo neho sedelo niekoľko ľudí. Teda, presnejšie, bolo...
Veľká časť môjho života už bola za mnou a ja som uvažoval či som ju prežil správne. Je ťažké si na to odpovedať, každý to môže vnímať inak. Chvíľami som túžil byť opäť tým malým nepodarkom a žiť život ako predtým a chvíľami som na to od zhnusenia ani nemohol myslieť. Putoval som ďalej, poznával som ľudí, ktorí nemali voči mne toľko predsudkov a učil som sa vychádzať...
Rozhodol som sa útočiť hneď, ešte počas dňa aby ma videli všetci. Bolo pekne, slnečno. Potreboval som opäť trošku rozprúdiť krv a napnúť svaly a tak som si to dal až do dediny šprintom. Čiastočne ma to utlmovalo a nemusel som pri tom veľa myslieť, nepotreboval som myslieť. Vtrhol som dnu a začal som svoje predstavenie. Všetci, čo ma videli radšej uskakovali...
Trvalo dva týždne kým som sa zotavil úplne. Často ma trápili zlé sny, v ktorých som sa stále vracal do diery. Boli to sny, v ktorých som občas ja bol vlčicou a staral som sa o niekoho v skale. Vídaval som v nich jej smrť, svoju smrť a strach. Loviť som dokázal aj sám v tom nebol až taký problém ako som si sprvu myslel. Opäť som naberal stratenú silu...
Päť rokov. Päť neskutočne dlhých, mučivých rokov som strávil na tom mieste medzi skalami. Za celý ten čas som žil v tak malom a tmavom priestore, že ma to kompletne zmenilo. Nebyť neskrotnej túžby dostať sa von, bol by som to vzdal. Zarastený a zanedbaný, stuhnutý. Vlčica chodila každučký deň a ja som videl ako postupne starla. Bola predsa len normálny vlk, ktorý...
Po siedmych dňoch to začalo byť vážne. V ľudskej forme som nemohol byť dlho. Bolo tam príliš chladno a to nebolo dobre. Uvedomil som si, že moja skrýš bola práve v skalnej stene, neďaleko ktorej som zachránil ľudí pred útokom vlkov. Pár dní som si myslel, že keď niekto pôjde vybrať pascu, zastaví sa pri mne a pomôže mi, alebo sa ho aspoň nejako pokúsim presvedčiť aby ma...
Príval hnevu zo mňa po niekoľkých hodinách dosť opadol. Ale bolo to až po tom, čo som zničil všetky pasce v lese. Stále som premýšľal nad tým, aké svedomie musia mať ľudia, čo niečo také dokážu spáchať. Život za život? V podstate áno, ich zachránený za môj ukončený. Ani neviem, čo ma na tom štvalo najviac. Tá drzosť, s ktorou na mňa kričali? To, že si nevážia bytosť...
Prebral som sa vo väzení. Vo väzení mne tak dobre známom. Starý zápach z neho stále nevyprchal. Trvalo mi zopár hodín kým som sa ukľudnil a potlačil emócie vo mne. Takmer som nedokázal potlačiť vlka, ktorý sa zo mňa tlačil von. Bolesť hlavy na zátylku môjmu pokoju nijako neprospievala. Tak ja za nich nasadzujem krk a chránim ich a oni ma hodia do smradľavej cely....
Ako som postupne putoval, správy a povesti o mne ma predbiehali. Vraveli o cudzincovi potulujúcom sa po lesoch. V každej s tých povestí som vyzeral inak. Určite si každý vytvoril vlastnú verziu ako to mohlo alebo malo byť. Z ochrancu práv a dobráka som sa menil na krvilačnú beštiu a netvora, ktorý sa počas splnu nedokáže ovládať. Nechával som...
4. kapitola Život vlka je jednoducho skvelý. Boli to najkrajšie dni môjho života. Netrápilo ma, či sa na mňa niekto pozerá, či z toho čo robím môžem mať neskôr problémy alebo či ma niekto chce zmlátiť. Užíval som si voľnosť a priestor, ktorý sa mi otvoril hlavne vďaka mojím schopnostiam. Kým som bol človek, bol som nešikovný a slabý. Nedokázal by som sa uživiť. No, aby...
3. kapitola Vedel som, že sa to musím naučiť ovládať. Bolo to veľmi nepríjemné, hlavne pri určitých činnostiach spojených s... no... ako to povedať, s vyprázdňovaním. Vtedy bol kŕč prechádzajúci celým telom naozaj nežiadúci. Ale to malo ešte čas. Samozrejme, akonáhle sa ľudia dozvedeli o záhadnom tvorovi, ktorý každým nasledujúcim opisom udatnej trojky vyznieval desivejší,...