Šoféruješ v ostrom uhle dvadsiatej druhej hodiny, domov z dostredivého večera. Myslíš na diktafón, ktorý nemáš, ktorý by si mohla mať, z bazáru za neexistujúcich šesťsto korún slovenských a keďže ho nemáš, ten malý čierny diktafón, snažíš sa zachytiť všetko len tak, bez udice. Ten pocit ako u pána Kafku doma, rútiš sa s ním do mesta, ktoré akoby zmizlo, nevidno svetlá, nevidno hroty komínov, nič...
V neprebádaných končinách lesnatých krajov, kam by dnes už nohy nivočiacich okupantov úbohej modrej planétky len ťažko mohli vkročiť, žil kmeň posledných z ľudí lesov. Bol to pramalý zvyšok z kedysi preslávneho národa lesných ľudí, žijúcich v symbiotickom vzťahu s matkou Prírodou. Tento múdry rod nikdy neopantala potreba povyšovania sa nad ostatnými tvormi, ba práve naopak, bol rovnocennou...
Sedeli na tých schodoch a rozprávali sa o vílach a mačkách. Nad hlavami im visela noc, len tváre im oblizovalo slabé svetlo tých malých - veľkých ohnivých gúľ. Bolo vcelku chladno. A bolo im aj veselo, aj smutno. Všetko bolo všetko a nič dokopy. Bol to iný časopriestor. Vlastný svet. Čarovnejší, zakázaný a jedovatý, ale predsa úžasný. A dôvodov na úsmev či na plač bolo neúrekom. „Dnes...