na móle vodovou farbou zapisujesymfónie hárfs jednou strunoua háčikom -o kráse chvíľkeď ide o všetko- až sa z dna na deň vynárajú...
Žena rozhodená na postelijej oči naširoko roztvorené- dve posledné chladné vedrá. - Hrať dychovku v takýto deň! - Plechová ozvena vlneného vzduchu,neúnavný poslíček horúčavy z trúb ruky opitého bubeníka stále tepú...
Zas sedím na zastávke, ohromená svojou zvedavosťou; sledujem sa ako v mikroskopickej veľkosti šplhám po trajektórii zapichnutej do zeme ako po lane spustenom z očí ženy vedľa mňa; doteraz sme príjemne zdieľali lavičku a tak si snažím zabrániť; zachovať dekórum sklenenej búdky, kde je každý prešľap taký transparentno-zástavkový; no malé ja, nepustené dverami, práve...
Raz chytím posledný lúč a budem ťahať až ti donesiem celý deň v zuboch. A ty ho hodíš za obzor tak aby som ho už nikdy...
v dni keď ho vidím sa neusádzam ani v autobuse stoja tam do zmokvanej zeme kopytami zapadnuté exdivé kone tak túžia pohnúť sa až im z toho nevymenené koruny ich krásy vstávajú dupkom k...