Spomalený zábers myšlienkou stopovouzmizol v mrknutí viečoks premenlivou oblohou.v kníšucích sa stromochsa stratil príbeh,o šepote odrazov každého lístku...
Čierna duša, Drobnokresba pohľadom dáva zmyselletu chrobákov.Kostoly už nie sú plné. ______________________Boh sa skrýva za čierne...
Čo máš na mysli? Krepový zámok z hodvábu, Tancujúca mašľa vo veternom víre červených šiat, Brechajúci pes bez citu a štýlu Zlodejom prednášané zimomriavky ... a tri bodky. Jedna. Otázkou zaplavuješ jasnočiaré ticho, ktoré nás rozdeľuje.Prečo je to tak? Načo? Nič iné si ani nevedel. Otáznikmi ovlažovať už utopenú tmu medzi nami. Pokiaľ neodbije polnoc.. dve bodky. Šmátral si po mne očami, čítala...
Pozerá sa rovno. Na tú stenu. Na tú stenu, ktorá bola priamo pred jej zrakom posledný rok. Biela stena s bielymi šmuhami pavučiniek, raziacich si cestu naprieč rohom izby. Sedela na náprotivnom čiernom kresle a pozerala sa na tento obraz. Biela stena, biela pavučinka, biele svetlo. Vytvára na stene svetelný ihlan, ktorý sa podobá na pouličné osvetlenie. Pozerá sa priamo. Je unavená. Jej telo...
Najhoršie je vytrvať, vravela si. Najhoršie je vytrvať. Je to ťažké... Sedela na posteli a v náručí zvierala gitaru a opäť hrala tu melódiu. Prsty jej jemne preberali strunu za strunou, mala ich ťažké. Priblížila sa ku gitare, akoby jej chcela perami poďakovať, za farbu zvuku, ktorou jej uľahčoval situáciu. Vlasy neposlušne padali do očí a zakrývali slzy, stekajúce...
„O čom je život?“ pýta sa Fero Klišé cigaretky. „Postaviť dom, zasadiť strom a a splodiť syna?“ Slnko zapadá a na mori sa rozleje salva bežných farieb. Pán Klišé si odfúkne. Plachetnica. Romantika akoby vytrhnutá z ružových knižiek. Klišé! „Zalez už ty potvora ohnivá!“ skríkne pán Klišé na slnko, ktoré snáď zapadá celý deň. Zahasí cigaretku....
„Sme normálny?“ stúpa pivo do hlavy. Fúka májový vietor. Listy sa hýbu. Slnko svieti. Sediac na okne s vyloženými nohami, pijem už druhú fľašku. Zasadené. Fajront. Ako správnej mladej egoistickej žabe mi stále hrá z izby riadny nu-metal. Susedia sa neraz sťažujú, reči sa šíria po dedine, klebetnice klebetia. ...a mne? Mne je to fuk. Je to môj život. Pivo stúpa čoraz...
„Vezmeš si ma?“ Tak akože túto vetu počujem práve vtedy, keď čumím doblba. Unavená. Po práci. Vtáky lietajú. Až na tie paneláky za nami a Dunaj pod nami sa to celkom podobá na hocaký fajne prístav. „Čo si povedal?!“ uisťujem sa. Nazriem mu do očí. „Vezmeš si ma?“ Irónia. Dejavu? Tretí za 30 rokov a tretia rovnaká otázka...’Vezmeš si...
Kde bolo, tam bolo... v ružovej ruži... samotnej podstate... sedí myšlienka... V cibuli zázrakov zrodí sa láska, v láske šťastie, a v šťastí nešťastie... Dedo Fúzo sedí na schodoch. Fajčí. Pomaly odfukuje kružnice dymu, akoby vlniacu sa vodu. Raz ho nadhodí , potom odskočí neskôr ho skoro zhodí. Za maringotkou uteká kŕdeľ malých detí z najbližšej dediny. Jeho pohľad prezrádza niečo...
„Mala by som to s ním ukončiť. Už nadobro.“ poviem vetru. Zavrieť knihu, zamknúť zámok, hodiť kvety na hrob a odísť... Snáď spomínať na ružu, na ostré tŕne lásky a hebké dotyky lupienkov, na nepopísateľný pocit, nevyskúšanú intuíciu, ktorá nevie, čo robí... Spáliť...
„O čom je život?“ pýtam sa každý večer cigaretky. Okolo mňa planie studený osviežujúci vzduch. Chladí hlavu. Ochladzuje študijnosti. Cigaretka len pomáha. Zabudnúť. Zabudnúť na všetky zbytočné reči, špatnú náladu, dorazenú písomku. Začnem odznova? Ktovie. Má to cenu? Jediné, čo ma na tomto mieste fascinuje. Zvuky. Autá, vlaky, lode, lietadlá...už...