Sobotňajší večer. Dve mladé dievčatá kráčali od autobusovej zastávky. Chodníček cez trávu ich zaviedol medzi paneláky. Tam, kde nechceli ísť. Ale museli. Roztrasené nohy obuté do neprirodzene vysokých opätkov. Tenký kožený kabátik, pod ním priesvitné minišaty. Vonku dva stupne nad nulou. Vlasy vyčesané a tváre pokryté vrstvou make-upu. Na pleci malá kabelka a v nej...
Martin tento rok neprišiel. Najprv to vyzeralo tak, že príde – že príde na koni a opäť nám donesie kopu maličkých bielych prekvapení. No čo čert nechcel, Martinov kôň vypovedal službu, pretože už bol starý a ošedivel. Nebol by to ten správny biely kôň ako po iné roky a tak sa, chudák Martin, hanbil medzi nás prísť. No nemohol to nechať len tak. Videl ako to zle u nás...
Bude ma to mrzieť? Neviem... Možno áno, ale netrúfam si to povedať teraz. Mám zlé obdobie. Teraz je to také, že keby som to urobila, určite by som neľutovala. Ale čo keď, možno.... Čo keď príde čas a ja si poviem : Ty hlupaňa! Bolo ti to treba? Čo keď príde čas, kedy budem chcieť vrátiť veci, ktoré viem že sa vrátiť nedajú? Čo keď...? Mám na výber? Človek má vždy na výber... Ja mám...
Vietor bozkáva mi tvár, pery suché, stromy navždy hluché, v srdci žiaľ. Ktosi škodoradostne sa smial, v ulici večne tichej, pri rieke takmer suchej, keď vánok do vlasov mi vial. Tmavé svetlo do očí mi svieti, keď bežím do neznáma, je to zvláštne – som tak sama, kde je ten veselý kŕdeľ detí? Dávno mŕtvy je tento svet, slnko navždy...