Knižnica literárnych diel (24)
1 
1. Majo
Nová platobná karta v jeho rukách bola hladká, pevná, bol na ňu príjemný pohľad. Obracal si ju a mal chuť ju prelomiť. Ale nemohol. Ešte aj v tom nad ním vyhrala. Majo sa obzeral po dielni, poloprázdnej, bez majstra a rozmýšľal, ako sa dostať k peniazom. Mal ich, mal dokonca posledné dva výplaty nedotknuté na účte a chystal sa k nim takmer každý deň, ale bankomat, tá obluda, stroj, ho...
2. Baly
Baly Och, ako to len dostať zo seba, priznať sa...Veď vypomôcť si treba, aj svine musia na niečom spať, aj maštaľ aby bola čistá a komu sa chce dvíhať ťažkú slamu vidlami, nie? A stáť v takej výške na voze, už sa ani nepozerám dole, nie, to nie je ako kedysi, ako sa mlada. Vtedy sme s mužom po sebe hádzali obdivné pohľady, ja aký je mocný, šikovný, on aká som pekná, vystretá, že je sa načo...
3. Decká, deti, deťúrence
alien007 |
Nezaradené |
8. októbra 2006Nik ešte nehlasoval. | Čítalo 423 ľudí. | Nik ešte neodporúčal.
Pred mnohými a mnohými rokmi som ešte patrila k nim. Hrýzla som ceruzky ťahujúc z nich drevenú chuť, lízala steny a zubné pasty a zbožňovala praskanie ľadu na mlákach roztratených po ulici. Dnes sa drobci vrhajú už aj na toaletný papier, ako na potvoru ten menej kvalitný, ochutnávajú z konzerv pre svojich miláčikov až človek neodolá ich spokojnému výrazu a potajme si dá tiež. Nedá sa nepočuť...
4. Labrador
Pán Johan stál meter od stánku a obzeral si tovar. Bola to podľa neho bezpečná vzdialenosť, lebo „tetušky“, dnes väčšinou ázijského pôvodu, alebo až príliš do tmava, striehli na každú možnú príležitosť. Stál na námestí, jediná pevná bodka v dave a uisťoval sa, že nič sa nezmenilo. Jarmočný hluk, preplnené ulice a ľudia s nespokojným výrazom na tvári, ako sa predierajú aj do najmenších uličiek s...
5. Názov? Zmizol... IV.
alien007 |
Poviedka |
10. augusta 2006Nik ešte nehlasoval. | Čítalo 397 ľudí. | Nik ešte neodporúčal.
Maiki a Paiki pracovali spolu v autoservise. Maiki už odmala túžil byť slávnym, chcel byť na výslní, kde by sa všetci pozerali len naňho, sledovali každý jeho pohyb, mali by naštudované jeho výrazy, úsmevy i pevné stisnutie čeľustí, ktoré si trénoval vždy, keď ho nik nevidel. Na strednej mal však kamaráta a ten, lebo bol príliš zhovorčivý, sa mu s niečím priznal. Chcel presne to, čo Maiki, a...
6. Názov? Zmizol... III.
alien007 |
Poviedka |
10. augusta 2006Nik ešte nehlasoval. | Čítalo 413 ľudí. | Nik ešte neodporúčal.
Stál pred kôlňou s rukami v teplákoch, bielu vyhrnutú košeľu mal zaprášenú od pilín a pavučín, lebo pred chvíľou obišiel celý dom. Kopal do zeme iba v papučiach a naberal do nich kôru zo stromov a tenké triesky, ktoré sa mu zapichli do chodidiel, až si musel sadnúť na klát a povyberať si ich. Zazeral na prázdne miesto a čakal, čo urobí Magda. Počul ako otvorila dvere, vzdychla a on už vedel, že...
7. Názov? Zmizol... II.
alien007 |
Poviedka |
4. augusta 2006Nik ešte nehlasoval. | Čítalo 413 ľudí. | Nik ešte neodporúčal.
Po raňajkách si dopriali menšiu obhliadku ich majetku. Ich dom veľmi nezapadol do scenérie prírody, ktorá bola všade okolo. Bol takou nevydarenou kockou, z ktorej vytŕčali raz dvere, raz obločný rám a hore komín. Nevyzeral veľmi starý, hádali mu najviac desať – pätnásť rokov, ale zjavne bol neudržiavaný. Omietka opadávala, stačilo sa dotknúť stien a už pukali a vytvárali sa niekoľko desiatok...
8. Názov? Zmizol... I.
alien007 |
Poviedka |
4. augusta 2006Nik ešte nehlasoval. | Čítalo 373 ľudí. | Nik ešte neodporúčal.
Pani Plháková vedela v dôležitých chvíľach dojímavo plakať. Začala vždy utrápenými, nie príliš hlasnými nádychmi a následne povzdychmi, pri ktorých ju brušká prstov hladili na hrudi a hlava ostávala sklonená, až kým jej z očí nevytryskli prvé slzičky a až vtedy sa pozrela hriešnikovi do očí. Nikdy z nej nevytiekla riava sĺz, ešte aj tu sa držala hesla pomaly ďalej zájdeš a dávala si záležať, aby...
9. Čo nastane potom...?
Je ticho, je tma, je nič? Och, ten škripot! A prestáva. Cítim, nie počujem, aj akýmsi šiestym zmyslom, že to mažú, natierajú. Pre mňa...Och! To je prirýchlo! Ešte nie! Je koniec... Nie je. Zvláštne. Cítim, ako sa mi lámu kosti, znova a znova, jedna za druhou sa trieštia a úlomky, ostré, ako pichliače, ihly a ihlice sú mi vrazené rovno do svalov. Počujem vravu, slová, miešané a...
10. Dobrodružstvá FCAJ
Ako to všetko začalo Bol to nenápadný domček blízko predmestia. Starší, to by pozornému zraku neuniklo, aj keď nanovo vymaľovaný. V béžovej farbe, s kamenným múrikom a malou záhradkou s ružami pôsobil priam decentne. To však nebol dôvod, prečo si ho FCAJ vybral. Tomuto klubu šlo hlavne o malú miestnosť akoby určenú len pre nich, o malú dierku pod škridľovou strechou, o ktorú sa zatiaľ žiaden...
11. Juliet a Teeyemi
Teeyemi stála po kolená v lagúne a rukami šmátrala vo vode. Ešte pred chvíľou priezračná hladina neukazovala o nič viac než zvírené bahno. Ukryl sa tak pohyb aj tej najnepozornejšej ryby a nútil vyjsť dievča z vody skôr, ako si ju všimne nejaký menší had. Nakoniec to vzdala a vyšla na breh. Zmoknuté čierne vlasy zmiešané s pármi ružových papagájich pier, ktoré mala ako ozdobu zapichnuté v...
12. Rozprávka o bolesti
Kedysi dávno pradávno boli dve kráľovstvá. Banícke, na čele s kráľom Radomírom, bolo malé. Človek ho na koni mohol prejsť za štyri dni, no zato tu boli zlaté a strieborné bane. Močiarne zas siahalo od pobrežia juhu, až k severnému moru. Boli tu veľké hrady i malé zámky, dediny učupené v kopcoch a mestá na rovinách. Lenže močiar tu bol len jeden, napriek menu, aké mala táto krajina. Jej králi boli...
13. Debil
„Som debil, som debil, som debil..“ Chodil dookola po miestnosti, ruky mal spojené prstami a držal ich na bruchu ako pri modlitbe. Kýval sa, opakovane sa predkláňal pozerajúc pritom na zem. „Som..“ „Ešte dokedy?!“ Mladý lekár si neodpustil poznámku. Sedel, spolu s ďalšími dvoma za stolom, presnejšie dvoma spojenými, prikrytými dlhým obrusom a takto všetci čakali. Jediným rozptýlením im...
14. Profesor
Mala to byť jednoduchá úloha. Jednoduchá otázka položená profesorovi, ktorý bol (ako som dúfala) vo svojom kabinete. „Ďalej!“ ozvalo sa a ja som vstúpila. Veľká miestnosť, vyblednutá, starý nábytok, vrátane skríň preplnených knihami, konferenčný stolík s dvoma kreslami, ktoré robili najskôr pre trpaslíkov (človek si do nich sadne a kolená má pri brade), no a ešte ním obsadený pracovný stôl a...
15. Anna D.
Júlia S., susedka Anny D., leto 2004 Ona ho volala Tomino a on ju celkom normálne, Anna. Ale to jej oslovenie, s dlhým ó na konci, bolo rozkošné. Nedal sa prehliadnuť jej zastretý hlas plný citu, ktorý tak neuvážene prejavovala. Bola nenápadná, útla, so špinavými blond vlasmi a bledou tvárou. Oči však mala krásne, ako nezábudky. Povahou bola skôr bojazlivá, nedôverčivá. V deň, keď som ju pekne...
16. Prečo zívam(e)
Pred niekoľkými rokmi som natrafila na článok o zívaní. Dychtivo som hltala vety o tom, že sa uvažuje o dvoch príčinách tohto navonok nelogického chovania. Vysporiadanie sa organizmu s únavou a vrodený skupinový prejav, niečo v zmysle: ja zívam – ty zívaj. Konečne som mala vysvetlenie môjho čudného správania, keď som aj pri slove zívať strácala kontrolu na mojou spodnou čeľusťou. Nehovoriac už o...
17. Láska a la pľac I.
alien007 |
Poviedka |
20. apríla 2006Nik ešte nehlasoval. | Čítalo 545 ľudí. | Nik ešte neodporúčal.
Chichichi... Anna zohla hlavu a prezrela si svoj kabátik. Nič. Nevidela na ňom najmenší fľak, nebol pokrčený, ani prišité vrecko sa znova neodtrhlo. Má niečo na tvári? Rozmazaný rúž, maskaru? Otočila sa k šoférovi, sklonila, aj keď je dosť nízka a a hľadala svoj obraz v zrkadle. Čierne vlasy boli pevne zviazané do vrkoča, len na pravom spánku našla malý neposlušný pramienok. Žiadna šmuha cez...
18. Manis Temnický
Bolo už dávno popoludní, keď doktor Manis Temnický zamieril k svojej ambulancii Nízky, pri sebe, a preto nemotorný, dokázal vyvolať v človeku hocaké pocity, len nie dôveryhodnosť. No práve tú pri svojej práci potreboval. Bol totižto psychiatrom, ibaže zlým a neistým. Veď aj po rokoch práce robil školácke chyby, a ako labilná osoba sa pre ne škrabal pod krkom. Sám si niekedy nedokázal spomenúť,...
19. Monika
Bol raz jeden ochranca zvierat, ktorý si poctivo vykonával svoju prácu. Chodil po kontinentoch hore a dole, a keď bolo treba, aj si zalietal, alebo sa plavil na lodi. Takto sa dostal napríklad do Južnej Ameriky (na mape pod Severnou), kde bojoval za opice žijúce v pralese. Popritom stihol vybaviť aj jaguáre a už letel do Afriky, kde dobreže nie vlastnou krvou bránil gepardy a psy. No vážne, psy....
20. Aj tak budem Jánošíkom
Keď bola moja dcérka ešte malý drobec, tak ako ostatné deti trávila víkendy nalepená na televíznej obrazovke. Boli 80-roky a práve dávali dráčika. Nie obyčajného, ale požiarnika. A priznám sa, že som jej často robil spoločníka. Volali sme spolu „Aj tak budem požiarnikom“, a ja som spomínal na staré časy. Časy, v ktorých som si vravel: „Aj tak budem Jánošíkom.“ Lenže to bolo tak dávno...
