Vchádzam do podzemia, je tu celkom teplo, trošku vydýchaný vzduch. Obtierajú sa o mňa pohľady neznámych ľudí, čakajúcich na predstavenie. Väčšina z nich je v hlúčikoch, rozprávajú sa, smejú sa, majú zvláštne reakcie, také prirodzené. U nás na univerzite, sú tichší ako tu, ale to nebudem rozoberať. Konečne ľudí púšťajú do sály. Už mi to bolo nepríjemné, stáť a čakať, medzi ľuďmi, bez očakávania a...
Obloha bola priezračná a čistá, vpadnutá do očí noci. Na ulici matne svietili pouličné svetlá a v oknách blikajúce obrazovky vnášali do uličiek pokoj. Domy boli posplietané do seba a chlad sa vnáral až do kostí. Na oblohe bolo pár oblakov osvetlených jasno zlatým svetlom. Nič nenaznačovalo nepokoj, alebo vzburu. Jediné, čo rušilo zaužívaný pokoj boli kroky...
Krásne perie. Pestrofarebné. Rozletelo sa po celej izbe, úplne nečakane. Farebné steny, a zamatový hlas vychádzajúci z kúta. Žena sedela v polotieni. Slnečné lúče sa odrážali v poletujúcom perí... mŕtve perie, ale farebné. Vonku za oknom bez skla, letia husi bez peria. Kto im ho vzal? Kto im ho zafarbil? Žena sa postavila a chytila červené perie medzi prsty. Bolo od krvi. Na zemi ležal nôž- vedľa...
Paríž. Nádhera. Dýchal zvláštnou arómou, čudne príťažlivou, láskavou, neznámou a zaliečavou. Realisticky záhadnou. Žiadna hmla, iba tá aróma, skoro až zhmotnená. Zhmotnená v domoch, ľuďoch, ktorý prechádzali okolo, v reči a vo farbách, krvi Parížanov. Dokonca aj obloha tu bola iná, akási farebnejšia. Paríž si pre seba berie viac farebnosti ako ktorékoľvek iné mesto na...
„Ak niečo prezradíš...nájdem si ťa, ty špina." Začal ostro. „Ja som nič nevidela...prisahám." Chrčala Alica a snažila sa uniknúť lstivým pazúrom smrti, ktoré ju pritláčali o múr. „Áno...a kebyže si nevidela, tak zutekáš z miesta činu? Dievčatko...veď ty ani len netušíš....ani len nemáš poňatia...." chlapík nedokončil. Jeho pozornosť...
Malinový džúsje rozliaty predomnou a hora jahôd bez peckyzamatom hladené pahorky zreničky sa zväčšujú ...príkra chuť malín mlieko tečie oblohou na brade ho už dávno niet... Sladké tóny letiav ústrety spomalenej tmy a ja Hútam,...
Okolo mňa odetý v nových šatáchomotáva sa had s čiernymi očamimoje nohy mi ohlodáva potkan s červenými zreničkamia vášeň k tebe mi ničí dobrú povesťmalé iskierky vychádzajú z môjho srdcaa pristávajú na tebe ako ihličkyvsakujú do tvojej kože a do tvojho jaChcela som láskuno vyrástla vášeňa jej korienky sú mojou súčasťouhriech ktorý sa už nedá zmyť ani vymazaťa zvony na veži odbíjajú poludniezvony...
Autobus spiacich...autobus snívajúcichKoloseum snov ťahám za...
Na slanej planéte múz Plávam si a nechcem nikam ujsťNad hlavou mi poletuje čajkaPod nohami mi pláva sasankaDýcham slaný drapľavý vzduchNa jazyku mám rôznofarebnú chuťHlavou mi prebehne súmrakA na úsvite si balím ruksakTreba ísť ďalej po ceste farebnejZbierať energiu do zimy kamennejNado mnou nie je ani mráčikV mysli nezachytím o žiaden háčikMyseľ je ako mliekoUličky...
Po zelenkastej voňavej tráve sa vždy prechádzali. Také malé a bezbranné. Červené stvorenia s čiernymi bodkami. Nádherné. Pozerala som na ňu. Ako pije kvapku rosy zo stebla trávy. Také čisté a predsa pudové. Ležala som vedľa na deke a pozorovala okolie. Potom som sa len tak otočila na chrbát a pozerala na oblohu. Nikdy nezabudnem na tú nádhernú oblohu s čudne...
Vzduch dýcha zvláštnuarómu ránačlovek milión sa ráno prebudívôňu...
Cítim sa ako koláč. Ktorý už nikto nechcel. Zostal sám v prázdnej cukrárni, vyschnutý, starý, akoby bez tvaru. Nepovšimnutý. Sedím tu v tejto kaviarni. Nikto na mňa ani okom nezakopne. Všetci majú vlastné starosti. Ako ten pán v bielom obleku, ktorý sedí oproti mne a číta noviny. Alebo sa tak prinajmenšom tvári. Nemá žiadny výraz tváre, podobne ako ostatní ľudia,...
Prezradili ho zlaté hodinky tupo sa hompáľajúce na jeho zarastenej ruke.A vôňa Vianoc, ktorú okolo seba rozsieval a kŕmil ňou okoloidúce nenásytné pohľady, zarývajúce sa hlboko do jeho vnútra. On sa v tom vyžíval a nikdy nedal najavo, kto v skutočnosti je. Ja som však jeho prikrývku odkryla a čakala som, čo so mnou urobí. A on. Iba úsmev na jeho perách...
Kvapky dažďa tancujúce v mláke blikajú a žmurkajú a čakajú kým im načuješnechceš žiť chceš snívaťsny prinášajú všetko čo chceš a potrebuješale ked sa realita vráti sen ťa pichne do chrbtaukáže sa pravá tvár a tiene vyjdu napovrchnedajú sa zahnaťvráť sa k snom neprebudenýa ďalej volaj svoje túžbymožno raz sa vráti jar a ukáže ti tvoju cestutak oko mnohým iným pred...
Pohľad uhľadený v trávemôj úsmev vložený do tebanaše srdcia schúlené do sebamoje decibelyvpletené do tvojich vlasovchcú byť súčasťouvpiť sa do tvojho DNApestrý dotykletmo sa zablysola túžbarozplýva sa pod jazykomtak nežnemiznem pod záťažoutvojich...
Ruky ovinuté okolo oceľeĽadovej Jej črepy Bodajú Prepadávajú sa do vnútraaž do dušePichajú Trápia Nepýtajú však...
Prečo si smutný? Ale to sa predsa nepatrí. V našich uliciach života je smiech prvoradý. Je dôležitý ako vzduch. Je nutný pre náš svet. Bez smiechu neexistujeme. To sme my. Potulní komici. Ulice rozžiarime dobrou náladou, len čo do nich nakukneme. Sme pre to stvorení. Naše čeľuste boli vyvinuté inak. Len sa pozrite do zrkadla. Ak je vaša čeľusť pri úsmeve a smiechu tak...
2012. To bude ten rok. Viete o tajomstve? Skúsime jeho pravosť.Vypustíme fámu o konci sveta. Trebárs rok 2012.Vymyslíme historku. Ľahko uveriteľnú. Hoci o kalendári, ktorý končí.Budeme to do ľudí hustiť trebárs štyri roky predtým.A uvidíme, čo dokáže sila...