V tyrkisovej vode, veľmi čistej ale chladnej, bolo dnes neobvykle málo ľudí. Asi ich odradil hustý dážď, ktorý padal už od rána, alebo neprišli kvôli nákupom potrebných zrealizovať pred blížiacimi sa sviatkami. Bolo mi to ale úplne jedno, vybrala som si dráhu v ktorej budem môcť plávať a trocha sa rozcvičila. Nohami som sa odrazila od brehu a ponorila sa pod studenú vodu. Skutočne nepoznám lepší...
„Cŕŕŕn“, zvonil mi budík a k nemu sa hneď pripojil aj mobil. Niečo hrozné takto ma vytrhnúť zo spánku, keď sa mi konečne sníva a mojom idolovi, ktorý mi vyznáva lásku na rozkvitnutej lúke s práve nazbieranou kytičkou margarétok v rukách. „Nóó“, dvíham telefón s nechuťou v hlase ktorá určite neostala nepovšimnutá. „Jé, prepáč moja, že ťa budím. Ale ja som to ešte stále nedostala...“ ozýva sa...
Ležím na špinavej, dieravej deke pri plote a pozorujem dvor. Našli by sme na ňom harburdie snáď z celého sveta. Vozík, železný šrot, zvädnuté vysoké kvetiny, ktoré kedysi dávno pripomínali slnečnice, zapáchajúci kanál vytekajúci za domom, kopu spráchniveného dreva, opadané jesenné lístie, úlomky rozbitého riadu… Iba pár slnečných lúčov po tom všetkom poskakuje, malé diamanty blýskajú...