Cez mámivý pocit viny v hlasevidím položenú trpkosť na hladineobchádzam brehy tak, ako v časekeď zo snov nebudil ma dusivý smiech. Nikto sa nebál mlčky hľadať slovádnes sú ukryté v kvetoch nehyv tých chvíľach zdalo sa, že ma čosi volástratila som sa v prázdnote. . . Vety vyslovené v horkom daždiškoda, že v okamihoch nie je beznádejtikanie hodín...
Možno ste sa i vy dostali do situácie, keď ste na svojich rodičoch začali badať nečakané zmeny. Myslím, že sa dostávali do akejsi dospeláckej puberty, ktorá sa mi zdala tak strašne nepochopiteľná. Mala som pocit, že neustále napomínané naše zlozvyky prešli na nich. V takýchto komických stavoch sa dalo odpovedať len znepokojivým úsmevom. Už to neboli tí trpezliví, pokojní rodičia,...
Tušila som, že v každom z rozsvietených okien sa odohráva určitý príbeh blížiacich sa Vianoc. Zmocňoval sa ma pocit zvedavosti, no krútiace sa kolesá vlaku mi nedovoľovali dlhšie sa zahľadieť na vyzdobenú atmosféru. Škoda, že vonku pod nohami neprašťal sneh, lebo som sa nevedela dočkať tej mrazivej a zároveň nežnej nádhery. Cesta mi nikdy predtým nepripadala pomalšia, možno...