Dovolenky a spoločné víkendy, či výlety skutočne nastali. Neviem, ako je to vôbec možné, dodnes uvažujem, či Radkovi v tej dobe chýbalo k životu práve toto naše žitie medzi priateľmi, ale my sme začali žiť...a to doslova. Radko súhlasil s návrhom Judity. Dokonca mu ani nevadila. Ja som bola šťastná. Deti boli šťastné. Moja matka vyzerala byť šťastná. Svelé obdobie. Skvelé večery medzi priateľmi....
"Judit, mohli by sme sa stretnúť? Neviem, zajtra..dáme si niekde kávu. Áno, budem rada, tak sa maj." dovolala som s Juditou, ktorá mi je kamarátkou snáď už od narodenia. Vyrastali sme na rovnakom sídlisku a hoci už tu nebýva, stretávame sa z času na čas, či už na káve, pivku, alebo len tak. Má rada divadlo, takže ma občas stiahne aj tam. Je trochu na môj vkus nekonvenčná, dvakrát...
...ticho sedím v detskej izbe na zemi a prezerám si svadobné fotografie...občas chrbátom rukáva utriem stekajúcu slzu, nie, neplačem...možno, možno len trošku som smutná...nie som nešťastná, len smutná...a hlavne chcem byť pri deťoch...nie som nešťastná...len...Radko opäť raz prišiel opitý domov a robil menší výstup. Už je dobre, už spí. V obývačke. Keď sa to stalo po prvýkrát, boli sme...
Som Dana. V čase, keď som sa prvýkrát stretla so Stelou, mám krásnych tridsať rokov. A konečne som si našla prácu, ktorá ma baví a napĺňa, milujem knihy a v knihách doslova žijem. Preto hneď ako nájdem inzerát do kníhkupectva, neváham a idem sa informovať osobne. Berú ma takmer okamžite. Je mi jasné, že tam nezarobím bohviečo, ale po dvoch materských dovolenkách a mesiacoch strávených na úrade...
Niektoré veci sa nám v živote stanú s divným pocitom v nás,že takto to niekto pre nás naplánoval...takto to asi má byť a my to nejak nezmeníme...asi hej, niektoré veci sa nám musia stať, aby sme si vzali z nich poučenie, niektorí ľudia musia prejsť našími životmi, aby sme boli bohatší o ich prítomnosť.....Stelu som spoznala vo svojej prvej práci, v kníhkupectve, kde sa bezmocne motala medzi...
...stratená a bojazlivá...taká si pripadá...malinká.....plače, plače vo svojich snoch...kde je sen?...kde skutočnosť??Cestičkou uzučkou sleduje svoje nôžky,cestičkou...cez vysoké vŕšky...za tebou....rozbehnúť sa!!!! Na ďaleké pole, napísať kamenné slová,vybehnúť na kopec, objať mesiac,zakričať na hviezdy!!!Hej!!!!!!Napíšte odkaz, nech viem, že ma niekto čaká...NIE!Nie niekto, len on!..čakať...
...v noci som sa zrazu prebudila a odskočila na vedľajšiu posteľ, kde spí nič netušiace dievčatko. V prítmí izby som s trasúcimi rukami našmátrala po mobile.Dve hodiny.Mala som zlý sen?Sen, bol to len sen? Zrejme. Na posteli sa mi zväčšoval čierny kruh, vyzeralo to, ako čierna diera, ktorá ma chce pohltiť. Mala by som si vymyslieť príbeh, keď už nespím, šo s tou dierou...chcela by som mať...
....chcela, aby konečne začalo pršať, aby to sparno v jej výstrihu schladil dážď.Unavená zo seba samej klesla na horúci chodník a hlava odkvacla na kolená... To snáď ani nie je možné, také leto nebolo dlho. Asi po tisícikrát pozrie cvičeným pohybom na mobil. Nič. Sklamane ho od seba zahadzuje.Ešte okamih chce zostať sedieť......nenávidí leto!Ťažké obdobie, čo jej prinieslo toľko...
..v tichu temného dňa.. v tichu, keď vtáci z nebies ukryli sa....v tej tíšine, čo lezie pod kožu,obloha stemnela,pomaly, neúprosne, temnejšie, temnejšie..zvrátený čas..a hodiny sú sudcom. Blíži sa k zemi,tak smrteľne krásna.Srdcia rozochvievajúca. Dotykom,každý zmysel,v tele počúval jej tónya myseľ.....tá, ....neexistovala! Pritiahla na seba...
..okamih kričí do tváre - STOJ!!!Zastav a netancuj s diablom!Si minulosť!Tak kde je tvoj pud?Kde je teda život?Prečo sa nebojíš?Prečo?Prečo.... Najťažšia otázka sveta......nik nepríde, aby ti vyložil sen a otvoril ruku. ..nik nebude čítať básne vtlačené do dlane.Zatvoríš oči a svet na okamih zastane..pohne sa pohybom ruky a v rytme melódie..v tom ťažkom ponurom rytme znie pieseň za...
Labilne kráčajú cez telá..a ty, tváriš sa, že si to vedela.Spievaná pieseň na dlani,vodná víla je mŕtva vo vani.....kto s..nechcené slová v oleji,kráčajú ránom...v nádeji? Otázka vzduchom preletí...život sa mení...nemení? Oni lejú zlatý med na slová,nechty na zrkadle, achznova...ich svet tak divne poskladaný,ano,nie,neviem...ukončený troma bodkami....
Kráča po krytom moste, vysoké opätky klopkajú po dlažbe až upútava pozornosť.Dievčatko po jej boku hopká vedľa nej a šteboce o škole, o zvieratkách, o kamarátkach.Počúva ju, hoci slová akoby prechádzali jej telom a hneď ho opúšťali.V hlave zvláštny kolotoč myšlienok, spleť problémov posledných mesiacov..Odrazili sa na nej? Ach, snáď nie!Posledné správy z práce jej znejú v ušiach...- príde o...
..cítiť krv...v ústach, krku...sediaca postava so sklonenou hlavou...nič, ticho...žiadna bolesť, žiadny nerv..nič.....len....túžba, vo vnútri, kdesi hlboko vo vnútri túžba......Posledné želanie....!!!!!!Už celkom posledné...v rukách nožnice... ...
...mrazivý čas nastal a kvety porastú za tisíce liet.....chladná beznádej sa driape na tvoj odev a tynechceš sa vrátiť späť....v chvejúcich sa dlaniach,zohrievaš srdce temného anjela....šepkáš mu.. "si len moje!" V nočnom snehu krvavé stopy zanechal....pre tvoj úsmev, jediný úsmev,svet daroval..pre úsmev čarovnej krásky....pre oči skrývajúce vrásky...matky ..usmej...
...príliš, príliš veľa smrti okolo...dokedy?Dokedy Bože??Koľko otvoríš nových hrobov, kým osud naplní si čašu??Koľko tvárí zastrú slzy bolesti?Hľadáš vari tú správnu peruť......po krvavej ceste cez ľudské telá? Prečo? Prečo si dal stvoreniam srdcia,keď teraz im ich vytŕhaš z hrudí??Prečo si daroval dni bolesti,ktoré stínajú hlavy a nohy utrpením podlamujú sa...chceš vidieť...
....tíško stoja, v tom rannom opare,tíško, bez pohnutia,žiadni vládcovia,žiadni strážcovia,len stromy...Je to tak prosté?Je to tak smutne jednoduché? Nahé telá oblečené vnovembrovej hmle.Chlad....pomaly vteká do prstov..bez listov... Jeseň....
Zrodený v temnote...v smútku a bolesti....život bez farieb....dobrovoľný azyl v katakombách sveta..tam, kde nádych neznamená život..tam, kdesi na hranici iných svetov,tam si sa mi ukryl.. otvoril si svoj svet..na okamih..brány...pre moje svetlo..nie je tak jasné,ako si predstavuješ v mojej duši..stiahne ťa...nebojíš sa, slová sú vzácne a srdce..len to srdce počuje moju...
...až stíchne vrava dní a ľudské slovo už nie je na blízku....až prázdny svet uloží sa k spánku všedných nocí..až vtedy sa vkradne smútok do našich duší....a hlodá v tom hlučnom tichu.. ... horúce slzy stekajú...krv v žilách rovrie na lávu.....prázdne oči ťa hľadajú...nepríde....nepríde ten, čo prinútil slzu prejsť okom po tvári... ..v tom pokojnom tichu...
...
..pozorujem v hlave malé dieťa..nemá žiadne starosti, je hravé,šťastné a spokojné s tým, čo má.Nič nerieši a plače,len keď potreba.Zahrá sa a ak chce spinkať, tak to proste urobí.Ak je hladné, tak to dá najavo a nikdy sa samo od seba neprejedá.Pán Robert mal pravdu...že všetko, čo potrebujeme vedieť, sme sa naučili v škôlke.A úsmev je ich menou...keby sme boli ako deti, bolo by všetko...