zajtra zajtra možno pohladíš tvár dievčaťaktorej si studené rána šepkal peramiasičo chcela počuť včera včera za triezvana povel myšlienkyspravil si krok späť ona zamávala zabudnutým spomienkam zavrela...
pri pobreží zamávaldievčaťu s dlhými blond vlasmiktoré miloval svoj jazyk privrel do dveríktoré vŕzgali hrdzoudeň po dni vedela keď zostala stáť opretá o stĺpže sa so samotou spriatelila more vyhriate slnkom ...
zohrial si sa vo svojom náručía žilu ktorá naviera pri každej tvojej túžbenezakrýva úškľabok v tvári šialenej.. ráno ti šepnem hláskuškrípe nám posteľ od smiechurána už nechcemstereotypom prepitési myslíš, že ti nedokáže odolať líška ktorá miluje jahodové pitéa ty sa pýtaš čo má radalen jedno v tej chvíli poviem tinaser...
ruka vetra suché listypriviala na našu terasuchladné prebudenie ránami pripomína sen.. posledné „ahoj"ním hold sme ti vzdalia čas utopil čo bolo predtýmv prázdnej existenciilebo už nie „si"len myšlienka skrytáozýva sa v snea tysa mi pripomínašže možno „si"... v motýľom...
hra klauna prekrývajúceho vlastnú tvára divadlo začaloherci mimikou majú pretiahnuté tvárezaujať divákaktorý rukou ohmatáva stehno devy obdarenej prírodoua prsty skleslé túžbou zájsťza hranicu hrysa pomaly obtrú o horu everestuktorá na povrch pretláča dve tvrdé skalkyv očakávaní výbuchusi sviežu vlhkosť zlizol z prstusa smial na pretvárke z hry...