Dnes stále menej a menej ľudí sníva... a v tom písaní nachádzam veľa snívania. A predsa mi to nepríde ako "len snívanie", ako odtrhnutie od skutočnosti. Znie mi to ako proroctvá, videnia, podobenstvá, tajomné obrazy, nie tak celkom ako sny, ale snívanie - nejaký proces. Dnes som čítala, že sny sú povahy mužskej a snívanie ženskej, aj kvôli pokojnosti, pomalosti... Páči sa mi, že tie "príbehy", čo tu čítam, také sú. Že im stačí "existovať", lebo ony nejakým svojim tajomným spôsobom sú, a dotknú sa zrejme len tých, ktorí sú "otvorení na prijímanie posolstiev". Odporúčam :)
ja len, že stále nerozumiem motivácii vymýšľať aforizmy :) pre mňa sú sakra vyšší level, pretože ich existuje kvantum a trúfať si na majstrov aforizmu, no neviem, neviem... Chápeš, skôr mám pocit, že u začínajúcich autorov je aforizmus skratka. Neviem písať básne ani poviedky, tak budem aforizmy,...
nuda. máš na lepšie. plus ešte menej pózy skúšaj, nebuď priemer, buď niečím osobitý, nech čitateľ vie, že si to ty, nie hociktorý z ďalších xyz píšúcich mladých autorov
snáď nie si niekoho ďalší pseudonym
už dlhšie sledujem tvoju tvorbu a má niečo do seba - teda vždy sa mi páčil taký rebelský výraz v poézii a tiež je pre mňa sympatickejšia autentickosť ako nejaký ornamentalizmus
máš dobrý nábeh celkom
baudelairovský, poeovský nádych? :)
mne sa tá ukecanosť celkom pozdáva, aj ten spád veršov, o ktorý sa snažíš má istú pointu a celkom funguje, lebo tie "rovné časti" sú tak "hrozivo drzé", respektíve je z nich cítiť očarenie zlom, sú to také tvoje výkriky a v tých mimo - dodatkových sa akoby hlbšie obraciaš na čitateľa - ich zvláštna pomalosť a pokoj spôsobuje napätie...
hej a tá uvravenosť by ti mohla pomôcť vytvoriť silný, energický voľný verš
veľmi prózovité, chce to štylisticky prečistiť na začiatok, úprimnosť je sympatická, dáva tomu takú autentickú naliehavosť, aj keď príliš zovšeobecňuješ - hovoriť hovorením sa v poézii veľmi nedá, radšej zobrazuj
Si dobrý atmosferik, ale už ťa to natiahlo do takej pózy, do gesta, čo je škoda. Popracovala by som na forme, nech to nie je medzi Těsnohlídkom a temnejším Urbanom, nech to nezostáva v pokusnej rovine. Vyhla by som sa slangu, štandardu a subštandardu (to hovorím všeobecne k tvojej poézii) a k vulgar., lebo aj v poézii musia mať svoje funkčné miesto, u teba mi to príde skôr ledabolo hodené, z nepozornosti, alebo preto, že - tak hovorím, neštylizujem- ale v tomto prípade na škodu.
Vieš, čo myslím, podobných básní je veľa, ale ak tomu dáš správny- vybrúsenejší štýl, ten "smrad" toho, že to ľahko znie, pritom si zachováš iróniu a tú atmosferickosť, prehupneš sa do vyššej sféry" :D :)
v istom zmysle to pripomína (ne)snahu "beatnikov". tiež písali veľa a bez rozmyslu na čosi dlhéééé a veľmi praktické, a síce na toaletný papier. neviem prečo som si ho predstavila, keď som klikla, asi že tá závratná dĺžka :D čiže bod za snahu
a teraz vážne - treba sa naučiť, že musím vedieť, čo chcem povedať, trénuj si krátke formy a na začiatok- neviazané
neviem, ako ti to pri tvorení ide, či to dáš na jeden šup, alebo musíš pri tom dlhšie sedieť, alebo dokonca nechať odstáť a vracať sa k tomu. ak je to prvá možnosť, tak fajn, ak tie ďalšie, tak neviem, asi veľa energie do niečoho, čo nikam nič neposúva, ale ani z toho nie je zážitok-aspoň pre mňa. lebo niekedy stačí nasýtiť intelekt - zasmiať sa, povedať si-to je dobré, alebo -ten je dobrý, alebo - má pravdu, či hocičo iné; inokedy zas potrebuješ atmosféru, atď. Ale tu neviem, určite sa nájde skupina ľudí, ktorá sa myslí, že to robíš dobre, že máš tú myšlienku a držíš sa jej. ja si myslím, že sa to vyrovná komentárom na facebooku, blogoch atď; akurát to má formu. ani to, že je to zveličené nepomáha kvalite textu... mať pár takých básní je v poriadku, ale vytvárať niečo väčšie podľa mňa nemá zmysel.
môj názor, ďalej už vieš ty ako.
celkom rada by som si prečítala dobrú aššurbalitovku.
čosi ma na tom dostalo
-je jar a ja už jej vidím za farby
-oči prepadávam do noci
sú plné tečenia kovu
neostro sledované vlaky
najsilnejšia časť pre mňa:
zvuky kameňolomov nestíhajú lietadlám
zriedka sa pristaví človek
zaklameme sa nachvíľu trochou tmy
povie si
tretí do rozhovoru sa vždy hodí
aj keď iba mlčíme
a je to fajn takto sa obesiť na inú stenu
až koža zasmrdí hranicou
takých tých epicko rozprávacích vecí je všade veľa, a myslím, preto myslím, že treba naozaj vedieť, ako to "predať", aby to nepôsobilo prvoplánovo. prvé dve sú veľmi dobré, to šikmé písmo na konci by som akurát vynechala, bez neho skvelá báseň, s ním ten koniec vyznie ako taká "dopovedávka"
- vieš tvoriť atmosféru, silné obrazy - plus.
Hmm, zdá sa mi to príliš jednoducho napísané, tá "nasratosť" ktorú ti niekto/rí pochválili by podľa mňa nemala ísť len zo slov, ale z celkovej atmosféry básne, z motívov a podobne. Tiež by to malo nejakým spôsobom gradovať, tu to graduje len nadávkou.
Básne "o" rodinných príslušníkoch, o Bohu, o viere - to je tá najťažšia vec na svete. Pri nich je aj báseň o láske malina. Je veľmi ľahké napísať ich neoriginálne, klasicky, ako by to ak nenapísal, tak povedal každý tretí, štvrtý človek.
Lebo koľkých neštve jeho otec? Koľkí sa pred rodičmi pretvarujú? Koľkí otcovia chceli mať namiesto dievčatka chlapca? Koľko dievčat im to má za zlé? Ale nesmieš to tak povedať. Na rovinu, bez náznaku metafory, bez nejakého hovorenia cez motívy, a podobne. Inak je to len ďalší z výlevov, kt. sa síce dá čítať, ale len raz a to stačí.
skúšaš pevnosť kôry / a hlas sa míňa / ako zásobník / odložených listov - pekné.
to pred tým mi príde zbytočné, stačili prvé dva verše a ten záver, to by bolo podľa mňa akurát, aby si nevariovala rovnaký motív ošúchaným spôsobom.
Rozhodne zaujímavé, na odpo. u mňa nie. I. sa mi celkom páči, ale vadí mi gramatický rým, hoci ako celok je to zvláštne mysteriózne. Viem si to predstaviť ako nejakú vsuvku do dramatizácie, ako báseň nie.
v II.ke škodia tie slovosledné prehadzovačky.
viažeš do snopov - pália --- tam by som dala aj čo pália, to svetlo, čiže -ho-.
Inak tá prvá časť II.ky má pekné obrazy.
mne sa to zdá slabé
príbeh beriem, sám o sebe, keby som ho počula, tak osobu/y poľutujem, ale akonáhle si vezmeš niečo zo skutočnosti za látku do príbehu, musíš zvoliť vhodný tvar a popremýšľať nad problémovosťou. Toto je dosť malý priestor, látka je bežná skutočnosť, napísané je to bežným spôsobom, tým mám na mysli na trošku nižšej úrovni, akoby to písal niekto na blogu- a tam si to predstaviť viem. Keby si napríklad zaujal osobný postoj a písal to ako bloger, získalo by to iný nádych a musel by si prispôsobiť aj formu rozprávania, slovník. Takto mi to príde slabé, takáto poviedka by neobstála, jedine v tom informačnom obsahu - čo sa stalo a s kým, ale poviedka má v sebe ten "umelecký nádych", predsa len, v nejakom zmysle estetickosť, umel. zážitok, kt. mi tu chýba. Dostaviť sa môže - pre mňa- len informácia. Ako si čítam komentáre, tak to ti aj kladne hodnotia - hovoria o téme, aktuálnej téme, o výpovednej hodnote a potom sa tým smerom odvíjajú diskusie atď. V určitom zmysle by som povedala, že téma, obsah má dojať. Rozumiem. A beriem aj to, že dojať môže. Stále si však myslím, že je to podané dosť jednoduchým, priamočiarym spôsobom. A viem, že by si mohol aj inak :)
oceňujem úprimnnosť, skôr takú autentickosť písania, uveriteľnosť? dosť "ťažké" kategórie, neviem, kt. z nich možno použiť pri básni, hádam autentickosť je adekvátna. a naozaj, je to príjemné čítanie, len škoda, že ma dlhšie nedrží. možno, že je chyba vo mne :) asi je to tým, že tam máš silnejšie miesta, ktoré sa striedajú so slabšími a slabších je tam potom viac. Silné potom zaniknú, aspoň pre mňa. Ale baví ma sledovať ťa, kam sa posúvaš. :)