...čítal som si to tak, že som ignoroval tú wannabe iróniu, ktorá ma nebaví/
niekde ku koncu ma napadlo pár rôznorodých vecí/
skôr sem by asi patril názov „Svet už patrý iným“/
alebo ešte patetickejšie „Monitoring (kanalizovania) národného života (dní ktoré plynú (a mňa tu nechávajú stáť))/
alebo celkom nepateticky „Mám kanalizácie rád“
(čo je ale vyznanie v modernej poézii vôbec nie nové)/
ale keď to budem čítať druhýkrát, možno ma to už nenapadne/
možnože je to pokračovanie, ale zároveň predsa len možnože niečo trochu ako nový začiatok...
Srholec povedal: „Neviem, čo bude zajtra, ale už dnes viem, ako sa zachovám“.
Usilovanie o život v pravde nie je až tak podmienené dobou. Sú doby, keď sa za to ťažko platí. Ale za neusilovanie sa platí ťažšie a vždy.
...haha, naozaj zábavné. Hneď pri privej mi ako výstražná kontrolka zablikal iný zábavný text:
"What becomes of the “eternal Jew” whom a woman adores and enchains? He simply ceases from being eternal, he marries, — that is to say, he concerns us no longer.
Transferred into the realm of reality, the danger for the artist and for the genius—and these are of course the “eternal Jews” — resides in woman: adoring women are their ruin. Scarcely any one has sufficient character not to be corrupted—“saved” when he finds himself treated as a God — he then immediately condescends to woman."
Treba to zosobňovať. Ak je prístup k vodomerom mimo kúpeľky, dá sa nenápadne odsledovať, kto koľko míňa, a je to objektívne. Aj keď tu je predom úplne jasné, kto bude najväčší žrút teplej vody.
Myslím, že niekto sa ťažko prenáša cez to, ako sú tieto básne úzko viazané na konkrétnosti, alebo je to dokonca proti jeho vkusu, vyformovanému všetkými doterajšími básnikmi, ktorým šlo predsa o pravý opak – báseň čo najviac odpútať od konkrétneho a takto jej (a sebe) zabezpečiť kýženú nesmrteľnosť.
No a čo keď tieto básne na túto ambíciu (zjavne) kašľú a chcú pobaviť len súčasníkov – len tu a teraz? (Niečo na spôsob tých ázijských mozaik z piesku, ktoré potom zmetú...)
Mne sa to ľúbi, len som si to musel preložiť, s neistotou vo 4. a 5. verši od konca:
Pozbieraj sklá cez ktoré si sa díval
na cesty v hre ktorá sa sotva začala, žiaľ
nemal si úspech
Teraz choď navštíviť starkých a k jednému z nich
ktorý je milosrdný sa modli (vyber si sám)
pokús sa cestou nikoho nezabiť
vydaj sa naspäť domov
pomaly sa vez ulicami
živými ešte tisíckami úst
opľúvajúcich tvoje najnovšie sako z hora dole
pohľadaj bezpečné miesto na brehoch riek
na starých fotkách rozpusti v kyseline seba
potrhaj slzy na kúsky
zadus sa starým hrdzavým vrchnákom z fľaše
uvidíš čo už videli všetci umelci
maličkú podobizeň seba potichu padajúcu zo schodov mrakodrapu
s pauzou na každom medzipodlaží
kým z nej neostane len prach
To ty si teraz
vieš?
Básnička je provokujúco–ironizujúca (a tak som aj reagoval dole – v zmysle aký požičaj taký vráť). Problém je v tom, že je nielen ironizujúca, ale zároveň sebaironizujúca a to nakoniec necháva čitateľa tápať a pýtať sa, čo s tým. Nie je to zrovna pocit čitateľskej satisfakcie pre toho, kto sa na jej prečítanie podujal. Otázka je, či to bol autorský zámer. Ale – ako vždy – potešila, lebo sa je nad čím zamyslieť.
trochu ma zarazil ten prívlastok k pankáčom, keďže sú v množnom čísle, akoby báseň hovorila, že celý punk je iba promiskuitnou čriedou, a nie práve alternatívnym riešením všetkého, na čo sa báseň ponosuje..