VIE, KDE MÁ MANŽELA

Bol sychravý novembrový deň. Karolína sedela na terase vo svojom obľúbenom prútenom kresle a čítala. Vietor sa jej jemne pohrával s čiernymi vlasmi a rozplietal ich z vymodelovaného účesu. Nevšímala si to. Rovnako tak ignorovala fakt, že vietor narážal aj na stránky jej rozčítanej knihy a ľubovoľne ich s určitou dávkou roztopaše prevracal.

Nevšímala si to, lebo zadriemala. Keby mala šesťdesiat rokov, nikomu by nepripadalo čudné, že spí uprostred dňa. Keby bola ťažko chorá, tiež by to nikomu neprekážalo. No Karolína mala dvadsaťdeväť. A taký mladý človek by nemal len tak podaromnici márniť čas a vylihovať.

Veru nemal. Ale Karolína, tá mohla. Dvadsaťdeväťročná Karolína nebola len obyčajný mladý človek. Bola právoplatnou a všetkými občanmi malej dedinky uznávanou osobou. Každý člen dediny si ju nesmierne vážil a poznal dôvod, pre ktorý si mala právo zdriemnuť hoci aj uprostred bieleho dňa. Bez žiadnych výčitiek svedomia, bez toho, že by ju niekto za to odsudzoval.

Každý vedel, prečo taká mladá, taká pekná dievčina spí. Každý bez rozdielu veku, farby pleti, či náboženského vyznania, každý kto prechádzal okolo jej domu, uvidel ju sedieť v kresle, venovať sa sneniu, vedel, čo sa jej stalo.

Nebolo ťažké uhádnuť, že prebdela ďalšiu noc, že si opäť takmer vyplakala oči. Nečudo teda, že na ňu prišla únava a zdriemla si. Konečne - aspoň na chvíľku stratila pojem o čase.

„Dobrý deň.“ – pozdravil ju vysoký muž a podišiel k nej. Keďže ju uvidel sedieť na terase, rozhodol sa za ňou zájsť rovno, namiesto toho, aby šiel k vchodovým dverám a dúfal, že niekto mu príde na zaklopanie otvoriť.

Karolína však spala tuho a nepočula pozdrav.

Mladý muž k nej podišiel bližšie. Naklonil sa a až vtedy zbadal, že spí. Zachmúril obočie a uvažoval čo má robiť. S takouto situáciou nerátal. Má ju zobudiť? Ako? Znova pozdraviť, ale hlasnejšie alebo ju potriasť za plece?

Očividne sa rozhodoval príliš dlho, keď sa mu za chrbtom zjavil nedočkavý priateľ.

„Čo sa deje?“ – vyzvedal.

„Spí,“ – pošepky oznámil a rukou zľahka ukázal na mladú ženu. Mladík, čo práve prišiel, si ju obzrel.

„Nie je okrem nej niekto doma?“

„Nezvonil som. Neviem,“- zahľadel sa na mladú ženu schúlenú v kresle. Pozrel na kolegu a opýtal sa: „Zobudíme ju?“

„Musíme.“

„Tak to urob ty,“ Nemal to srdce ňou potriasť a zobudiť ju zo spánku. Čo ak sa jej sníva niečo pekné? Tvár mala strhanú, unavenú. Vyzerala, že potrebuje spánok ako soľ.

„Hej, pani!“- zavolal nahlas mládenec s blond vlasmi. No akoby volal do vetra. Žena sa ani nepohla. Druhý muž pokýval plecami. Blonďák teda chytil dievčinu za rameno a jemne potriasol: „Pani, zobuďte sa.“

Karolínu len tak myklo. Prebrala sa zo snenia a chvíľu pohľadom blúdila vôkol seba. Keď sa zorientovala a zbadala oproti sebe dvoch sympatických mužov, vyskočila na rovné nohy. Knižka, ktorú mala v lone jej s buchotom padla na zem.

Vysoký tmavovlasý pán jej ju zodvihol a podal.

„Dobrý deň!“ – pozdravili ju a predstavili sa jej. Karolína na nich rozpačito hľadela.

„Ako vám môžem pomôcť?“

„Chceli by sme vidieť vášho manžela,“ – oznámil jej jeden z mužov. Jazykom si navlhčila pery a ponúkla im miesto na sedenie.

„Ďakujeme, pani Urbanová.“ – zdvorilo odmietli.

„Je tu?“ – opýtal sa blonďák, cez okno sa hľadiac do domu.

„Nie.“

„A viete nám prosím povedať, kde by sme ho našli?“

Záhadne sa na nich usmiala a povedala: „Veľmi presne.“

Muži si navzájom vymenili pohľady.

Karolína odložila knižku do kresla a opýtala sa: „Ponúknem vám niečo?“

Blonďák sa na ňu vrúcne usmial: „Ďakujeme, pani. Radšej by sme ale boli, keby ste nám povedali kde je teraz hneď.“

„Nepočká to?“

„Žiaľ, máme ešte veľa práce, a boli by sme preto radi, keby…“

„Pravdaže… chápem. Tak, keď to tak ponáhľa… zavediem vás k nemu. Nasledujte ma, prosím.“ S rukami zopätými ako pri modlitbe prešla z terasy do domu. Obaja muži šli za ňou.

Karolína Urbanová zamkla vchodové dvere a spoločne s dvoma sympatickými pánmi prechádzala dedinkou, v ktorej vyrastala a zároveň i prebývala niekoľko krásnych rokov so svojím milovaným manželom.

„Je na Lombardskom pozemku.“ – dôverne im podala informáciu. Nato zastavila a ukázala smer, ktorým sa mali vydať.

„Čo vlastne potrebujete vedieť?“ – odvážila sa položiť im otázku.

„Ide o istú delikátnu záležitosť, pani Urbanová. Veľmi radi by sme vám o nej bližšie povedali, ale žiaľ brzdí nás prísaha, a tak o nej môžeme hovoriť iba so zainteresovanými osobami. Takže ľutujem.“

Karolína to akceptovala, i keď sa jej to zdalo trocha čudné. O čom chcú rozprávať s človekom, ktorý im k tomu nemôže nič povedať?

Zamierili k Lombardskému pozemku. Muži si všimli, že na konci ulice sú roztvorené brány miestneho cintorína.

Ešte netušili, že priamo tam majú namierené.

Keď už prechádzali veľkou železnou bránou, napadlo im, že Milan Urban zrejme pracuje ako hrobár – i keď v jeho osobných záznamoch bolo v kolónke zamestnanie uvedené: obchodník. Možno len prišiel upraviť hrob svojim rodičom…

Cintorín zíval prázdnotou. Muži začínali pochybovať, že ich vodkyňa vie, kde má manžela.

„Je to tu vyľudnené,“ – dovolil si poznamenať jeden z nich. Snažil sa jej naznačiť, že hľadať treba inde.

„Cez deň tu ani nechodieva veľa ľudí.“ – povedala mu jednoducho a usmiala sa naňho. Hlúpo na ňu pozreli. Nepochopila vari, čo jej tou otázkou naznačil?

Naraz sa Karolína zastavila. Oni s ňou. „Stalo sa niečo?“ – opýtal sa jej blondín a už začínal mať tušenie, že si konečne uvedomila, že tu svojho muža nenájde.

„Sme tu,“ – oznámila im milým hlasom.

„A… ste si tým istá? – snažil sa uistiť vysoký muž. Zamračeným pohľadom si ho premerala.

„Celkom istá.“ – povedala napokon a posunkom hlavy ukázala na náhrobný kameň.

Obaja mládenci vyvalili oči. Ihneď si prečítali všetky potrebné informácie, ktoré im ponúkal mramorový náhrobok.

Už chápali, prečo mladá žena so stopercentnou istotou vedela, kde má manžela.