Tabula rasa - kapitola 6.

Spisovateľ/ka: Lukáš and the flying crocodile | Vložené dňa: 25. januára 2008
http://citanie.madness.sk/view-10050.php

Keď sa o pár chvíľ prebral, dúfal, že Katka mala zapnutý pás. Našťastie mala, no aj tak bola v bezvedomí.

„K tomu domu je to už iba pár metrov, odnesiem ťa tam." povedal nahlas.

Krvácala z hlavy. Chytil ju oboma rukami a tackavo vyšiel z obchodu. Takmer nič nevidel, iba počul hlasy. Vychádzali z tmy. Zrýchlil krok. Každým krokom dostával nádej, že už uvidí tú budovu. Zvuky z temnoty stále silneli.

Už iba pár krokov.

Takmer cítil dych tajomných postáv.

To je tá budova?

Nemal veľa času na rozmýšľanie, a tak sa rozutekal čo mu len nohy stačili. Vyšiel po schodoch, otvoril dvere a zabuchol ich.

Položil opatrne Katku na zem, keď...

„Čo tu robíte?"

Martin s námahou zdvihol hlavu a uvidel postavu muža. Podľa jeho odhadu mohol mať tak okolo tridsiatky. Stál tam zrazu nad nimi, vysoký, útly, prísneho vzhľadu. Na nose mal dioptrické okuliare s elegantným tenkým čiernym rámom, vďaka ktorým pôsobil uhladene a intelektuálne. Cez sklá si ich premeriaval strohým a vyrovnaným pohľadom.

„Och, prepáčte," zajachtal Martin. „Mali sme nehodu. Potrebuje pomoc" ukázal na Katku.

„Vidím" poznamenal muž. „Môj sluha sa o ňu postará." zakričal na postaršieho pána, ktorý zaraz pribehol a s Martinovou pomocou Katku zdvihol a preniesol z haly do obývačky. Tam jej ošetril ranu na hlave a zasa sa niekam vyparil.

Martin s mužom sa medzitým usadili v obývačke do kresiel.

„Kto vlastne ste?" znela otázka na Martina.

„Som Martin a... toto je Katka... a snažíme sa..." na moment sa zarazil. Nevedel čo všetko môže vyzradiť a tak len rýchlo dokončil. „Hľadáme istého pána Gabriela, je to historik."

Muž sa v kresle vystrel a takmer nebadane prikývol. „Áno, to som ja."

„Naozaj?" prekvapene zvolal Martin. „Vlastne... teší ma." zarazil sa a vystrel ruku na pozdrav.

„Nemáme čas na zdvorilosti" odsekol historik a bez toho aby sa na Martina čo i len pozrel, vstal a vykročil smerom z obývačky. „Poďte so mnou."

Viedol ho po točitých schodoch na poschodie a cez salónik k vysokým dreveným dvojkrídlovým dverám. Gabriel vytiahol z vrecka na saku kľúč a dvere odomkol. Vošli do veľkej miestnosti. Oproti dverám bolo veľké okno, ktoré zaberalo takmer celú jednu stenu. Pred ním stál masívny- dokonale uprataný - písací stôl. Všade naokolo po stenách boli police až po strop, plné kníh, spisov, dokumentov a rôznych listín.

Boli v knižnici. Zvláštne, pomyslel si Martin. Niečo mu tu nesedelo, no nebol čas nad tým uvažovať. Na okamih si spomenul, že Katka ostala dolu ležať sama v obývačke a premkol ho nepokoj, no vtom historik prehovoril a vytrhol ho z myšlienok:

„Prejdime priamo k veci."

„K veci... ?"

„Bola iba otázka času, kedy sa tu ukážete. A preto vám hneď ukážem to, po čo ste prišli." prešiel k jednej z políc a vytiahol odtiaľ dve knihy. Za nimi sa objavil druhý rad kníh a historik vybral práve z tohto radu tenkú starú knihu v koži.

Martinovi stále zneli jeho slová v hlave. Iba otázka času? Nič nechápal. Ako zhypnotizovaný sledoval ako Gabriel vyberá knihu.

O pár minút už Martin išiel dole starými, drevenými schodmi. V jeden okamih dostalo všetko zmysel. Pred obývačkou na chvíľu zaváhal, no vošiel. Katka ležala na, už od pohľadu drahom, gauči. Chvíľku pri nej iba tak sedel. Potom jej pošepky porozprával všetko, čo sa dozvedel. Keď skončil, prebrala sa a hneď potom rozplakala. Hladil jej vlasy.

„Ja to nezvládam." priznala sa Katka.

„Ššššššššššš."

„Mám pocit, že všetko padá a ja sa nemôžem hýbať. Svet sa rúca a ja ho mám držať."

„My."

„Čo?"

„My ho máme držať."

Jej smiech zasa presvetlil inak pochmúrnu miestnosť.

„Milujem, keď sa smeješ."

„Ja milujem, keď..."

„Čo?"

„Keď si so mnou."

„Potrebujem ťa. Nesmieš mi plakať. Kto by ma zachraňoval, keď omdlievam?"

„Neviem, či to vravím iba preto, že si jeden z posledných chlapov na svete, alebo preto, že si taký aký si, ale mám ťa rada."

Ďalej si bez slova pozerali do očí. Potom namočil prst do pohára vody a nežne sa ním dotkol jej pier. Obkresľoval ich tvar. Nepobozkali sa.

„Tak Kati, priprav sa. Ideme do mestského múzea." vstal.

„Prečo?"

„Po jeden nádherný artefakt, ktorý zachráni galaxiu."

Gabrielov sluha v kuchyni chystal čaj. Počul nejaký ruch v knižnici a potom, že Martin išiel do obývačky za Katkou. Zaujímalo ho, čo sa deje, no pán mu prikázal nepýtať sa. Vlastne vďaka tomu stále žije. Keď dovaril, všetko pekne nachystal na podnos a išiel za Gabrielom.

„Dáte si čaj, pane?"

„Nie, nie..."

„Vyzeráte zamyslený."

„To bude tým, že som."

„Čo ste im povedali?"

„Pravdu. Takmer neskreslenú."

„A čo ste vynechali?"

Sluha pozeral Gabrielovi do očí. Neľudských očí. Striedala sa v nich nedočkavosť a pobavenosť.

„Že zomrú."