Precitnutie

Mĺkve ticho šumí v hojdačke bezodného priestoru,

bdenie flirtuje so snením,pod viečkami z hodvábu.

Trblietavá zvonkohra pohládza prah vedomia a bytia.

Polnoc dýcha na pulzujúcu tepnu jej krku.

Šťastne nešťastná ukladá na obetný oltár

trepotajúce srdce roztúženej ženy.

Noc kraľuje v tmavom rúchu a ona tu bdie

pre nepokojnú myseľ svoju, čo nedá jej žiť

ani dýchať v lkavých póroch osamelej duše.

Bolesť krúži každým nadýchnutím a nechce

povoliť tesné zovretie jej túžby. Iskra novej

lásky horí jasným plameňom v dvoch

osamotených bytostiach, čo delí ich

ťaživá diaľava.

Myšlienky burácajú hromovým hlasom naliehavosti,

rozkvitnuté telo zalieva more nehy a dojatia.

Vytryskuje túžba obdarovať bezhranične,

milovať jedinečne,poláskať drahé tak dlane,

vybozkávať len to jediné čelo a spánky.

Stúliť sa do bezpečia jeho teplej náruče.

Podarovať každý kúsok tela,čo pre neho

sa zrodil, až doteraz to netušiac. Jej

hlboké, spiace "JA "sa prebudilo

z bezláskovej letargie nežitia.

Všetky spenené príboje v ich vnútri

prestanú dorážať splynutím

vzájomnej energie milovania.....