Kliešťak vs. rodinné besiedky

Vonku pokojne hustne hmla a vnútri vládne chaos a zhon. Treba sa predsa čo najrýchlejšie pochystať na návštevu! Babka s dedkom čakajú! Iste je už všetko pripravené, stôl sa prehýba a nebyť dômyselného spevnenia jeho dolnej časti, iste sa kdesi v strede prelomí...

Nadarmo rodičom šesťdesiaty raz vysvetľujem, že nech sa šuchceme akokoľvek, u babky budeme prví, pretože všetci ostatní prídu vždy zázračne neskoro, a predsa to nikoho nikdy netrápi. Nestihnem dokončiť myšlienku, tatinko sa začína obúvať a maminka zháňa bordový šál. Sestra trieli v nohavičkách a sviatočnej blúzke z jednej izby do druhej, zatresne za sebou dvere: Nechoďte sem, prezliekam sa! a uväzní tak na chodbe stopy presladkého parfumu. Ja sa zamknem v kúpeľni a pokúšam sa pod okom dôsledne rozmazať linku. Nejde to - ruka sa trase, je nervózna, veď na dvere začne z nenazdajky trieskať rozzúrená päsť a tatinko reve, že ma vyhodí, pretože už je veľa hodín a meškáme. Ale mne to nijakovsky nejde do hlávky. Ako môžeme meškať, keď nás nikto nepozýval na určitú hodinu? Keď máme prísť niekedy poobede?

Len, čo vyleziem z kúpeľne, ofúkne ma sestra, už dokonca aj v pančuškách a chaoticky použije môj make-up, ktorý som jej asi požičala...

Dokonané .- čakám pred dverami a je mi teplo. Trikrát sa stihnem pohádať s tatinkom, štyrikrát mi musí prízvukovať, že ja som ten, kto zamkne a pôjde po schodoch, pretože sa do výťahu všetci nevmestíme.

O dve a pol minúty neskôr zamyká maminka a pár sekúnd na to všetci svorne nastupujeme do výťahu.

Šinieme sa z jednej strany mestečka na druhú. Matne vnímam útržky rozhovoru o čistení odtoku v kúpeľni.

Prídeme, pravda, prví a srdečne sa zvítame. Požehnané Vianoce, babka, požehnané Vianoce, dedko...

Posadáme si v obývačke, vyčarím milunký úsmev a „zahĺbim" sa do debaty.

Ale - teplo je vonku! Toto má byť zima?!

Uvedomím si, že zvoní vchodový zvonček. Ľaľa, ide zvyšok! Takmer hodinu po nás...

Pravačku si poriadne poutieram do nohavíc - nech nie je spotená, veď ju čaká šesťnásobný kontakt s cudzou rukou. Veselé Vianoce...!

Už je nás v obývačke veľa. Z jednej strany mi ktosi usekáva z bokov, ba aj z tej druhej. Cítim sa pritučná a navyše.

No, nalej synak... Tatinko sa spokojne zaškerí, poslúchne dedka a naleje šampanské... Rýchlo poviem, že ja nechcem - pijem len čistú vodu, minerálky a čaj bez cukru, a maminka ma preruší: Jej nenalievaj, je ešte mladá! Tak stíchnem a pozriem sa na bratranca - to ma vždy upokojí.  Mimochodom, tiež nepije...

Rodinná besiedka je v plnom prúde. Teta opäť opisuje jej letný, napínavý boj s kliešťakom a sesternica sa tvári ubolene a pociťuje potrebu povedať o tom JEJ kliešťakovi... V duchu si pomyslím, že ja s kliešťami problémy, našťastie, nemám a uchlipnem si z minerálky. Zamestnám sa zákuskom a babka sa hneď postaví: Idem doložiť...  Maminka ju, pravda, zdrapne za rukáv. Len si sadnite, nechajte tak, veď je tu všeličoho ešte dosť...

Dedko podáva tatinkovi fľašku, nech poprilieva. Tu teta s ujom našli v auguste hríbik! Aký pekný dubáčik to bol...?

Jediné malé dieťa, čo sa nájde v našej utešenej rodinke, sedí skľúčene na sesterniciných kolenách a hanbí sa. Babka si to všimne a rozprúdi vášnivú vravu o šikovnosti a šarme tohto dieťaťa. Dieťa sa potom usmieva a rozhodne sa, ako inak, kresliť. Veď prečo nie, keď ho za to práve pochválili?

Nestihla som dožuť chlebíček a babka ma núka oblátkou. Nuž, nedbám...

Dieťa prinesie ukázať obrázok. Jééééééééééééééééééj! Ty si ale šikovná!!! Bratranec sa nechápavo zahľadí na papier: To čo je?! Sesternica sa urazí - jej brat predsa nebude urážať jej dieťa: MOTÝLIK!!! A pozri, aký farebný!

Teta sa zadrapí do slova farebný: Ako pekne zafarbené sýkorečky k nám chodia zobkať! Také sú miluňké! Ani sa nestihnem vrhnúť po medovom reze, teta sa dostáva k lastovičkám a oživuje nám v pamätiach príbeh o drobnom čierno-bielom vtáčikovi, čo im vošiel do kuchyne a vrazil do dverí chladničky, ktoré ktosi práve v tej chvíli, čo on vletel, otvoril! Bolo otranžené, chúďa malé...

Nastal čas na darčeky. Dieťa poverené dôležitou úlohou číta menovky a rozdáva zúčastneným besiedky pestrofarebné balíky. Ďaaaakuuuujeeeem! Väčšina to afektovane prežíva - nech má dieťa radosť.

Každý si vybalí to, čo si ostatne sám kupoval, len dieťa a babka s dedkom odhaľujú prekvapenia. Všetci sú usmiati - buď vďaka prekvapeniu, alebo vďaka tomu, že danú vec možno konečne používať, keďže sa kupovala ešte kedysi v novembri...

Prišla rada na kávičku! Sestra ide ochotne pomáhať do kuchyne. Ja ostávam sedieť s ostatnými - neviem, ako sa robí káva, veď ju nepijem a ani to nemám v pláne. O štyridsaťpäť minút neskôr ma tatinko vyháňa pozanášať šálky. Je mi to trápne, sedím v strede a musela by som sa predierať. Urobím prázdne gesto, že akože už vstávam, a sesternica sa ponúkne, že však ona to zanesie. S úsmevom jej poďakujem a zotrvávam v počiatočnej polohe.