EVY DCÉRA

Ja hriešna dcéra tej rajskej Evy,
 vidím do ľalií odeté devy,
  tak spanilé, nežné a krásne,
   že slová, čé vkladám do tejto básne,
    nehodno písať perom pozemským,
     veď tým bytostiam, čo podobné sú anjelským
      by boli ohňa nožnicami,
     čo šialene nad ich krídlami,
    špinili ich belobu snežitú,
   pri strihaní časti života mnou tu na zemi odžitú,
  a preto tieto slová kalu,
 staviam pred ne ako skalu,
ako priepasť, ako paru,
 čo stúpa by ich očiam skryla,
  všetko čo Noemova voda v tej rýchlosti nezmyla,
   tú závisť čo nám Ábela zabila,
    by nepočuli Sirén spevy,
     tieto detskej viery devy,
      by stránili sa mňa,
                  mňa hriešnej dcéry Evy...