Tabula rasa - kapitola 7.

             „Nedáva to zmysel" vzdychla si Katka a položila si roztvorenú koženú knihu na kolená. Sedeli v aute na ceste do múzea. Ku podivu, až na pár škrabancov na laku a prehnutých plechoch bolo vozidlo v úplnom poriadku. „Čítal si to? Je to obyčajná legenda. Možno na nej nie je ani trocha pravdy." Na chvíľu zaklonila krk od bolesti a potom dodala „Možno sa do toho hlúpeho múzea ženieme úplne zbytočne..."

            „Je to jediné, čoho sa môžeme chytiť." oponoval Martin, aj keď sám o tom nebol presvedčený o nič viac. „Podľa spisu a Gabrielových slov všetko sedí. Tvrdil, že sa to už roky nachádza v múzeu."

            „A čo ak nie?"

            „Na to teraz nemysli...." usmial sa na ňu pri pokuse vniesť do veci trochu optimizmu.

            „Prepáč, ale uznaj..." nedala sa zastaviť. Zodvihla knihu a nahlas z nej prečítala „...vládca neživých vstal a na znak víťazstva zdvihol smrtiacu dýku nad hlavu. Patril mu konečne celý svet. Zotročil všetkých živých a... blá, blá, blá... Vtom zranený pozemšťan vyskočil a z posledný síl odzbrojil netvora. Dýka sa skotúľala dolu kopcom do rieky... " potom prestala čítať „Na toto nemám nervy, Martin, naháňame dýku vládcu neživých, ktorá možno ani neexistovala, lebo podľa legendy je bez nej bezmocný a zároveň iba ňou je možné ho zlikvidovať?! No iste... Dejú sa síce divné veci, ale boj o moc medzi živými a neživými? Pche, to je príliš...! A vôbec" pokrčila rozzúrene čelom a obrátila sa na Martina „nemali by sme odovzdať spis centrále? Mali sme získať materiály od historika... Zanesme im čo chceli a máme pokoj."

            „Upokoj sa. Nemyslíš si, že by nás tak či tak len poslali nájsť ten artefakt? Centrála je na druhom konci mesta... keď pôjdeme priamo do múzea, aspoň ušetríme jednu cestu."

            „Aj tak neviem..." zapochybovala Katka. Mala už všetkého po krk a lákala ju každá príležitosť všetko to ukončiť. Nebyť Martina, už dávno je z toho vonku. A možno by sa nikdy do toho nezaplietla. Sama by to nikdy nezvládla.

            „Tak im zavolajme a spýtame sa, hm?" navrhol Martin a bez čakania na odpoveď vytiahol z úložného priestoru mobil a podal ho Katke.

            „Fajn." odsekla a vytočila číslo. V telefóne sa ozvalo slabé chrapčanie a dlhú chvíľu ticho. Až o niekoľko sekúnd zaznel signál. Nie však taký, aký očakávala.

            „Tak čo?"

            „Nefunguje to. Obsadené, alebo čo."

            „Skús ešte raz."

            Všetko sa znova zopakovalo.

            „Nič." Katka znervóznela. Martin tiež, ale snažil sa to nedať najavo. „Možno neskôr." povedal tak pokojne, ako len vládal.

            Medzi tým sa už pomaly blížili k budove múzea. Vchodová brána do areálu bola rozbitá a otvorená. Martin cez ňu prešiel autom a po úzkej príjazdovej ceste zamieril na parkovisko. Zastavili.

„Sme tu" oznámil a pri pohľade na popraskanú stenu budovy si odopol pás. „Dúfam, že vnútri sa toho zachovalo viac. Nemám práve chuť na nečakané prekvapenia."

Katka si len bez slova vzdychla a vystúpila. Mala zo všetkého zmiešané pocity a nedobrú predtuchu.

Generál sedel vo svojom kresle a zamyslene si znova a znova prezeral všetky záznamy a údaje, ktoré odboj stihol zozbierať. Dúfal, že jeho dvaja vytipovaní civili uspejú a načas mu donesú legendu, ktorú sám nedokázal získať.

Vtom do jeho kancelárie vtrhol vojak.

„Pane, máme problém"

„Čože?" zdvihol hlavu generál.

„Neživí nečakane prenikli do našich priestorov, neboli sme schopní ich monitorovať a zachytiť. V hlavnom sektore vypukol otvorený boj, prístroje to už dlho nevydržia, polovicu mužov sme stratili." hlásil vydesene.

Generál vstal.

„Máme stav najvyššej núdze. Ako máme postupovať?" naliehal ďalej vojak.

Odpovede sa nedočkal. Generál bez slova stál ďalej a premýšľal. Zrazu sa mu niečo mihlo pred očami. Pocítil zvláštny chlad a zápach. „Čo to..." pozrel smerom k vojakovi no vtom ho niečo zvalilo na zem a jeho otázka ostala nevyslovená. Uvedomil si silný úder do hlavy. Počul ešte akési vzdialené zvuky. Akoby zvonil telefón...

Všetky hlasy však v priebehu zlomku sekundy zanikli vo výbuchu. Po ňom už nepočul nič.

Vošli pootvorenými vstupnými dverami. Na ich prekvapenie všetky exponáty vyzerali nepoškodené. Nebyť popraskanej podlahy a stien, tak by si človek ani nevšimol apokalypsu vonku.

„Kde to môže byť?" spýtala sa Katka a prebehol jej mráz po chrbte.

„V sekcii Mayovia." 

„To vytvorili oni?"

„No, pravdu povediac sa to nedá zaradiť. A tak to dali tam."

„Kde to je?"

„Touto chodbou doprava a mali by sme byť na mieste."

Expozícia mayskej kultúry bola veľkolepá. Obrovská kopulovitá miestnosť v strede s obradným kruhom. Dookola  boli vo vitrínach vystavené ich nástroje, oblečenie, dosky na písanie...

Chvíľu hľadali, než našli čo chceli. Dýka mala zahnutý špic, modrú čepeľ a rukoväť vykladanú žiarivými smaragdami. Čakali, že z nej bude vyžarovať aspoň nejaká magická sila, no nestalo sa.

Pozreli na seba, potom na dýku a zasa na seba. Martin ju veľmi nesmelo uchopil. Ani teraz sa nič nestalo. Žiadny záhadný príval sily, žiadne svetelné efekty.

„Možno sa to musí najprv aktivovať." zamudroval.

„Možno toho nie si hodný." povedala Katka a žmurkla.

„Tak a teraz mi ju dajte." ozval sa od východu Gabriel.

Obidvaja na neho pozerali, akoby sa zbláznil. Nešlo im to do hlavy.

„Myslím, že nechápeme" ozvala sa Katka za oboch.

„Dajte mi to, okamžite. Blíži sa sem veľký zloduch a ja ho tým dokážem zastaviť. Vy nie!" v jeho hlase bolo odrazu niečo desivé.

„Prečo si si po tú dýku nešiel sám?" celkom logicky sa pýtal Martin.

„Nemohol som."

„Nemohol si ju zobrať z vitrínky?"

„Hej."

„Nebolo tam ani sklo!"

Muž sa zatváril vrcholne urazene. Luskol prstami a zbraň sa vytrhla z Martinovho zovretia - vletela priamo do Gabrielových rúk.

„Ďakujem. A teraz , ak ma ospravedlníte, idem ovládnuť svet."

„Prečo?" snažili sa pokračovať v rozhovore.

„Bože, vy ľudia stále hľadáte motív. Možno ma v škole šikanovali a teraz sa chcem cítiť mocný. Možno ma doma týrali... Nie, žiadny motív nie je. Som skrátka zlý. A mám moc. A tá dýka bola chránená starým kúzlom. Nikto nečistý ju nemôže zobrať z toho miesta, preto ste ju zobrali vy. Koniec otázkam?"

„Stále akosi nechápem..."

„Pozri sa, Martin. Tebe by ani nemuselo vadiť, že zomrieš. Čo si mal? Nič. Žiadni priatelia, žiadna rodina, si nula. Troska. Nemáš prečo žiť. Si minulosť. A ja som teraz boh."

Pozerali na neho s nevýslovným opovrhnutím, keď do miestnosti vstúpil muž. Bol celý zahalený v čiernom a hlavou mu slabo trhalo na stranu. Bolo to monštrum.

„To bude asi dosť heroický boj." povedala nervózne Katka.