Tabula rasa - kapitola 8.

Gabriel zdvihol dýku nad hlavu a pozrel sa na protivníka. Ten začal cúvať, ale akoby sa strácal. Postupne zanikal a dýka sa zväčšovala. Už to bol meč, ale s čiernou čepeľou. Víťaz sa pozrel na preživších.

„Čakali ste niečo dramatickejšie?"

Martin sa spamätal prvý:

„Vieš, my ti v tom zabránime. V tom ovládnutí sveta a tak." ale sám si neznel príliš presvedčene.

Spoločníci sa chytili za ruky.

„Zomriete. A nič vám nepomôže."

„Ja už tak akosi začínam rozumieť tej zbrani." Martin si uvedomil, čo musí spraviť. Vlastne, bol celkom rád, že to takto dopadne. Keď si uvedomil, ako to skončí, tak sa v ňom rozlialo teplo, zvláštny pokoj - zmierenie sa so sebou a nová sila. A tak pokračoval:   

„Povedal si, že si boh. Nie... to ty nie si. Si iba ďalší debil, čo potrebuje rozbiť hubu!"

Rýchlo žmurkol na Katku a vzápätí ju odstrčil. Rozbehol sa proti Gabrielovi. Ten zdvihol meč do vzduchu. O chvíľu už Martin neexistoval.

Katka pozerala ako obarená. V tom si všimla, že z meča sa zasa stáva dýka s modrou čepeľou. Skúsila lusknúť prstami. Zbraň k nej okamžite priletela. Aj ona ju pochopila.

„Čo... čo sa to stalo?"

„Ako si povedal, nemohol si sa jej dotknúť prvý, lebo ju bránilo kúzlo. Zobral si nám ju a načerpal do nej to najhoršie možné - takého hajzla ako si ty. Ibaže keď ten meč nasaje zasa niekoho, kto je dobrý, čistý, tak sa zmení. Akcia - reakcia.

„Aj pred tým som sa dotýkal dýky, aj keď bola nabitá čistou energiou. Prečo išla k tebe?"

„To Martin."

„No a čo? Aj tak nemáš nič. A zomrieš. Ani nevieš, ako to používať."  

Zdvihla dýku nad hlavu , no potom si uvedomila, že takto to asi správne nie je. Nechcela, aby sa z nej stal čierny meč. Kvôli nemu...

Rozbehla sa von zo siene a utekala ako jej sily stačili. Utekal za ňou...

Keď bola pri východe z múzea prudko sa rozrazili dvere. Z nich sa rozutekalo asi dvadsať vojakov a stále prichádzali ďalší a ďalší. Hneď ako uvideli Gabriela, začali strieľať.

Zvalil sa na zem - mŕtvy.

„Kto ste?" spýtala sa Katka aj keď v ňom spoznala muža, čo sa ich ujal na základni.

„Naše riadiace stredisko bolo napadnuté. Náš generál je mŕtvy, nahradil som ho. Sme tí, ktorým sa podarilo ujsť. Lokalizovali sme vaše auto a sme tu. Hrnuli sa na nás tie monštrá, ale zrazu zmizli. Lokalizovali sme vás tu. A keď sme videli, že sa vás snaží niekto napadnúť, tak... Vysvetlíte nám, čo sa tu do pekla deje?"

„Hej...vysvetlím. Iba... dajte mi čas. Už je po všetkom." ubezpečovala ich.

„A čo sa stalo s vašim priateľom?"

„No..."

Katka sa zapozerala do dýky. Chvíľu premýšľala...

„S ním? Hm...obetoval sa, aby zachránil svet."

„To... mrzí ma, že zomrel."

„Nemusí. Keby som chcela byť poetická, tak poviem, že sa stal nesmrteľným a... ale kašlem na to."

„Čo budete teraz robiť?"

„No najprv sa vyspím. Potom, je treba zistiť, kto prežil. A možno by som mohla mať televíznu show v hlavnom vysielacom čase."

„Prosím?"

Usmiala sa na nového veliteľa a jej smiech presvetlil celú miestnosť.