Noc masiek 1/2

Je noc a fúka šialený vietor. Je taký silný, Ze premýšlam , ci rozbije moje okno, alebo poláme stromy za ním. Holé konáre ohýba z jednej strany na druhú. Niekde v dialke zahrmí a tmu na malú chvílu pretne blesk. A hned další. Sledujem tú krásnu scenériu za svojím oknom. Búrka prichádza rýchlo. Znova blesk, hrom a milióny krištálikov bijú moje okno. Milujem búrky. Opúštam svoju postelˇ sadnem si pod okno. Pritisnem si tvár na zmácané sklo. Vyzerá to, ze place ono a nie ja. Trojboj hromov, bleskov a dazda silnie a vyzerá to, akoby chcel zviestˇ vojnu s prírodou. Neviem, kto vyhráva, no v túto noc sa moje vnútro a svet vonku rozhodli pre zvláštnu súhru. Koniec sveta.

Další den bez neho. Asi si zacnem robitˇ ciarky na stenu. Lezím na zemi a sledujem tiene a pásy svetla behajúce po mojom strope. Majú zvláštne tvary. Hádam, aké auto práve prešlo po ceste. Premýslam, kolko je hodín. Jedenást? Polnoc? Aj tak je to jedno. Zvoní telefón. Kaslem na teba. Dnes v noci neexistujem. Ostávam v nezmenenej polohe a moju izbu plní iba Amyn hlas. Ja otváram ústa, ona spieva. Trpne mi telo, no nechce sa mi vstat. Zatváram oci. Dalsí zbytocný pokus. Vynára sa mi tá istá tvár. Jeho. Vystieram ruky do tmy. Co chcem? Objat ho, ci zbit? Zdá sa mi, ze pod koncekmi prstov cítim jeho pokozku. Zase sa neoholil. Moj neandertálec. Otváram oci. Nemá to zmysel. Prevrátim sa na brucho a dívam sa do okna. Svitá. Dalsia prebdetá noc. Kolko takých ma este caká, kým to skoncí?

"Vstávaj! Budenie po telefóne nefunguje, clovek musí príst osobne. "

Otváram jedno oko, registrujem Gabrielle. Chystá sa odtiahnút závesy.

"Nie!!" zarývam tvár hlboko do vankúsa, na hlavu si dávam paplón. Neskoro. Slnko mi na moment oslepí oci. Sadne si ku mne na postel.

"No tak. Haló. Hovorím s tebou. Vylez a netrucuj. " snazí sa vyhrabat ma z mojej vlastnej hrobky.

"Nerus moju agóniu." pozriem na nu a ona vybuchne smiechom.

"Moja najdrahsia Amelie. Prepác, ze si dovolujem rusit tvoju smrt... No tak prestan. Stacilo! Nemozem sa na teba pozerat. Takto to dalej nejde. Vies kolko je na svete chlapov? A krajsích, lepsích. Vázne. Tak to tvrdia vo vsetkých tých psychoporadniach v casopisoch." snazí sa tvárit vázne, no proti mojej voli ma rozosmeje.

"Co by som ja bez teba robila?"

"Vidís? Mala by si si ma zacat konecne vázit." oduje sa.

"Ved ja si ta vázim. A comu vdacím za tvoju návstevu? " Vstávam a pomaly idem do kúpelne. Prechádzam okolo zrkadla. Ked vidím, ako vyzerám, hodím na seba grimasu a pre istotu radsej pokracujem v ceste.

Studenou vodou si oplachujem tvár. Gabrielle stojí opretá o dvere.

"O pár dní je koniec roka. Cakala som, ze budes mat nejaký nápad miesto tejto tvojej agónie." Zaskerím sa na nu a to ju musí zarucene presvedcit, ze to bola hlúpost cakat odo mna teraz akúkolvek iniciatívu. Vraciam sa do postele.

"Nehovor mi, ze sa chces zasa pochovat! Okamzite prestan!" Snazí sa zobrat mi paplón.

"O.k. vázne. Gabrielle, mám pocit, ze aj ked je koniec roka, nemám náladu sa bavit, ani íst medzi ludí. "

"A co chces? Ostat tu az do nového roka zakuklená? To urcite. To si vyhod z hlavy. Teraz sa pekne pobalís, lebo odchádzame." Pred ocami mi máva nejakými papiermi.

"Gabrielle hovor so mnou ludsky. Kam ideme? Nikam nejdem." Neviem síce, aký sialený nápad má tentoraz, no nemám chut opustit túto izbu.

"Aké je tvoje vysnívané mesto?" Vítazoslávne sa na mna díva a mne stále nedochádza o co jej ide.

"Benátky?" Skúsam.

Prevráti ocami." Áno Benátky. "

Musím sa na nu dívat poriadne nechápavo.

"Boze Amelie. Nehovor mi, ze si zabudla. No jasné jedna malá lovestory, úzasný dlhovlasý chlap a nevies, kde je sever. V lete sme z recesie posielali Najsialenejsí zázitok do tej sútaze. Hlavná cena bola nový rok v Benátkach."

Musím sa zhlboka nadýchnut. Cítim sa, akoby mi niekto doteraz stál na kábli.

"Chces povedat, ze...Nie..."

"No áno. My dve sme stastné výherkyne. Caká nás Carnovale dell Venezia!!" Vyskocí z postele a caká aspon nejaký prejav mojej radosti. Karneval v Benátkach, ved o tom som vzdy snívala. Preco sa teraz netesím? Po odpoved nemusím íst daleko. Koniec roka som chcela strávit s ním. Aj celý rok. Mozno aj celý zivot. Chce sa mi plakat. Tak strasne sa mi chce plakat, no od urcitého casu, to dokázem len vo svojom vnútri.

"Amelie....no tak..." sadá si ku mne, no viem ze nech by urobila alebo povedala cokolvek, asi to tak skoro nezmení.

"Peter predsa nie je jediný na svete. A nikde nie je napísané, ze to je pre vás koniec.."

"Nevyslovuj jeho meno predo mnou, prosím."

Znova padám do svojho ticha. Nevnímam Gabrielle, ani Benátky, nic nie je podstatné. Vobec nic.

Cestu som akotak prezila, hoci nedokázem zdielat Gabriellino nadsenie pre dobrodruzstvo. Nechcem to kazit, ale inak to nejde. Asi som sa zabudla tesit. Gabrielle sa ma v lietadle snazila rozveselit tým, ze mi hladala pekných Talianov. Skoda, ze jej to neslo. Jeden bol pre nu prílis tucný, druhý prílis chudý, tretí prílis fúzatý. Kazdého mi kvetnato okomentovala. Na chvílu sa jej podarilo odohnat moje cierne myslienky a smiala som sa s nou. No potom sa okolo prehnal dlhovlasý chlap a bolo po smiechu. Gabrielle vyzerala, ze sa rozplace od hnevu. Tolko námahy znova vyslo nazmar. Pri jej srdcervúcej scéne som sa musela znova smiat.

Gabriellin optimizmus bol síce nákazlivý, no nemohol fungovat vecne. Koncil s úderom polnoci, ked sme sa konecne dostali do hotela. Ten som si vsímala viac, nez cokolvek iné na tejto nasej ceste. Bola to jedna z tých úzasne starých stavieb, ktoré si mozno pamätajú aj Napoleona. Kamenné balkóny otocené ku kanálu, vo vnútri starozitné zariadenie. Dostali sme dve izby. Uz v hale som sa na chvílu pobavila, ked Talian na recepcii automaticky cakal nasu perfektnú taliancinu. Gabrielle ho schladila prúdom anglických slov, z ktorých mal zasa spanielsku dedinu on. Nechala som ich, nech sa dohadujú a ja som sa dívala na velké honosné schodisko. Na jeho zaciatku na zábradlí stál svietnik so svieckami. V tomto hoteli si asi dali zálezat na autentickosti, preto som dúfala, ze na izbách nebude ziadne spojenie so svetom, typu telefón a televízia. Gabrielle zrusila moju exkurziu a po schodoch sme sli do izieb.

To, co na mna dýchlo, ked som otvorila dvere izby, mi vyrazilo dych na pár sekúnd. Nádherné obrazy, renesancný nábytok a vsetko korunovala postel s nebesami a bielymi závesmi. Chvílu som stála ako z kamena a potom som sa pomaly pohla na kamenný balkón. Výhlad bol úchvatný. Vsade okolo staré budovy, byty, hotely a podo mnou tmavá voda. Zdalo sa mi, ze tu ani nezaspím. No hned ako som si lahla do tej královskej postele, vzal si ma spánok.

Sedím v kresle a vychutnávam si výhlad. Asi by som tu vydrzala sediet vecne, nepohnuto, keby neprisla Gabrielle, oboznámit ma s dalsími podrobnostami výletu.

"Tak tu si sa zasila. " oprie sa o kamennú stenu balkóna a tiez sa nevie vynadívat.

"Je to tu fakt romantické....prepác....nechcela som" zarazí sa.

"To nic....mám stastie, ze vnímam historickú stránku toho vsetkého. Aj ked dúfam, ze sa tu teraz neprezenie gondola."

"No..a gondolier bude vyrevovat ako v tých trápnych reklamách na pizzu...O sóle mííííóo.." odlahcí situáciu svojim humorom. Fakt...este ze ju mám.

"Ale k veci...bola som s tou Taliankou, ktorá je spoluorganizátorkou sútaze. Nastastie vedela anglicky. Príde po nás uz o siestej. No a teraz sa podrz. Bude zábava, lebo my dve prosím pekne musíme mat masky."

To snád nie.

"Povedala som, ze my nemáme masky. Nato mi s úsmevom oznámila, ze oni ich pre nás majú."

"A to nemozeme íst bez masiek?" pýtam sa, kedze tento nápad sa mi velmi nepozdáva. Netúzim skoncit v obleku nejakého klauna. Asi sme si to predstavovali inác. Mala som si tie papiere prestudovat.

"Nepotesím ta. V tom paláci, kde sa karneval koná, je vstup povolený len s maskami. Tak nám ostáva len dúfat, ze dostaneme aspon nieco rozumné." vzdychne.

"Ty cakás nieco rozumné od bláznivých Talianov?"

"Tak sa necháme prekvapit." uzavrie a vstáva.

"Idem sa obliect, bude sest, nech na nás dolu necaká."

Necháva ma samú. Chvílu myslím na ten sialený karneval, no potom sa mojich myslienok znova chytí on. Radsej vstávam a idem za Gabrielle.