Návrat do minulosti (Čas zomrieť) - VI časť

Krčmár  Michal vytiahol meč z pošvy a odsekol to chápadlo. „Detská, rýchlo za mnou!" skríkol starý muž vyťahujúc svoju katanu. Okná a dvere sa rozleteli a všade lietali trosky krčmy.  Dnu vtrhli nejaké monštrá. Vyzerali ako zmutované gigantické červy. Nestrávil som veľa času ich pozorovaním.  Michal šiel posledný, aby sa postaral o obranu, zatiaľ čo my sme utekali zadným východom. „Kde je Jazmín?" spýtal sa Ivo. „Asi ostala hore! Kam ideš? ostaň tu! Nemá to význam!" skričal Michal. „Idiot! Nikto sa neopovážte ísť za ním!" „Ale, je to náš kamoš!" „Nie! Ak tam pôjdete skapete aj vy! Nepustím !" nemali sme inú možnosť, a aj keď to bol dobrý kamoš, nemohli sme ho zachrániť. „Už sme tu!" zvolal starý muž a otváral dvere. "Čo je? Nie! Zasekli sa!" snažiac sa otvoriť tie prekliate dvere,  vravel jednu nadávku za druhou. „Švihni si! Je ich strašne veľa! Dlhšie ich už neudržím!" kričal krčmár. „ Robím čo môžem!" „Uhnite." povedal Majo. Použil tam dajaký chmat z aikida. Dvere sa rozleteli a my sme mohli vypadnúť. Vybehli sme von. Bolo počuť strašný krik. Otočili sme sa. Bol to Michal. Práve ho jeden z tých červov prebodol. Starý muž pribehol k nemu a začal sekať tie obrovské červy. „Idú aj z boku! Musíme ísť!" kričal naňho Laďo. Bolo to preňho iste ťažké, ale museli sme rýchlo vypadnúť. Bežali sme smerom k lesu, keď v tom niekto zbadal ako sa Ivan s Jazmín  snažia dostať von. Rozbehol som sa  k nim no starý muž ma chytil. Nejako som sa mu vyšmykol a vzal jeho katanu. Jazmín bežala prvá. Červy ich doháňali. Ivo sa potkol a padá na zem. Ponáhľam sa k nemu. Za mnou sa rozbehol aj zvyšok. Červ sa už nad ním skláňal. Bodol doňho tie svoje hnusné zuby. Posledný výkrik a bol mŕtvy. Skáče aj na mňa! Počujem len ako niečo sviští vo vzduchu. No neboli to jeho zuby, ale šíp! Šíp, ktorý letel odniekiaľ z lesa. Z neho vybehli elfovia. Rozsekali ich. „Vďaka za záchranu." povedal starý muž elfovi menom Thalasias. Bol to ich vodca. „Ešte chvíľu a tuto mladý už nemá hlavu." a začal sa smiať. Chvíľu sa ešte rozprávali. No ja a ostatní sme šli k Ivovi. Jeho bezvládne, zmrzačené telo ležalo na zemi. Tiekli nám slzy. Tak toto nikto nečakal. Stratili sme kamaráta. Mali sme dosť a naša túžba vrátiť sa domov, bola čoraz silnejšia, i keď sme vedeli, že to nie je možné. Vzali sme jeho telo a vykopali hrob. Pochovali a smú- tili. Spolu s ním bol pochovaný aj Michal, ktorému vďačíme za naše životy. Toto bol najhorší deň. Budú nám navždy chýbať. Ostane po nich len prázdne miesto v srdci. Šli sme s elfami do ich dediny. Mali sme tak väčšiu šancu na prežitie.