Marie

Ruiny mesta boli pokryté prachom. Tá špina a nechutný pocit sa vám dostal všade. Cítili ste ho na chrbte na rukách, nohách, non zo všetkého najhorší bol ten zápach. Nedalo sa ho zbaviť, mohli ste sa umývať a voňavkovať, nič nepomohlo, jednoducho ste tú spáleninu všetkého možného neustále cítili v nose. To všetko sa vznášalo vo vzduchu, keď ste sa prechádzali po meste, a okrem toho tu bola taká zvláštna atmosféra niečoho neurčitého, z čoho išiel strach. A všetko kam len vaše oko pozrelo bolo poznačené akousi záhadnou nostalgiou.
Po Rue de la Citadelle v Bastogne sa prechádzalo dievčatko. Kedysi krásne farebné šaty, ktoré kedysi dávno dostala od krstnej matky k narodeninám boli teraz celkom špinavé, pokryté sadzami a prachom, ktorý sa ozaj dostával všade. Na úzke ramená jej padali dlhé plavé vlasy previazané červenou stuhou. Z ušpinenej tváre žiarili dve modré oči. Nemohla mať viac než sedem. V drobných rukách držala šedé plyšové zvieratko – medveďa a spievala si: „Keď raz budem princezná...“
Zrazu ticho prerezal hvizd. Náraz. Dutý výbuch prerušil tichú chvíľu. Nasledovali ďalšie a ďalšie. Nemci začali bombardovanie. Hučanie lietadiel veštilo bomby a ľudia pomaly už zvyknutý na podobné momenty, hľadali si miesta na úkryt. Každý dúfal, že aspoň v nedeľu nechajú Bastogne na pokoji. Bola to ale slepá vojna, ktorá nepoznala nič len agresivitu, nič len obete. A pomedzi všetkých tých utekajúcich ľudí sa aj to dievčatko snažilo nájsť cestu domov. Bomby padali a pochovali pod sebou všetko, padali na domy, na ulice, na ľudí a ona sa len chcela dostať preč.
V tom v diaľke zbadala známu tvár. Natiahlo jej to úsmev na tvári.
„Mama!“, vykríkla rozjarene a rozbehla sa jej naproti. Bola však priveľmi ďaleko a do cesty zakaždým vbehol nejaký okoloutekajúci.
Matka sa rozbehla ešte viac. Utekali oproti obe nesmierne vystrašené, stále však boli od seba vzdialené. Boli si tak podobné.
Odrazu matka zastala. Padla k zemi. Dievčatko s prekvapením zastalo. Jej matka teraz ležala uprostred námestia pod kusom železa a betónu, ktoré asi odleteli od jednej z budov.
„Mama!“ zavrešťalo dievča teraz už z hrôzou v hlase.
„Marie“, nieslo sa z druhej strany a dievča sa rozbehlo znova matke naproti. „Nechoď sem! Utekaj domov!“ Matka chcela svoju dcéru zachrániť. „Privolaj pomoc.“ Kričala rozkazovačne.
„Dobre, mama,“ poslušne odvetila dcérka.
Otočila sa a zamierila smerom domov. Odrazu však zbadala, že z jednej z ulíc za ženie nemocničná sanitka. A tak si vybrala tento smer.
„Nie, Marie, choď domov,“ snažila sa kričať matka, ona ju však už nepočula. „Choď domov, domov, domov, Marie.“ Opakovala neustále. Materský pud sa nedá zaprieť.
Dievča ale už vedelo, čo urobí.
„Pomóc! Pomóc!“ kričalo plavovlasé dievčatko smerom k sanitke. „Moja mama je tam...je zranená...moja mama...“ vetu však už nikdy nedokončila. Už nikto viac nepočul jej tenký hlások. Do miest až príliš blízko nej dopadla bomba.
Vzduch bol dlho plný kadejakej špiny. Zápach spálenej kože a ľudí, pneumatík, dreva, úplne všetkého. Okrem toho tu bolo aj čosi iné. Bolestné výkriky zasiahnutej matky ešte dlho rezali uši všetkým, kto to počul. Nebola to však bolesť zo zranenia na tele ale tá nekonečný a ubíjajúci žiaľ zo straty milovaného človeka. Bolo to stále len to jedno: „Marie!“