SPOJENIE (1)

Petrov denník 30.3. 2007 Stalo sa to! Zamiloval som sa. Aké jednoznačné elementárne konštatovanie! Čo to v skutočnosti znamená? Dokáže to vôbec niekto presne definovať? Ešte včera som chodil sebavedomo po tomto svete a bolo to sebavedomie egoistické, jeho zdrojom som bol ja, moje úspechy, život zo dňa na deň. Bol to stereotyp, ten večer ma už umáral a ja som sedel pri pive a pozoroval prostredie známeho podniku. Nebolo tam nič, čo by ma mohlo ešte zaskočiť, známe steny, známe boxy s drevenými stolmi, obslužný personál mnohí z našej partie poznali lepšie ako členov svojej rodiny. Udialo sa to rýchlo! Človek si nikdy nemôže byť istý v tom, čo práve nastane a to bol aj môj prípad. Unavenými očami som zavadil o jeden z posledne ,,kontrolovaných“ stolov a zbadal som pri ňom úplne novú, pre tento lokál neznámu partiu. Dvaja chalani, dve baby, traja z nich boli z môjho pohľadu akýsi bežní, proste cítil som sa ako inokedy pri pohľade na niekoho nového, iste neznáma persóna by mala každopádne zaujať, ale určite ma nemôže ničím ochromiť. Jedna z nich, jedna z tejto zvyčajne- nezvyčajnej štvorice však bola úplne... iná?... bojím sa to povedať – jednoducho nespadala do rámca, na ktorý som zvyknutý – dlhé čierne vlasy jej padali za plecia, boli naozaj krásne a znamenali prvý predpoklad úspechu v mojich očiach, ale absolútnym kritériom ostáva pre mňa tvár, jej výraz, pohľad, ktorý vyžaruje z očí, pretože tie sú oknami do duše – áno je to klišé, ale ak klišé znamená niečo otrepané, chorobne omieľané a používané priam z povinnosti, pre mňa je povinnosť v tomto prípade priam posvätná – oči mi totiž prezrádzajú úprimnosť daného človeka, vidím v nich jeho osobnosť. Iste, sebaklam vonkajšieho vzhľadu je niekedy nebezpečný, no ja neverím, že človek, v ktorého očiach a úsmeve je výrazná črta úprimnosti, môže byť ľstivý alebo iným spôsobom nebezpečný. Môže byť hašterivý, nedočkavý či infantilný, ale nemôže byť zákerný, vyložene zlý alebo absolútne egoistický. Jej oči mali jemné črty, hlboký pohľad, ktorý sa v nich zračil už iste ohuroval aj pred tým, než som ich objavil ja. V ten večer sa smiala málokedy, ale jej úsmev stál za to! Z jej tváre sa dalo vyčítať aj trápenie, nejaká neznáma bolesť, proste niečo čo bolo iba jej a nechcela s tým nikoho obťažovať. Už vtedy som ju chcel osloviť, ale moja vrodená plachosť mi to nedovolila. Áno, opísal som tu svoje sebavedomie, ale tento druh duševného stavu nie je to sebavedomie, ktoré vám dovolí suverénne sa správať v prítomnosti dievčat. Je to sebavedomie založené na komplexoch, je to stav, ktorý sa chce ako sebavedomie tváriť. A nie vždy mu to ide. A tak som sa len kochal pohľadom na ňu a dúfal, že mám šancu, aj keď som vedel, že si určite zaslúži človeka lepšieho formátu ako som ja. Júliin denník 30. 3. 2007 Tak som tam napokon išla. Mojich priateľov to stálo množstvo energie, kreditov na telefón a dobrej nálady. Som rada, že ešte nejakých priateľov mám a som im vďačná za ich starostlivosť. Aj tak som sa tam neustále kontrolovala a cítila strach, zvieranie žalúdka, ten príšerný stav, ktorý ma prenasleduje odo dňa, kedy sa to stalo. Moje oči lietali z jedného konca na druhý, každé oslovenie mi pôsobilo stres a bola som rada, že som obklopená najbližšími kamarátmi. Uvedomila som si jednu hroznú vec – v ten večer, v októbri minulého roku sa vo mne niečo zmenilo, zmenila som sa celá, začala som žiť inak. Psychológ hovorí, že je to normálne, mám na tieto pocity právo, nie som predsa stroj a po nejakom čase sa to napraví. Verím mu, ale on je proste vo svojej práci, je to každodenná rutina, nemôže vedieť ako sa cítim, aké to je každý deň sa zobudiť s pocitom prázdna a predovšetkým s prizmou viny, zbytočnosti, pocitu, že som len nepotrebný odpad. Hnusia sa mi už i nevinné narážky s erotickým podtónom, celá sa trasiem, keď som ich cieľom z času na čas i ja. Mám 20 rokov, som teda vo veku, kedy je takýto štýl komunikácie bežný, ale ja sa toho naozaj bojím. Neraz sa budím s výkrikmi zo sna, srdce mi uprostred noci búši ako pred infarktom a som rada, že mama je po blízku a môžem sa jej aspoň vyplakať. Zároveň sa za to hanbím, ale naozaj nemôžem inak, som slabá a niekedy už nemám silu pokračovať.