O živote a smrti

Chladný vietor vial v uliciach mesta a pískal svoje clivé melódie, ktoré sa strašidelne odrážali od stien budov. Sedel som v snehu pri kostole a čakal som. Na smrť. Mráz ma ohlodal až po kosti a zovieral moje srdce, ktoré tĺklo stále lenivšie. Môj priateľ Ivan sedel vedľa mňa. Kožuch, ktorý mal prehodený cez plecia, mal celý od snehu, rovnako ako aj bradu. Bol na ulici dlhšie ako ja. Už prežil nejednu zimu, ale táto bola mimoriadne dlhá a krutá. Obidvaja sme vedeli, že je naša posledná.

„Necítim si nohy,“ povedal som potichu.

Ivan nereagoval, len mĺkvo hľadel svojimi belasými očami pre seba.

„Ivan,“ oslovil som ho opatrne. „Nevzdávaj to!“

Ivan pootočil svoju hlavu a pozrel sa na mňa.

„Martin, môj drahý,“ zašepkal a hlas sa mu zachvel, „vidíš toho vtáka?“

Obzrel som sa. Na múriku pri ktorom sme sedeli, sedel skrehnutý holub s našuchoreným perím. Už dosť dlho sa ani nepohol.

„Vidíš aký je pokojný? On to vie, Martin. Vie, že sa proti nej nedá brániť. Ostáva ťa len čakať a dúfať, že príde rýchlo.“ Ivan zase zmĺkol.

„Čo to rozprávaš, Ivan!?“ šokovane som zvolal a neveriacky som pokrútil hlavou. „Vždy si miloval život!“

Ivan sa usmial. „Stále ho milujem. Ale milujem aj smrť. Pretože aj ona patrí k životu. Keď príde, privítam ju s otvorenou náručou. Raz to pochopíš, Martin. Keď príde tvoj čas...“

Nemal som silu bojovať s ním, ani vytĺcť mu tieto nezmysli z hlavy. Čo si bez neho počnem! Bol to jediný priateľ, ktorého som mal. Jediný človek, ktorého som poznal a ktorého som mal skutočne rád.

Pozrel som sa na mrznúce zviera na múre a opatrne som ho zobral do dlaní. Holub sa nebránil. Privinul som si ho k hrudi, aby mu bolo teplejšie. Nechcelo sa mi už pozerať na predo mnou umierajúce zviera.

„Je krásna,“ zašepkal odrazu Ivan.

Pozrel som sa naň ho. „Čo sa deje?“

Už mi neodpovedal. Nikdy. Cítil som ako srdce v hrudi holuba pomaly dobilo.

„Prosím, nie!“ zašepkal som. Ťažkopádne som vstal a prudko som pomykal Ivanovým ochabnutým telom.

„Prečo?!“ zvolal som a mal som pocit, že mi zúfalstvo rozorve srdce.

Bola to posledná kvapka. Vysilene som spadol do snehu. Zahmleno sa mi pred očami. Zvony na kostole odbili poslednú hodinu v mojom živote...

Videl som ju celkom jasne. Stála v snehu na konci ulice v ľahkých bielych šatách a pomaly sa ku mne približovala. V živote som nevidel nikoho krajšieho. Jej svetlé vlasy viali vo vetre a pripomínali lúče letného slnka. Celá zasnežená krajina pri nej vyzerala tak zarmútene, že ste si povedali, že je nehodná jej nohám, ktoré po nej kráčali. Prišla až ku mne a vystrela ruku smerom ku Ivanovi.

„Poď!“ zvolala hlasom takým nežným, že by som ho počúval celé dni a noci.

Vtedy sa Ivan postavil, chytil sa jej ruky a obidvaja vykročili do tichej krajiny.

„Počkaj!“ zvolal som odrazu, s nádejou, že sa to prekrásne stvorenie ešte vráti. Nemýlil som sa. Žena sa otočila, prikročila ku mne a pohladila ma po tvári. Moje srdce sa rozbúchalo. Vtedy sa zohla usmiala sa a nežne ma pobozkala na líce. Nikdy som viac netúžil po smrti...

„Pane!“ začul som odrazu vzdialený hlas a niekto so mnou prudko zamykal. Horko-ťažko som otvoril oči a pozrel som sa na osobu nado mnou. Bola to mníška.

„Chcela som sa spýtať, či by ste sa vy a váš priateľ nešli trošku zohriať do vnútra. Máme tam kúsok čaju a vianočnej kapustnice, ak by ste mali chuť,“ odvetila a ukázala na kostol.

„Áno, veľmi rád,“ odvetil som roztrasene. Vtedy mi zrak padol na ležiaceho Ivana. „Mám ale obavy, že priateľ nebude môcť.“

V ten večer som sa zamiloval. Do smrti. Pretože aj ona patrí k životu. Keď znova príde, privítam je s otvorenou náručou...