Byť mladý je egoistické

Takmer ľudoprázdnou ulicou bežal mladý hnedovlasý muž s menovkou na prsiach. Stálo na nej - Práve vás obsluhuje Jozef. O minútu už nevládal ďalej tak rýchlo utekať, a tak sa zastavil. Chvíľu sa snažil chytiť dych, potom hneď pokračoval v ceste, no iba rýchlejším krokom. Pri tom z vrecka vytiahol mobilný telefón a snažil sa naťukať číslo, ktoré už poznal naspamäť.

- Nula... deväť... nula.... päť.....kruci...

Keď nad tým tak uvažoval, prišlo mu to ako scéna z akčného filmu. Už iba chýbal časový limit, po prekročení ktorého by mu zabili rodinu. Skutočnosť, ale bola oveľa nudnejšia...

- Myslím si, že je Jozef teplý. - povedal muž v červených trenírkach sediaci na starom gauči.

- Preboha živého, hovor mu syn, nie Jozef! A aj keby bol, čo je na tom?

- Tebe by sa to hodilo... chodil by s tebou na nákupy. - znechutene odpovedal.

- Nechcela by som byť tvoj syn.

- Ale chcela si byť moja manželka?

- Si hlupák.

- Evidentne nie jediný.... A kde vlastne je ?

- Tvoj teplý syn išiel na rande. S dievčaťom.

Jozef dobehol do reštaurácie na minútu presne. Poobzeral sa, no svoju vysnívanú ešte nevidel. Podnik nebol príliš drahý, no mal čarovnú  atmosféru. Pred rokmi tu požiadal otec mamu o ruku - nie, že by z toho vzišlo extra dobré manželstvo.

Pohodlne sa usadil a čakal. Po pár minútach sa rozhodol objednať aspoň pitie. Cítil sa nervózny. Chcel prísť včas a kvôli tomu teraz páchne potom. Ani sa nerozrušoval nad svojim pachom a inými chybami príliš dlho, keď vošla Lucia. Krásne čierne vlasy, trošku pretiahnutá tvár, no s vyzývavo našpúlenými perami. Hneď, ako ho uvidela, si k nemu prisadla.

- Ahoj. - povedala a žiarivo sa usmiala. Všimol si, že má trochu väčšie zuby. Na fotkách vyzerala inak, no aj takto bola príťažlivá.

- Ahoj. - usmial sa na ňu aj on.

Chvíľa ticha  akoby ich bodala do hlavy. On premýšľal, čo jej povie, zatiaľ čo ona už zo skúsenosti rada začínala tou najbanálnejšou otázkou:

- Povedz niečo o sebe.

- No, čo povedať... som asi ...

- Je to egoista. - pokračoval Jozefov otec v rozhovore s manželkou - Má dvadsaťjeden a ešte s nami býva.    

- Veď sa snaží. Robí v tom bistre.

- Akom bistre? Pracuje vo fast foode!

- Vidíš. Z toho si jednoducho byt dovoliť nemôže.

- Je strašne tajnostkársky! Štve ma to. A ako vlastne vieš, že má rande?

- Ehm... čítala som mu maily.

- Kruci, ženská... a mal už sex?

- Áno, raz som mal sex. Bolo to na školskom výlete v hotelovej izbe. Boli sme opití a no, stalo sa to.

Jozef s Luciou sa prechádzali popri rieke a rozprávali sa o svojich prvých zážitkoch. Boli si sympatickí. On s jeho neskutočnou hanblivosťou, ktorá mu zabraňovala si dať dole aj tú prekliatu menovku! Ona s veľkými životnými skúsenosťami sa naučila neupozorňovať na chyby druhých.    

Po dlhom rozhovore o dovolenkách a snoch ho poprosila, či by sa nemohli staviť u neho doma - chcela vidieť, ako žije. Pozeral jej do tých chutných očí a strašne ju túžil predviesť pred otcom - otrieskať mu ju o hlavu.

O hodinu boli pred cieľom. Celú cestu uvažoval, či tam má s ňou vkročiť iba tak, alebo zazvoniť pri dverách. Rozhodol sa pre to druhé.

- Crrrrrrrr.

Otvoril mu otec. Pozerali si do očí, potom:

- Prečo zvoníš? - spýtal sa nepríjemne s nechápavou grimasou.

- No, lebo...

- A čo tá menovka na hrudi?

- Ja ti chcem...

Ten moment si všimol aj Luciu. Poobzeral si ju od päty až po vlasy. Vyzerala príjemne, aj keď mala trochu konskú tvár.

- Tak poď dovnútra.

Jozef aj Lucia opatrne vkročili do domu. Po klasických oficialitách a slušnej, no nudnej konverzácii išli hore, do detskej izby.

Otec tam potichu išiel tiež, aby načúval za dverami. Celú dobu sa lišiacky smial.

Jozef mal na posteli dva kondómy a pri rohu v koši jeden použitý. Úprimne nevedel, kde sa tam zobrali - bol z toho tak isto prekvapený, ako Lucia. Tá sa zatvárila akoby  jej zabili mačiatko.    

- Veď si vravel, že si mal sex iba raz. Na školskom výlete .

- Ja neviem, kde sa to tu zobralo. Prisahám. - hovoril dosť nervózne.

- Aha... čiže ti to sem prilietlo samo? Alebo ti to sem narafičila matka?

- Ja...

- Vieš čo? Si neúprimný hneď na začiatku a mňa to nebaví. Bol si milý, no ahoj.

Zvrtla sa na podpätku a odkráčala. Cestou vrazila do prekvapeného Jozefovho otca.

Hneď za ňou vybehol Jozef. Pozrel na svojho príbuzného - najradšej by mu vykrútil krk.

- Čo si si myslel?

- Mal to byť vtip.

- Veď mi utiekla. Je to zábavné?

Po tomto výstupe pokračoval za Luciou, aby jej to vysvetlil.

- Prečo si to urobil? - spýtala sa Marta - Jozefova mama.

- Ježiši... je to iba zábava.  Nečakal som, že bude taká hysterická.

- Mrzí ťa to?

- Náhodou, tebe sa ten vtip pred rokmi páčil, keď to spravil môj otec.

- A vidíš, ako to dopadlo.

- No teda prepáč?

- Ale, čo tam po nás. Pozeraj!

Marta ukázala na okno. Na ceste pred ich domom sa bavil ich syn s tým dievčaťom. Niečo si hovorili.  Doma, ale nemohli počuť čo a z výrazov ich tvárí sa tiež nič nedalo vyčítať. Strašne ich to štvalo.

- Vieš čo? - povedal otec. - Pôjdeme akože na nákupy, vytiahnem auto a budeme počuť, o čom sa bavia.

- O čom by sa asi bavili... o tom aký si hlupák.

- Rýchlo, poď!

Žena na neho zúfalo pozrela. On na ňu tiež.

Vonku sa chceli Jozef a Lucia vrátiť do domu, keď zazreli, že sa v kuchyni niečo deje. Manželia sa ako keby hádali. Nevedeli o čom.

- Čo keby som si tam išiel zobrať kľúče, aby som počul, ako na otca kričí? - navrhol už dosť uvoľnený Jozef.

Lucia na neho káravo pozrela.

- Dobre, dobre... poďme radšej do fast foodu. - upokojoval ju.

Hneď potom ju zobral za ruku a odkráčali do mesta. Keď už boli dosť ďaleko, z garáže sa vyrútilo auto.

Keď zistili, že už tam nikto nie je a teda nemajú čo počúvať, pokojne sa vrátili zasa domov.