SOTA -- prvá časť

  Dekan sa ku mne naklonil a otcovsky sa mi prihovoril: „Prečo to robíte?"

  Na otázku som bol pripravený: „V škole som výborne..." zastavil ma pohŕdavým mávnutím ruky.

  „Nie, ja myslím, prečo si to robíte? Prečo si kazíte život?"

  Netušil som, kam tým mieri, nič som si nepichal.

  „Prečo sa snažíte dostať na túto fakultu? Je to strata času. Už tri roky sa to tu pokúšam zavrieť, ale vždy sa nájde nejaký kripeľ, ktorý mi sem polezie, lebo si myslí, že keď napokon opustí brány tejto školy, zvolá: Som učený! rozprestrie ruky a na hruď sa mu nahrnú majitelia firiem nadržaní, aby pre nich pracoval. Ale to sa nestane - do lona mu spadne plechovka vyhodená z najbližšieho okna a aj to len v tom lepšom prípade."

  Deň sa začal zle - na univerzitu ma neprijali, mal som sto chutí ísť za najbližší roh a o niečo sa obesiť. Neskôr večer som ľutoval, že som si nekúpil povrázok, kým mi nezablokovali kreditku, ale to bolo až potom, čo ma našli kľačať s vražednou zbraňou pri mŕtvole. Zbraň - hygienická vreckovka - bola usvedčujúcim dôkazom, našli na nej moju krv. (Rozbil som si nos!) Nakoniec sa okuliarnaté dievča, s ktorým som trávil večer - v poslednom čase nie som veľmi vyberavý, stačí mi všetko, čo nemá fúzy, (alebo aspoň nie príliš husté) - rozplakalo a najbližšie stojacemu polišovi, ktorý inak celkom spadal do mojej kategórie, odprisahalo, že videlo, ako som tomu mŕtvemu napchal vreckovku do krku a udusil ho. Nemusím spomínať, kde som strávil nasledujúcu noc.

  Ráno ma predstavili právnikovi. Bol to typ človeka, ktorý by vás odstrelil aj za močenie na verejnosti, čiže na mňa pozeral, akoby som mu zjedol obed. Len čo sme osameli, bolo osem, začal mi nadávať a prestal, až keď som cez škvŕkanie jeho žalúdka nerozoznával slová. Tak som sa o desiatej ocitol sám v kancelárii na policajnej stanici.

  Listoval som v trestnom registri ako v šlabikári. Vedel som, že musí existovať precedens, na základe ktorého ma bez dostatku dôkazov neodsúdia. Plných prípadov boli stovky - mediálne známe hviezdy a hviezdičky púšťali za viacnásobné vraždy na kauciu, prečo by nepustili mňa?! Hľadal som zločincov, o ktorých som vedel, že ich prepustenie nebolo celkom kóšer a našiel som ich viac, ako som čakal...

  Crowberre, trojnásobná vražda, podpaľačstvo, ale v záhlaví nápis PREPUSTENÝ a ako dôvod uvedené štyri písmená: SOTA. Zamračil som sa - sto pro úplatok. Mel Kaplinská... únos, vydieranie, pokus o vraždu... SOTA. Belver - SOTA. Vraždy, vydieranie, podpaľačstvo... SOTA. SOTA. SOTA. A všetci prepustení. Nemohol som to nechať tak. Tá skratka neznamenala vôbec nič! Žeby som skontroloval aj súkromný PC môjho právnika?

  Otvorili sa dvere. Sedel som s nohami na stole s trestným registrom v rukách. Kašľal som na všetko. To som ešte bol presvedčený, že hlbšie bahno, než v akom som bol vtedy, neexistuje. Dovnútra sa nahla horná polovica tela obrovského lisého černocha. Keď ma uvidel, srdečne sa usmial a vyceril zuby ako hviezdičky.

  „Čítaš, čítaš?" Bol to presne ten typ veľkých tučných policajných šéfov z amerických filmov.

  „Listujem," prehodil som.

  Starostlivo zavrel dvere, obišiel stôl a nahol sa mi cez plece.

  „Uhm, študuješ veľké ryby!"

  Prstom som poklepal po nápise SOTA.

  „Koľko to bolo? Stotisíc? Pol milióna? Koľko dnes stojí opušťák za úkladné vraždy?"

  „Čo to trepeš? Slovo korupcia som v živote nepočul a neviem ho ani poriadne vysloviť!"

  „Jasné. Chlapík ako ja si pri takých cenách nevrzne."

  „Chlapče, si presvedčený, že hlbšie bahno, než v akom si teraz, neexistuje?"

  Moje zúfalstvo bolo zjavné, ale bol som až taký priehľadný? Prikývol som. Mal som inú možnosť?

  Zasmial sa. neskôr som pochopil, ako smiešne som musel vyzerať - chlapček z dobrej rodiny trasúci sa o svoj zadok, ktorý si mal najbližších desať rokov chladiť na väzenskej lavičke.

  „SOTA. Sú tu medzinárodne hľadaní kriminálnici, cez ministerstvo by vám to neprešlo!"

  Prevrátil očami a vliekol sa ku dverám. Ako tvrdý poliš sa ma rozhodol ignorovať, ale bol v pokušení mi to povedať. Z jeho závratného tempa som vycítil, že stačí náznak a všetko mi vyklopí. A že sa pri tom na mne bude rehotať. Ja, hlupák, som ho mal nechať ísť. Ale ozval som sa: „Dobre, choďte si! Príde môj starý a všetko mi vytmaví!"

  Znelo to absolútne neprirodzene - možno aj preto, že som sa hanbil, ako to hovorím o svojom právnikovi. No pokračoval som: „ Možno nemám stotisíc na rozdávanie, ale ten chren vás udá, tým si buďte istý!"

  Stále som mu vykal - za túto hranicu grázlovstva som sa ešte nedostal.

  Zastal. Vychutnal si dve sekundy afektu, potom prišiel ku mne, oprel sa o stôl a pozrel mi do očí. (Uhol som pohľadom.)

  „Ty si, chlape," cítil som sa ako čivava pod priveľkým zadkom, naozaj myslíš, že tu ide o úplatky? SOTA nestojí o žiadne prachy, zabudni na neho, je od teba tak ďaleko ako Jupiter od Snehulienky."

  „Haha. Vtipné," okomentoval som sucho. „SOTA je on? Kto...?"

  „Zabudni. Naozaj si myslíš, že niekto, kto očistil Crowberra si bude špiniť ruky s opitým študentíkom?

  Keď ma zatkli, niečo som nadýchal.

  „SOTA je právnik. Nejde mu o prachy?" skrsla vo mne nádej. Vo svojej naivite a egoizme som veril, že som už jednou nohou na SOTovom zozname.

  „Právnik?" očividne sa bavil. „Nie, nie, nie. SOTA si nekomplikuje život zákonmi, stačí mu, že sa nikdy nemýli. Ak existuje spravodlivosť, tak nosí jeho meno."

  Čumel som na neho skleným pohľadom. To schladilo jeho nadšenie.

  „Ty by si ho možno nazval detektívom," poklopal mi po hlave.

  „Niečo ako Murplová?"

  Chvíľu bojoval sám so sebou a s výrazom svojej tváre.

  „Áno," precedil pomedzi zuby, „ak to tvojmu univerzitnému mozgu pomôže, tak ako Murplová."

  Zaplesol za sebou dvere. Nechcel so mnou strácať čas. Ale ja som sa chcel dostať von! Vedel som, že u nás za vraždy posielajú ľudí na elektrické kreslo a ak ma nevinného zatkli, ktovie, kam to až dotiahnu? A to som sa ráno bál, že mi otec prestane posielať vreckové, lebo ma neprijali na univerzitu.