Betónové nebo

Spisovateľ/ka: bennium | Vložené dňa: 10. februára 2008
http://citanie.madness.sk/view-10407.php
Škoda, že som o nej nenapísal včera alebo predvčerom alebo pred rokom. Škoda, že sa do mňa dostala, tak naozaj dostala až dnes. Vlastne ju poznám len pár mesiacov a skutočne poznám len týždeň, pred siedmimi dňami do mňa spravila akúsi neviditeľnú stopu, hniezdo ukrývajúce sa pred celým svetom.

Milujem ju! Mestskú atmosféru, ktorej majú všetci plné zuby, teda aspoň sa tak tvária. Všetci tí ľudia, ktorých stretám na ulici. Aj mňa by ste stretli s tým neznesiteľným výrazom na tvári, pred dvoma dňami v autobuse, bol totálne plný a ja som nadával, že som nešiel radšej peši. Díval som sa von oknom. Továrenské komíny, mosty, cesty, chodníky, ľudia, tráva, betónové steny fádnych mestských škatúľ. Milujem tú mestskú atmosféru, ktorá ma obklopuje každý deň.
Volá sa Lucia a včera so mnou sedela na kúsku trávy vedľa cesty. Je jej tam pomerne dosť a od cesty ju oddeľuje len zábradlie, sivý obrubník a nebo. Niekedy sa čudujem, že je tam tej fakt čerstvej a zelenej trávy až toľko, že tam nestojí ešte nejaká budova, obchod alebo hocaké iné betónové čudo, ktorých je tu až príliš. Niekto by možno povedal príliš málo. Možno aj ja, snáď niekto iný. Možno tu aj tak za týždeň postavia niečo nové a tá tráva tu už za týždeň nebude.

Bolo to včera. Sledovali sme autá a nič nehovorili. Mali sme na seba akurát hodinu a pól. Potom vstala a odišla. Nitra - Trnava, či nejaké iné mesto, ktoré si predstavíte, keď počujete meno Lucia. Mne napadne Trnava, nikdy som tam nebol, ale keď je odtiaľ Lucia určite tam musí byť fajn. Rovnako si Luciu nazvite ako chcete, aj tak je to meno skutočné a Lucia je reálna presne tak, ako jej meno.
Ticho. Díval som sa na autá ako keby som ich videl po prvý krát, naskočila zelená a oni sa rozbehli dopredu. Potom chvíľu nič. A znova. V dvoch pruhoch tam a v dvoch naspäť. Na jednej strane svietili na bielo a na druhej na červeno. Paráda! Pomyslel som si. Kolesá sa im krútili dopredu a neviem aký optický klam spôsoboval, že sa mi zdalo, že sa točia naopak. Toto sa mi zdalo už od mala a zdá sa mi to dodnes.
Vlastne Lucia nebola ticho. Len ja som vnímal každé jej druhé slovo a tým pádom sa medzi jej slovami a mojimi myšlienkami vytvorilo akési vzduchoprázdno alebo lepšie povedané vzduchoticho. Niekedy som ju nepočúval aj celé minúty a uvedomil som si to až vtedy, keď som zistil, že jedna ruka mi mrzne a druhá je v akomsi živom teple vyrábanom ňou. Rukami som bol opretý o trávu. Jednou som doslova držal trávu a boril sa v tej polo zamrznutej zemi nechtami. Druhá bola prikrytá jej dlaňou. Tráva bola skutočne zamrznutá a ja som tlačil prsty do zemi ako to len šlo. Proste som sa jej musel dotýkať. Dokonca som mal pocit, že mi z prstov vyrastajú akési miniatúrne korene a ja sa vraciam tam odkiaľ som sem prišiel. Pomaly som zrastal so zemou a stával sa súčasťou niečoho až príliš živého. Stával som sa súčasťou pekla.

Lucia je odo mňa o dva mesiace staršia a o 8 centimetrov nižšia. V podstate. Keď sme sedeli vedľa seba takmer to ani nebolo vidieť. Má na líci malé znamienko, je ho vidieť až keď sa priblížim na pár centimetrov k jej lícu. Všimol som si ho tuším len minule. Nič nové, neobjavil som Ameriku...To povedala, keď som jej čumel na to líce asi päť minút a vyhŕkol na ňu, že tam má znamienko. Ja mám také jedno na prste, z vnútornej strany na ľavej ruke. Ale zatiaľ ho nikto neobjavil a to už určite nie Lucia. Jej sú také detaily ukradnuté, rovnako ako sú mne ukradnuté tie jej prednášky o geografii. Ju to asi fakt baví. Mňa zas baví pozorovať hviezdy a hľadieť na jej líce. Raz som sa skúšal dívať do slnka. Chcel som vidieť to miesto, kde celý rok, deň a noc vlastne svieti. Kde celý náš život a život niekoho iného svieti. Proste len tak.

Tú poslednú vodku som nemal piť, rovnako ako som nemal piť predtým tie dve. Či štyri. Nikola ma nalievala už od jedenástej rovnako, ako nalievala seba a desať ďalších ľudí. Oslavovala osemnástku a odvtedy ako sme prišli oni stiahli asi fľašu a pól.
Pri bare bolo plno a kým sa Peťo dotrepal s ďalšími vodkami, schmatla ma za ruku ona. Neviem ani ako sa volá, sedela vedľa Lucii, žmurkla na ňu a s úsmevom podotkla :
- Hneď ti ho vrátim, neboj.
Bola to nejaká bývalá či súčasná Nikolina spolužiaka.
Zdvihol som sa, otočil na Luciu a usmial sa na ňu. Samozrejme musel som sa k tomu mierne donútiť. Bol som unavený a už tak trochu opitý.
Asi podobne sa usmiala aj ona, hoci toľko nepila. To sa k nej už natlačil Martin, prehodil ruku okolo jej pleca a zakričal, že máme čas, a že on si zatiaľ „pokecá" s Luckou. Medzitým došiel Peťo a Nikola mi hneď vtlačila do ruky ďalšiu vodku.
- No ber a podaj aj tej slečne vedľa teba.
A podala pohárik aj dievčaťu čo ma ťahalo za čiernu bundu na parket. Ešte som sa stihol nahnúť k Peťovi a opýtať sa ako sa volá a hlavou som naznačil k dievčaťu.
- Soňa.
Povedal sucho.
- Soňa! Jasné, vedel som, že niečo na „S!"
Hovoril som si v duchu. Kto si to má pamätať, keď mi Nikola predstavila päť kamarátok naraz. Ja nie som ako Martin, ten si pamätá hádam aj telefónne čísla a veľkosti topánok všetkých frajeriek. A to ich mal asi dvadsať.
Vodku som nalial do seba a polohlasne povedal:
- Tá už bola fakt posledná.
Zatváril som sa trochu kyslo a zopakoval:
- Posledná...
Soňa prikývla. Aj tak sme obaja vedeli, že nebude.
Vtlačili sme sa niekde do tej masy ľudí, Soňa ma chytila oboma rukami za tvár a pobozkala na ústa. Dlaňami ma stále držala za tvár a poriadne som to pocítil až vtedy, keď mi tlačila do úst jazyk. Otvoril som oči, a vytiahol ju von.
Bolo pól druhej v noci, stál som vonku so Soňou, ktorú som poznal asi tak dve hodiny. Držal som ju za ruky a trepal niečo o tom, že dnes majú padať hviezdy. Fakt som to kdesi čítal. Naposledy som pozoroval hviezdy 14. augusta o jednej v noci. Mrzol som na balkóne s ďalekohľadom v ruke a bosými nohami. Ten dátum si pamätám lebo o mesiac som mal narodeniny ja. Aj tak som nevidel ani jednu. Vlastne jednu hej, ak neberiem do úvahy, že som videl asi päť blikajúcich lietadiel. Ale jednu hej. Padajúcu. Žiariacu. Nádhernú. To mi stačilo. Nič som si neželal, veril som, že na Zemi alebo niekde vo vesmíre odkiaľ tie hviezdy snáď ani nie je vidno je mnoho ďalších ľudí, ktorí si potrebujú želať niečo viac ako ja. A aspoň raz v živote som nechcel byť egoista.
Pomykala ma za rukáv a ja som sa prebral.
- Dúfam, že neveríš tým blbostiam, čo ti tu trepem.
Povedal som tak trochu s detskou naivnosťou.
- Je mi zima.
Dodala Soňa a zas ma pobozkala no tento raz som mal pocit, že ten jej jazyk mám až niekde v hrdle. Cítil som chuť vodky, ktorá sa miešala s jej tekutinami a mojou žuvačkou. A takisto som cítil ako jej voňajú vlasy. No okrem toho som necítil nič.
Zas ma chytila za ruku, no tentoraz ma ťahala dovnútra.
- To akože s tou Luciou chodíš? Otočila sa opýtala, keď som sa ja pokúšal aspoň ako tak z tej poslednej vodky dostať. Hlava sa mi odporne krútila a len automaticky som odpovedal na jej otázku.
- Čo? Prečo?
- Hej.
- Hej tam je Martin!
Skríkla Soňa. Martin stál pri dverách a pokúšal sa dostať do bundy. Pokúšal sa ako tak obliecť a vypadnúť. Bol opitý a bolo to na ňom teda poriadne vidieť. Asi tri krát mu spadla bunda na zem v priebehu pól minúty. Nevidel nás a ani sa mu nečudujem.
- Idem za ním!
Povedala Soňa a vytrhla sa mi z ruky. Zrazu som stál v miestnosti s drevenou či akou podlahou sám. K stolu sa mi nechcelo, bola tam akurát Nikola a tá by ma zas nalievala. V podstate som vždy vedel kedy mám dosť. Teda až na pár príležitostí, kedy som to fakt prehnal, a tento večer som k nim zaradiť nechcel. Chcel som už fakt vypadnúť, no s Luciou. Chcel som sa dostať do postele a zavrieť oči.
- Hej kde si bol? Martin ťa hľadal, ale už odišiel.
- Čo si taký prekvapený?
Zjavila sa rovnako nečakane ako sa mi zjavila prvýkrát. Lucia. Tak skutočne šťastná, že som sa jej až nemohol dívať do očí. Bez slova som ju chytil za ruku a ťahal ku dverám.
- Nechceš ešte niečo piť? Džús, čaj, kofolu, minerálku...alebo....čo...
To boli prvé slová, ktoré som mohol Lucii povedať, keď som sa k nej otočil.
Nedívala sa na mňa prekvapene, aj keď som to čakal. Vedela, že chcem vypadnúť, akosi to tušila, už len z toho dôvodu, že som ju ťahal von a ona nepovedala ani slovo. Len pokrútila hlavou.
- Poďme už.
Díval som sa na ňu a zrazu som sa nemohol odlepiť. Otočila sa a vyšla von.

Mohlo byť mínus jeden alebo nula alebo koľko ale mrzlo. Bolo to vidieť na tráve, na zábradlí, biele miniatúrne bodky spájajúce sa do väčších a väčších plôch. Vytiahol som si z vrecka balíček cigariet, vložil si jednu medzi pery a zapálil. Vyfúkol som biely dym a chvíľu sa díval len tak, do prázdna. Kráčal som vedľa Lucii.
Cítil som sa unavený, cítil som Luciin pohľad hoci sa na mňa nedívala a cítil som jej dušu. Cítil som ju. Bolo to peklo. Bolo to moje malé peklo, ktoré som nedokázal nijako skryť. Mal som tisíc chutí sadnúť si na zem, znova ponoriť prsty do tej polo zamrznutej zemi.
Nič nevedela. Dokonca som jej nikdy nepovedal ani o tom sne. Sedeli sme pri ceste a dívali sa na autá. Jednu ruku som boril do zeme a druhú som mal prikrytú jej dlaňou. Nebo bolo tak nízko, že sa ho dalo dotknúť a ona si priala, aby som jej aspoň raz v žite z neho kúsok odlomil. Modré, skutočne modré nebo, ktoré je rovnaké všade na svete. Či už žijete v Malajzii alebo v Bratislave alebo hocikde inde kde veríte, že skutočné nebo nie je vzdialené dvanásť kilometrov a ani päť. Niekedy je omnoho bližšie ako si myslíte. A že za nebom nie je čierna tma a ani žiadny nekonečný vesmír. Je vám jedno, že ste videli ako sa kozmonauti prechádzalo po Mesiaci. Proste neveríte v nijaké nekonečno a celá slnečná sústava je vám ukradnutá. Sú to len fakty, ktoré vás učili na základnej škole. No vy proste veríte v iné nebo.

Konečne! Stojím pred posteľou a hľadím na ňu ako na zázrak. Nevyzerá moc pohodlne, ale to mi je v tej chvíli jedno. Vedľa nej je nočný stolík a na ňom malá oranžová a už trochu ošúchaná lampa. Stiahnem si z ruky hodinky, nastavím budík na 4:30 a zas si ich dám na ruku. O piatej musím byť doma.
Posledné tri dni som spal málo. Veľmi málo. Nočná lampa osvetľuje menej ako pól izby a žiarovka sem tam čudne preblikne. Počítam takmer sekundy, kedy sa dostanem do vodorovnej polohy a zavriem oči s pocitom akejsi bezstarostnosti a čudným úsmevom na perách. Aj tak som vždy zaspával s nasilu privretými očami a akousi nechuťou zaspať. Nikdy som totižto netúžil zaspať s pocitom, že ma ráno niekto zobudí a pošle kamsi kam som vlastne nikdy nemal namierené. A aj napriek tomu idem tým istým smerom.
Ležím chrbtom k stene a so zatvorenými očami sa pokúšam nahmatať vypínač lampy. Tma. Vlastne cez žalúzie presvitá trochu svetla z lampy čo stojí pred internátom. Otočím sa čelom k stene a k Lucii. Pomaly a čo najtichšie aby som ju nezobudil, ale spí poriadne, už ma nevníma. Prevalím sa na chrbát a chvíľu sa dívam na strop, zavriem oči a zaspím.

4:30 ráno.
Hodinky odporne zvonia, vonku je ešte stále tma. Neznášam tmu a tikot hodín v jednej kombinácii. Schmatnem a vypnem ich. Pozriem von oknom, slnko vyjde tak o ôsmej. Keby sa aj tma dala vypnúť, pomyslím si. Potom sa posadím, odhrniem zo seba perinu, bosé chodidlá sa mi dotknú zeme, studená. Jednou rukou si pošúcham čelo a pretriem oči, potom sa obzriem na Luciu.
Podvedome sa usmejem a pokrútim hlavou, vždy totižto zmizne skôr ako vstanem. Lucia. Čakal som to, v noci ma držala za ruku ako malé decko. Cítil som ako sa do mňa pomaly vstrebáva, dostáva sa mi pod kožu a dotýka sa mi duše. Cítim jej stopu ešte teraz, horúci odtlačok malej ruky na mojej duši. Kdesi medzi tými dierami a nekonečnom jej malý odtlačok. Akési hniezdo dobre ukryté a utajené pred okolitým svetom. Lucia ma ešte raz pomyká za plece a stratí sa.
Vstanem, oblečiem sa, podídem k umývadlu a namočím ruky do studenej tekutiny. Obzriem sa či je vonku ešte taká tma. Je. Spravím pár krokov ku dverám, otvorím ich a vykročím domov. Konečne! Na nočnom stolíku jej však nechám kúsok papiera s úplne jednoduchým slovom: Prepáč.

Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
4 body
ale áno napísané nie zle... len o ničom, taká mala chyba... dlhé na to, že sa tam nič vlastne dokopy nedeje... ani opisy nejakých pocitov ma nedostali.... dosť slabé pre mňa... úplne fádny príbeh o dvoch ľudoch opačného pohlavia.... a nič prekvapivé... prepáč... ako inšpiráciu ti doporučujem jedným dychom "o kolkej" jeho za dverami... a "exit" ten má skoro všetko super... je to kratšie, je tam dej, nejaký moment pointy a perfektne opísané prežívanie pocitov hrdinu...  
Spisovateľ/Autorketums Pridané dňa14. februára 2008 08:08:25
Skoda, podla mna prilis dlha, dala by sa skratit a niecim ozivit, miestami bolo tazsie zachovat pozornost... A to tvoje pól, z toho ma islo roztrhnut. Je to nespisovne a uplne strasne... Este by som privital priliat do poviedky trochu viac deja a nejakeho rozuzlenia. Ale zase nemozem povedat, ze by to bolo nejako vyslovene zle napisane.  
Spisovateľ/Autorjohny45 Pridané dňa11. februára 2008 14:38:35
dandan
ak je to ako "betonova zahrada" ... napisane...odporucim...a garantujem vydanie zbierky poviedok...aj keby som to mal sam cvakat...je to take? p.s.1:/necital som.../ p.s.2:/Ian McEwan-Betónová záhrada/  
Spisovateľ/Autordandan Pridané dňa10. februára 2008 19:23:30
p.s.3:/"Ian McEwan-Betónová záhrada" v zivote som o tom nepocul, ale nevadi/ p.s.4:/nechapem na co si pod tuto povideku pridaval koment, ked si si ju ani neprecital/ p.s.5:/uznaj, ze hadam sem nebudem pisat skrateny obsah dvojstranovej poviedky/  
Spisovateľ/Autorbennium Pridané dňa10. februára 2008 19:31:52
p.s.3...si necital betonovu zahradu? to nemyslis vazne...ked chces poznat co je goticka literatura...to si urcite precitaj...ja som odporucila viacerym...a ked si to tie kolegyne precitali, sa pozerali na mna ci som normalna:)...nie kazdy je zvyknuty citat take veci... mne sa to pacilo...napisem recenziu ked si najdem cas...  
Spisovateľ/Autornic Pridané dňa10. februára 2008 20:27:39
dandan
...ad p.s.3: /to je skoda.../ ...ad p.s.4: /to je nepochopitelne mysterium zivota :)/ ...ad p.s.5: /nenutim ... chapu... mne by uplne postacilo uistenie z tvojej strany : ano je to take/nie je to take/...bodka...ale kedze mcewana nepoznas...tak nic...a ak mozem este odporucit jeho prvotinu-zbierku poviedok:"Prvá láska,posledné pomazanie"/ p.s.6: /hadam sa oné...nehnevas.../ :)  
Spisovateľ/Autordandan Pridané dňa10. februára 2008 19:46:12
Lukáš
Ak je od mcEwana Betononova zahrada tak isto dobra ako Pokanie a tvoja poviedka je tiez tak isto dobra, tiez sa pridavam k tej zbierke poviedok a budem platit :D  
Spisovateľ/AutorLukáš Pridané dňa10. februára 2008 19:28:47
dandan
...lepsia lukas...ovela lepsia :)  
Spisovateľ/Autordandan Pridané dňa10. februára 2008 19:47:11
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8