Príbeh z vlaku (1.)

Vo dverách kupé sa objavila guľatá hlava mladého muža s okuliarmi. Naklonil sa dnu a huhňavým hlasom sa opýtal:

„Nemáte, prosím vás, niečo na jedenie?“

Pohľad upriamil na mníšku, čiže žiadosť smerovala na sympatickú bucľatú slečnu v čiernom habite. Iba pokrútila hlavou, že nič nemá, na čo sa mladík pobral o kupé ďalej. Neprešlo však ani desať sekúnd, keď bol späť. Jednotliví cestujúci v kupé sa ešte nestihli spamätať z jeho odchodu, keď sa zrazu posadil oproti mníške.

„Prosím vás, pomôžte mi. Mám problém. Stále utekám z domu.“

„Prečo utekáte?“ – zvedavo sa ho opýtala tichým hláskom.

„Neviem.“ – odpovedal úprimne nosovým hlasom –„ Ale stále utekám. Nemôžem si pomôcť. Čo mám robiť? Nechcem utekať.“

„Ja vám ale neviem pomôcť. To si musíte vyriešiť sám.“ – riekla mu a do líc sa jej naliala červeň. Jasne na nej bolo badať, že je v pomykove. Chlapík vzdychol, vrhol na ňu posledný beznádejný pohľad cez hrubé sklá svojich okuliarov. Prešiel nejaký čas, až sa nakoniec postavil na odchod. Mníška ešte niekoľko dlhýcvh minút sedela stuhnutá, kým sa ako-tak uvoľnila po poznaní, že mladík sa už nevráti.