Moje ja

Myslím, že som obyčajná baba, ktorá každý pracovný deň vstane, ide do práce, potom príde domov vypočuje si rozúrených rodičov a ide spať.

Lenže takýto život som si vôbec nepredstavovala, keď mi na základke dali otázku čím chcem byť nemala som žiadnu predstavu, keď sa ma opýtali na akú školu chcem ísť nevedela som, nakoniec mi ju vybrala mama. Stavebná priemyslovka, sedíte za rysovacou doskou s pravítkom v ruke. Vtedy som si uvedomila, že ako dieťa som rada kreslila, lenže vyššie ma nikto nedostal, síce som urobila skúšky na umeleckú školu, lenže ma tam nemal kto voziť. Vždy som bola také uprdnuté decko, ked som niečo rozbila kričali po mne, ked som niečo zabudla upratat kričali po mne, ked som zabudla pozdraviť kričali po mne. Z tohto sa neviem dostať doteraz, idem po chodbe v robote a uhýbam pohladom, potichu pozdravím a nedajbože nadviazať s niekym rozhovor. Tolko kníh som prečítala a nič, neviem sa dostať z tej ulity, do ktorej ma schovali moji rodičia. Nikto z teba neodkusne ked si troška zakričíš ale darmo mne to môže hovoriť hocikto akonáhle som v nejakom neznámom prostredí, som ako herečka v nemom filme.

Rozhodla som si dať predsavzatie do Nového roka, že konečne budem samou sebou, budem sa k druhým chovať ako ku kamaratom, pekne s hlasom vyrovnaným, nečervenať sa, ruky sa mi nebudú potiť a hotovo. Lenže čo,dnes bol prvý deň v práci a prišlo k želaniu Nového roku a ja samozrejme ruky mokré, hlas sa triasol a ledvaj zo mna vypadlo ubohé Šťastný Nový rok.

Nepôjde všetko ako po masle, ale sľubíla som si že sa budem snažiť, a keby ste mi vy mylí čitatelia troška poradili budem veľmi rada, lebo už nechcem byť tá malá uprdnutá slečinka!