Dvere

   Sedí v kresle pri okne v obývačke na prízemí svojho domu pri tichej hudbe a hrnčeku čaju. Číta jednu z kníh, ktoré má prečítané aspoň desaťkrát. Odrazu počuje zvonček. Niekto za ňou prišiel. S nadšením vstane a ide k dverám. Po ich otvorení, ju zamrazí. Nič. Nikto pred ňou nestojí. Zase sa jej to iba zdalo. Opäť to bola iba jej túžba. Jej krásny sen. Sen, že po rokoch samoty tu bude niekto, s kým by sa mohla zhovárať, s kým by bola šťastná. Z jej oka si nájde cestu prvá slza. Za ňou ďalšia a o pár sekúnd má od nich líca úplne mokré. Chrbtom sa oprie o zárubňu ešte stále otvorených dverí. Pomaly sa po nej od zúfalstva zosúva dole na podlahu. Už nevie, čo robiť. Nemá nikoho. Jediní ľudia, s ktorými sa zhovára, sú predavačky v obchode, poštár a občas sa odzdraví známemu svojich rodičov. Toto je jej jediný kontakt s ľuďmi. Von vychádza, iba ak niečo potrebuje alebo má chuť prejsť sa po čerstvom vzduchu v neďalekom parku. Je zúfalá. V kŕči si rukami drží kolená nôh a neustále plače. Premýšľa nad tým, aké to bolo ešte pred pár rokmi. Mala úžasných priateľov, veľa známych a nikdy by ju nebolo napadlo, že to všetko tak rýchlo zmizne. Ako mávnutím čarovného prútika bolo všetko preč. Rodičia zomreli, priatelia sa odsťahovali, známych už nestretávala, a ak aj áno, nikto sa na ňu ani len nepozrel. Nevedela si to vysvetliť, ale išla životom ďalej. Sama, ale predsa. Dúfala. Dúfala, že sa tu raz objaví niekto. Bolo jej jedno, kto by to bol. Záležalo jej iba na tom, aby bola znova šťastná. No niekoľko mesiacov už aj táto nádej odchádza. Odchádza, kýva jej a vysmieva sa. Spustí sa prudký dážď. Kvapky na ňu pomaly dopadajú a zmáčajú jej oblečenie. Nevníma nič, iba svoje srdce štiepiace sa na tisícky malých kúskov. Takto tam sedí zopár hodín, pokiaľ ju niekto nezdvihne a nezanesie do jej postele. Nijako naňho nereaguje. Nemá dosť síl. Uťahaná od bolesti zaspí. Zobudí sa až ráno. Leží vo svojej posteli a všetko je tak ako vždy. Takže to bol iba sen. Alebo nie? Vstane, natiahne na seba tričko, rifle a zíde dolu schodmi. Vojde do kuchyne. Je veľmi hladná. Otvorí chladničku, ale nič v nej nenájde. Dnes mala ísť do obchodu. Vykročí smerom ku schodom na poschodie, aby sa prezliekla. Zarazí sa. Niekto odomyká dvere. Otočí sa smerom k nim. Dovnútra vchádza ten istý človek, ktorý ju včera zaniesol do postele. A ona si  myslela, že je to nemožné. Ešte stále sa nespamätala zo šoku. Stojí v tej istej polohe, ako keď sa otvorili dvere. On položí tašky na zem a vyzlečie si kabát. Zavesí ho na vešiak a konečne sa na ňu pozrie. Ona neverí vlastným očiam. Po chvíli sa konečne spamätá, rozbehne sa a zavesí sa mu okolo krku. Vrátil sa. On sa vrátil. Vždy bol jej najlepším priateľom, no pred dvoma rokmi sa musel odsťahovať kvôli práci. Strašne jej chýbal. A teraz je tu. Konečne bude šťastná. Teda aspoň v túto chvíľu rozhodne je. Rozplače sa. Tentokrát od šťastia.