...život umelca
http://citanie.madness.sk/view-10677.php
Spoza svojich veľkých ružových okuliarov lapám po dychu a stále vidím len tie svoje vytúžené farby a odtiene. Niketo sa pozerá, niekto mlčí, iný krúti hlavou a a posmešne sa uškŕňa, no ja, posmelený svojou ideou kráčam po svojej rovnej cestičke....
Možno i takto si predsatvujem svoj jednoduchý, a pritom zložitý život, ktorý akoby ma zvieral vo svojich pazúroch a kázal mi čo mám robiť. Nuž, ale to je jeho úloha. A tá moja? Taá jeúplne iná. Mojou úlohou je byť opakom i zároveň vernou podobou - zrkadlom reálna. No, málokto chápe, ako je rozkolísané srdce umelca. Všetko má svoju farbu, každá vec žiari vo svojom vlastnom svetle, a chce niečo silou mocou pôovedať do sveta. Aby ten, kto iných nepochopil, ale seba tiež nechápe, mohol tým druhým dať najvo, že svet sa stále pohráva s detailami a maličkosťou. Veď čo je človek? Malé zrnko z veľkej púšti. Je akoby kvapkou dažďa, čo steká ako rosa po takmer zamrznutom okne. Je mnoho východísk, ale ani jedno sa nevyrovná tomu, ako s radosťou ostať umelcom. Veď nikto nie je taký nespútaný a slobodny. Miluje seba,a le zaroveň miluje okolie, denne podľa svojej vlastnej chuti, a svojej nálady. Nič zlé...iba individualizmus, ktorý prerastá do stvárneia. Z malého kúska sa snaží vyčariť zlatý diadém, a potom v kúte plače, lebo chce ho mať ešte väčší, ešte viac zlata...ešte viac krásy..neuspokojí sa, až kým nepríde niekto, kto pochopí to....kto stane sa jeho priateľom, jeho pomocou, a jeho záchranou, útočiskom...
Vtedy si umelec uvedomí, a nerozkazuje....
Počúva, aj keď nezmysly...ale váži si ich
nechápe...no aj tak miluje