Šaty robia človeka, alebo Len vypchávka

Šaty robia človeka, alebo Len vypchávka

    V pondelok ráno sa S. nikdy nesprchovala, na rozdiel od iných dní v týždni. Bol  to pre ňu, svojim spôsobom rituál, ako začať napáchnutá víkendom nový týžden. Máloktorá noc z nedele na pondelok bola oslobodzujúca. Zakaždým rovnako, šúchajúc chodidlom o prehriatu plachtu, striedavo zaspávala, budila sa, rozmýšľala a overovala bdelosť, hmatala po mieste, kde spával A., prázdnom mieste, kombinovala farby tričiek, a sukieň, s leskom korálikov, čelenky a šatky, a prádlo na balkóne, čo voňalo sobotňajším praním, a šľapky v botníku,  a knižka na nočnom stolíku," ach áno, tú nesmiem zabudnúť vziať, dlhá cesta metrom, pot, páchnúce dychy šakalie, vytreštené oči" a pár cenťákov od jej tváre, fuuuj, brrr, ...ale ona bude sedieť, ako vždy dokonalá, noha cez nohu, kabela na kolenách, knižka, akože ledabolo v ruke, najradšej niečo v makkom obale, na obsahu nezáleží, len nech sadne, prehnutá cez vazbu, do jej dlane," áno, áno, záleží na autorovi, pre dnešok Kafka? Tak, k čiernej kabele, čiernym úzkym nohaviciam, samozrejme sofistikovaného strihu, ku Kafkovi, pánske šnurovacie topánky, vlasy rovné, parfém nie "

..s vŕzganím postele, sa prehriata a teplom opuchnutá prevrátila na druhú stranu."Zmeňme tému", povedala si pri zmene polohy, nahmatala budík, fosforeskujúce ručičky ukázali štyri preč. „Keby tu bol, keby tu len bol", v celej svojej výške, dôstojné držanie tela, privierajúci oči, pri hlbokom nadýchnutí, pán Architekt, pán Tvorivý, pán Nekompromisný, pán Neha, vôňa jeho koženej kabely, rozsypané ceruzky a farbičky - koľkokrát to ráno musela vdýchnuť, aby uverila. Zakaždým, keď stihla, mu pred odchodom na metro, kým ešte spal, niečo narýchlo načarbala jednou z tých rozsypaných farbičiek, na útržok papiera, povaľujúceho sa v tej vonnej taške. V tej taške bol skrytý celý jeho život, tvorivosť, puntičkárstvo vo vzťahu k jeho tvorbe, aj povrchnosť vo vzťahu k času. A knihy, ktoré naozaj čítal, žil v nich, voňali, ako On, ako jeho taška, ako káva a kroasant, ako kamelky.

 ..ako ráno v pondelok, keď sa sprchoval. A ona pripravovala na stôl, šálky, biele, skôr menšie, ako kalichy kvetov, ľalií, čierna káva, silná pre ňho, mliečna pre ňu, ona pila zo šálky veľkej ako begónia, bielej, ako mal rád, bielu, ráno, v kontraste s kávou, on pil z obidvoch malých, tak to mal rád, „ čiernej káve nepristane veľký objem", hovorieval.. a najprv dopil jednu, zjedol briošku s medom, a dopil druhú, vychladnutú. Ona si do kávy namáčala briošku, a na hladine jej plávali rozmočené omrvinky, a po dopití, ostal na dne po nich bodrel.

 Takto každý pondelok ráno, spolu.

 Po tom už len rozsypané papieriky s odkazmi, na tmavej podlahe v kuchyni, tak to mal rád, kontrasty.

                                                                                   PAPIERIKY

*    „spíš a ja bežím, môj svet sa zrýchľuje a tvoj spomaľuje, ticho v tvojej duši a v mojej vreskot"   *

*    „spíš a ja sa na teba už nepozerám, tak zbožňujem ten moment, to ticho, a tvoj dych, bežím, aj sama pred sebou"  *

*    „spíš, asi sa mi vzďaľuješ, asi mi odchádzaš, bojím sa, že ťa už nenájdem"  *

*    „spinkáš, a dýchaš do priestoru svoju prítomnosť, svoje sny, napĺňa to byt, som šťastná, že si"   *

*    „spíš, a kus mňa spí pri tebe schúlená"   *

*    „spíš, ako naše dieťa v mojom bruchu"   *

*   „nedopila som kávu, je mi zle, dopi, škoda vyliať"  *

*   „ideme do robotky, bojovať, ľúbime ocíka"   *

                                                      A POKRČENÉ PAPIERIKY

V pondelok ráno sa nikdy nesprchovala, inak nebude ani dnes. Budík drnčí, plechovo vrieska. S. zošuchne z postele svoje útle telo s bábatkom v bruchu,  A. je preč, ona cestou ku drezu šliape po papierikoch, lepia sa jej na studené nohy, pyžamové nohavice šuštia po podlahe, na stole tri biele šálky, dve pre ňho, veľká pre ňu, kávu nepije, pije čaj, na pleciach háčkovaný šál, pred ňou kniha, teraz záleží na obsahu, nezáleží na vazbe, napísal Nick Cave, aj z reprákov hudba Nick Cave. „Nie som sama, som oslica, čo ťahá svoj náklad. A. odišiel ako v lacnom románe, zľakol sa niečoho, asi. Neoznámil prečo, neoznámil kam. Nepátram, ostali po ňom na podlahe kontrastujúce biele počmárane papieriky, s vôňou jeho kabely, s vôňou pondelkového rána", obráti na knihe stránku a utrpenie v knihe stotožní so svojim, namočí rolku šunky do horčice, a zahryzne rožkom, s plnými ústami vstane od stola, držiac sa za brucho, opierajúc ruku, snáď o hlavu svojho bábatka, nohami pozhŕňa porozhadzované papiere na jednu kôpku, vráti sa k stolu, šunku s rožkom zapije poriadnym hltom čaju, postojačky dočíta stránku, ide do kúpelne, absolvuje základnú hygienu, oblečie sa, schmatne kabelku, vyberie z nej farbičku, jednu z tých jeho rozsypaných, ktorá po ňom ostala a na útržok z novín píše:

*     „dnes kúpiť na tržnici:1kg paradajok, zavináče, olomoucké syrečky, bazalku                      "*