Návrat do minulosti (Temný les) - VII časť

Spisovateľ/ka: Jaro | Vložené dňa: 19. februára 2008
http://citanie.madness.sk/view-10759.php

Nasledujúce dni boli pre nás naozaj smutné. Nikto z nás si ani nevie predstaviť, aké to bude teraz bez Iva. Preklínali sme deň, keď sme vstúpili do chatrče, keď sme išli za tým sprostým svetlom. Šli sme cez hlboký les, kde nebolo svetlo. Stromy mali nádherné koruny, boli obrovské, majestátne. Tak čerstvý vzduch som ešte nedýchal. Bol som prekvapený, že v tomto hnusnom svete môže existovať aj tak nádherné miesto. Neďaleko od cesty, po ktorej sme išli ma upútal obrovský hríb. Nedalo mi, musel som sa ho aspoň dotknúť. Podišiel som k nemu a dotkol sa jeho klobúka, rukou som prešiel po celej jeho dĺžke. „Buzerant!" ozvalo sa odniekiaľ. „Čo? Kto to povedal?" spýtal som sa. Vtedy zbystril svoju pozornosť aj zástup elfov. „Áno ty! Nehlaď ma po hlave jak nejaký buzík!" vyvalil som oči na to čudo, o ktorom som si myslel, že to je hríb. Bolo to hnusné, slizom natreté, ohavné čudo. Z úst, alebo z orgánu, ktorý sa na ústa podobal, viseli husté sliny. Z ničoho nič to začalo zapáchať. Radšej som ustúpil, ten zápach sa nedal vydržať. „Zdravím Holenicius!" slušne sa pozdravil vodca elfov. „Nazdar Petrofilus. Čo za decká tu ťaháš?" „Ale tak napadli ich červíci. Niečo sa deje. V takom veľkom počte ešte nikdy neútočili." „Hej. Cítim, že sa niečo deje. Kmeňový vodca zvolal zasadnutie starešinov pri..." Zrazu som bol celý od slizu. Počul som ako kričia „ Znova sú tu!" Utekal som dozadu k ostatným. „Musíme sa skryť!" Bežali sme s dvoma vojakmi, ktorí mali príkaz ísť s nami, ďalej do lesa. Po chvíli sme zastali a čakali. Začuli sme znova ten strach naháňajúci zvuk - niečo svišťalo vo vetre. V tom jeden z vojakov padol na zem. V hlave mal zapichnuté dva šípi. Už sme chceli začať utekať, no z ničoho nič sa pri nás zjavili traja vojaci. Boli ohyzdní a relatívne vysokí. Podobali sa na vojakov Elity. Súboj troch proti jednému má jasný výsledok. Ja, Nika, Majo, Maja a Jazmín sme sa zhlukli tesne k sebe. Vojaci kráčali k nám. Niečo si vraveli v jazyku, ktorému nikto z nás nerozumel. Strach bol na mieste. Odrazu ostali stáť, pozreli sa na seba a zas niečo zašomrali. Jeden z nich sa približoval. Vytiahol meč a mal namierené k Nike. Už stál pred ňou, zdvihol meč a.../in nomine patris, et filius, et spiritus sancti, amen!!!/ Tieto slová mi prebehli hlavou. Zatemneným rozumom, nevedel som čo robím. Postavil som sa pred ňu, dal si ruky pred seba, kričiac nie!!! Potom nastala tma. Ticho a blažený pokoj.