SOTA -- tretia časť
http://citanie.madness.sk/view-10769.php
Vrátil som sa do kanclu. Pripadal som si ako sprostý dobrák do ktorého si každý kopne - na čo som sa tu vracal? Len čo som sa ukázal vo dverách, upreli na mňa vyčítavé pohľady - bol som dlho. Usadil som sa s výčitkami svedomia. Hneď ma rozčúlil tlsťochov absolútne normálny výraz tváre.
„Bavíš sa, čo?" precedil som cez zuby.
Hodil na mňa nezaujatý pohľad, zrejme ani nerozumel, čo som povedal.
„Tak si to zopakujeme," navrhol môj právnik.
„Čo?" neovládol som sa a hoci sa poliš tváril nenápadne, stavil by som sa, že vykríkol so mnou.
Nemusím pripomínať, kde som strávil ďalšiu noc. Prvé, čo som ráno uvidel, bol tlsťochov ksicht, keď otvoril dvere mojej cele.
„Si nevinný?"
Prikývol som a pozrel na neho mačacími očami.
„To znamená, že akoukoľvek blbosťou si môžeš narobiť len nepríjemnosti."
Nevedel som, kam tým mieri, kým ma nevyviedol na ulicu a nezašiel kúpiť nejaké šišky alebo čo. Nechcel, aby som ušiel, čo korešpondovalo so SOTovou radou, aby som ho nehľadal a v mojej šokom zdegenerovanej hlave ihneď skrsla myšlienka neposlúchnuť, nech to stojí čokoľvek - kázal mi to pud nenávisti voči fízlom, ktorý som si vytvoril na zvýšenie sebavedomia: aby som nebol nula, ale „grázel". Kázal mi nastúpiť do auta a zmizol, no ako dlhoročný fanúšik akčných filmov som bol sklamaný - žiadne putá. Ako zadržaný vo väzbe som bol sklamaný tiež - v zapaľovaní nenechal kľúče.
Áno, vtedy som mohol ujsť, ale že som to ja, o desať minút som chrústal šišku a počúval kecy môjho strážcu. Bol som zo seba znechutený a hĺbka môjho znechutenia by sa bola prehlbovala každou minútou... keby ma z úvah nevytrhlo zvonenie telefónu. Znehybnel som so zubami v šiške keď som až na zadnom sedadle rozoznal rev môjho starostlivého právnika.
„Keď sme sa na tom dohadovali včera, mal si dočasná výpadok prúdu? Odteraz ide chlapec na moje triko," nevzrušene ho prerušil poliš. (Doteraz neviem, ako volať veľké, čierne, plešaté indivíduum sediace na prednom sedadle.)
Na chvíľu nastalo ticho - môj starý sa zrejme potreboval nadýchnuť - potom som jasne, hoci profesorov hlas bol hnevom, astmou a technikou skreslený, počul slová: „Také sú SOTove pravidlá?"
Černoch si otrávene vzdychol ako človek, ktorého nezasvätení otravujú rečami o veciach, ktorým nerozumejú.
„Nie," odpovedal chladne, „to sú moje pravidlá!" A pokojne zložil.
Znovu som začal prežúvať, ale šlo to ťažko.
„Hachce je prototyp človeka, akým sa hovorí blázon. Takých ešte stretneš veľa."
Prehltol som.
„Čo... čo so mnou robíš? Kam ma to vezieš?"
„Dohodli sme sa s pánom Hachom," uškrnul sa, „že tvoj prípad preberám ja..."
„Ste právnik?"
„Detektív. Ale práve tak by si si mohol najať za obhajcu tamtoho zrazeného psa ako Hacha."
Uvedomil som si múdrosť jeho slov skôr, než ich povedal.
„To znamená, že v tej diere neostaneš už ani minútu," namieril si prstom cez plece, „a to znamená, že budeš robiť, čo ti poviem, ako ti poviem a kedy ti poviem a keď ti nepoviem, nebudeš mi vyžierať šišky!" zabuchol predo mnou ružovú krabicu. Po chvíli mi ju podal: „To bola, samozrejme, len názorná ukážka. Ponúkni sa."
Pred výškovou budovou zastalo auto a ja som chvíľu dúfal, že v ňom nesedím. Keď však poliš otvoril dvere so slovami: „Slečna?" nebolo pochýb, že za nimi sedím ja. Vyšiel som do zastrčeného ticha ulice a vošiel do pustého ticha na vrátnici. Bol tam starý dzed s jedným zubom.
„Izba 215!" rozkázal poliš.
Pochyboval som, že je v celom moteli viac ako desať izieb.
Dzed hodil na pult jediný kľúč visiaci na vešiakovej stene. Na štítku naozaj písalo 215. Vyšli sme na poschodie a medzi niekoľkými dverami označenými trojcifernými číslami našli tie pravé. V izbe bola čistá posteľ, skriňa, balkónové dvere a umývadlo.
„Prídeš na to," položil mi ruku na plece, keď uvidel môj pohľad.
„Prečo SOTA každý pozná a nikto o ňom nevie?" zmenil som tému a vyšil na balkón
zakrútený do vetrovky.
„Skôr je to naopak. Každý o ňom vie a nikto... Bude to preto, že SOTA je niečo príliš absurdné pre náš svet," podišiel ku mne a so záujmom sledoval ruch ulice. „Absurdná predstava... že možno v jednom z tých áut sedí niekto, na koho sa dá spoľahnúť."
Za budovou oproti som rozoznal park, kde sa stala vražda.
„Prečo sa o mňa SOTA zaujíma?"
„Je to jeho rajón," rozprestrel černoch ruky.