Bez lásky a nenávisti /1.časť/

/Jediný blesk/

            Keď bola Paulína Rotniková dieťaťom a vyčíňala letná búrka, najbezpečnejšie sa cítila ležiac na chrbte pod dreveným stolom a počúvla mamine a otcove strašidelné príhody.

            Zahriaknutý plameň hromničky sa pri každom zablysknutí zachvel. Mama jej rozprávala, že je mnoho bleskov. Najhorší je vreteničí. Môže vletieť do kuchyne dymiacim komínom, zaroseným oknom, spod dubového prahu, ale aj odinokiaľ.

            Letná búrka sa nenápadne približovala od západu. Najprv priplávali sopľavé opa-rové mračná, ktoré zmodreli ako slivky na jeseň a o chvíľu spopolaveli.

            Strašidelné blesky sa ešte neprebudili. Pohonič-vietor  zahnal ovečky na východ. Poihral sa  s nimi nad Domašou a odtiaľ ich zavracal späť.

            Roztopašné čertíčatá začali kresať prvé iskričky. Zobúdzalo sa aj spodné peklo. Otváralo mohutnú, hrmotavú bránu. Vystrašený vietor sa ukryl v hlbokej úžľabine. Posledný dažďovník s prenikavým piskotom vletel do šíny pod balkónom.

            A my z balkóna pokropení prvými poplašenými kvapkami vstupujeme do izby.

            Prvý blesk zaťal medzi dve učupené hory. Zaprašťali ako zlomený strom. Zaúpeli od bolesti. Na chvíľu vzplanuli pekelným plameňom. 

            Ozval sa strašidelný čertí chachot.

            Bola to presná rana. Vyrazila elektrický prúd v najbližšej elektrárni.

            Je tma. Búrka ohlušujúco lomozí. Premoknutý mesiac visí v rohu oblohy. Jeho mokré svetlo sa ako kukučie svetlo vkotúľalo pomedzi žalúzie do izby.

            Som znepokojený. Vyťahujem zo zástrčiek elektrické šnúry. Potichučky vchádzam do detskej izby.

            - Čo nové v škole? - zakričím.

            - Čo si povedal? - syn na chvíľu zložil slúchadlá z uší.

            Sadám na peľasť postele. Zo stien na mňa vyčítavo pozerajú speváci a herci. Vonku striekajú pekelné striekačky. Dunivo lejú vodu na podobločnicu.

            Odpadol spodok rozmoknutého belorítčieho hniezda. Tri belorítčatá sa zúfalo držia na jeho torze.

            -Dajte si dolu z uší slúchadlá, mohli by pritiahnuť blesk.

            Počúvli.

            Deti vedia. V takomto nečase najradšej rozprávam o svojom detstve.

            Chvíľu počkám, pokým mi dcéra povie:

            -Oci, rozprávaj o hanigovskej zakliatej panne.

            Povesť počuli mnohokrát. Odmalička sa im páčila. Ja som ju rozprávaním cibril a prikrášľoval.

            V povesti sme nakoniec prišli k jednej podstatnej otázke, či sa hradná panna zjavuje aj dnes.

            - Samozrejme, Každý siedmy Zelený štvrtok o polnoci, -prisviedčam.

            - Chcel by som ju raz vidieť, - chlapil sa syn.

            - Nepočul si, že sa jeden blúznivec o to pokúsil, a od strachu zošalel, - odrádzame ho zdesene.

            - A takisto nevieme, ktorý Zelený Štvrtok to je, - dôrazne mu pripomíname.

            - Ja viem, ktorý, - ohúril nás. Prokop Balický, ktorý preklial svoju dcéru, žil na Hanigovskom hrade v rokoch 1410 až 1415. Krátko nato ako sa stala tragická udalosť, zošalel a zomrel. Odvtedy uplynulo 87 Zelených štvrtkov a najbližší bude o štyri roky.

            Pekelné mocnosti na chvíľu stratili moc. Elektrické svetlo na okamih zasvietilo.

Ozval sa však strašidelný rachot.

            Ako vtedy, keď Paulínu Rotnikovu zabil jediný popoludňajší blesk, ktorý vtedy udrel.

            Mlčky ako pri studničke hrabali zbožie pod Hájom. Paulína, syn Miro a teta Chovanová. Na konci úzkej role oddychoval opustený rebrinák. Na medzi vychudnuté kravičky lenivo spásali zvädnutú trávu. Letné zvončeky im cinkali o zvlhnuté nozdry.Zalajnenými chvostami sa oháňali pred dotieravými ovadmi.

            Bolo sparno. Slnko zahmlene svietilo spoza zadriemaného Horbíka. Nevyzeralo na skorú búrku. Väčšinou prichádzala od západu. Tam bolo jasno ako za úsvitu.

            Tučné mračná sa prevaľovali nad neďalekým jakovianskym lesom. Ozývali sa grúlivým zvukom, akoby tam ryli staré diviaky.

            Teta Rotniková mala prímenie po manželovi, ktorý bol rotmajstrom na dôchodku. Bol aj poľovníkom. Nízky, brčkavý, počernavý ako polnoc.

            Raz, keď bol opitý, z roztopaše zastrelil vreteničiu matku. Potom zavesenou na palici ľakal deti.

            Mali štyri deti: Mira, Valériu, Zdena a Mariána.

            Paulína bola mladá, pekná a štíhla. Väčšinou mala oblečenú kockovanú blúzku s výstrihom a zásteru tuho previazanú v úzkom drieku. Oči mala láskavé. Tvár posiatu pehami ako novorodiaca sa podvečerná obloha hviezdami.

            Bývali v hnedej trojizbovej drevenici na dolnom konci.

            Ach, jaj.

            Náhlivo dokončovali prácu. Snopy zviazané brezovými povrieslami ukladali do krížov.

            Lieskovými vidlami. Iba jedny boli kovové.

            Odrazu, akoby vo veľkej diaľke praskol pohonič obrovským bičom. Zablysklo sa,zahrmelo. Podvedome sa prikrčili pred neočakávaným úderom. Obzreli sa za seba. Zbadali, ako poza nich letia železné vidly s vyhladenou rukoväťou. Dopadli pár metrov vedľa nich. Potom rozhrmená obloha stíchla.

            Paulína nevládne ležala na chrbte. Ruky mala vzpažené nad hlavou. Na nevädzovomodrej blúzke jej chýbali dva gombíky. 

            Z pootvorených očí jej unikal vystrašený pohľad. Od slúch popred ľavé ucho sa jej tiahla tmavomodrá kľukatá čiara.

            Pribehol k nej syn. Nadvihol ju a od chrbta podopieral.

            -Mama, mama, čo vám je? Vstávajte!

            Triasli ňou, liali jej vodu do tváre. Po chvíli si zdesene uvedomili, že ju zrazil blesk. Syn ju uložil na chrbát. Horúčkovite jej rozpažoval ruky a hanblivo pritláčal na hrudník. Zazdalo sa mu, akoby vydýchla.

            - Rýchlo, rýchlo zapriahajte do voza!

            Naložili ju na voz. Behom hnali kravy do dediny.

            Privolali lekára.

            Paulínu zrazil blesk. Otriasla zvesť dedinou.

            Staré husi sa vystrašene rozgagotali. Perie mali lesklobiele, ako by im naň primrzol sneh zo začiatku februára. Prilietavali k Dujčákovmu dvoru a zaklonené, brzdiac krídlami sadali na plot. V jeho rohu bola piesková kopa ohradená sivými smrekovými doskami. Z jednej trčal ohnutý hrdzavý klinec. Šumivé slivkovoguľaté tiene sa usadili v tvári tridsaťštyriročnej Rotnikovej.

            Ujo Kocurjanko starou lopatou vyhĺbil do potočného piesku jamu a po krk ju zasypal.

            -Aby z nej zem vytiahla blesk!

            Okolo bezradne postávali starší ľudia. Niekto sa jej snažil dávať umelé dýchanie. Na hlavu jej prikladali pestrofarebnú šatku namočenú v studničnej vode chladnej ako májová noc.                          

            Komusi skrsla spásonosná myšlienka:         

            - Rýchlo bežte po tetu Lokajovu! Vie začitovať.

            - Paulínu zrazil blesk!

            - Aký blesk?

            - Aký blesk?!

            Ozlomkrky sme bežali späť. Najstaršia teta pozrela na kľukatú čiaru a povedala:

            - Vreteničí! - svitla nádej.

            - Vreteničí!!! - kričali sme odušu.

            Teta Lokajová pomaly kráčala k zasiahnutej. Bola vysoká, chudá a odnepamäti stará. Vždy bola oblečená v čiernom, hoci nesmútila za nebohými. Obuté mala podčlenkové, čierne platené papuče.

            Keď sme ju stretli, hlboko sme sa jej poklonili. Raz povedal, že naučí začitovať jedného z nás mladých.

            Mrmlal nezrozumiteľné, tajomné slová.

            Vedeli sme, že vie začítať všetko, čo sa podobá na vretenicu.

            Spod hŕby železného šrotu v rohu školského dvora vyliezla tučná vretenica. Druha vykukla spod Dujčákovej stodoly. Neuveriteľne rýchlo sa plazili za najbližší kríž pred dedinu. Dedinou sa niesol vystrašený sykot plaziacich sa hadov.

            Prišla k Rotnikovej. Otočila sa k nám chrbtom. Už iba šepkala.

            S nádejou sme hľadeli na bok pieskovej kopy. Odtiaľ mala vyliezť blesková vretenica.

            - To nie je hanigovský blesk! - vyriekla strašný ortieľ a bezmocne sa prežehnal.

            Akoby do nás udrel guľový blesk.           

            Stáli sme pred Mariánkom, aby sme mu prekážali vo výhľade. Núkali sme mu naráňané skoré jablká. Podarovali sme mu priehľadné sklenené guľky. Spadli na letnú kamenistú zem a vysoko sa odrazili.

            Dvorom sa niesla smrtonosná zvesť, že blesk nie je hanigovský. Lístie na najbližšej slivke pri kope piesku začalo uvädať.

            Teta Lukáčová stála na gánku hnedej drevenice a volala nás do kuchyne. Natrela krajec chleba medom a ponúkla ho Mariánkovi:

            - Ach, ty moje úbožiatko.

            Odhryzol jedno medové sústo, a potom len vzlykal:

            -Mama, moja mama.

            Prišiel zamračený lekár. Odtiahol Paulíne ľavé viečko. Priložil jej k ústam okrúhle zrkadielko.

            Z diaľky sme videli, že ho ponúkajú pálenkou vypálenou z letných sliviek.

            Vedeli sme, čo sa hovorí pri takých udalostiach:

            „ Prežila krásny a pokojný život bez nenávisti."

            V dedine na dolnom konci náhle vyschli stáročné studne.

            Vyčerpané, vracajúce sa vretenice oddychovali v sade. Nevinné šesťročné deti ich brali do náručia, hladkali po kľukatej čiare a odnášali k dieram.

            Všetci sme však tušili, že smrť z dediny tak skoro neodíde.