Bez lásky a nenávisti /2.časť/

Najkrajšia vŕba/

            - Rúbete? - vyzvedala teta Rotniková. Z havraních vlasov sa jej skotúľalo zrnko piesočného piesku.

            - Rúbeme.

            - Veď nie je bútľavá, - podotkla.

            - Chcú postaviť plot, preto, - odpovedali jej.

            - Škoda, je to najkrajšia vŕba v dedine, - zosmutnela.

            Zbledli sme ako choré sliepky. Uvedomili sme si, že spadne do Kocurjankovej záhrady.

            Vŕba. 

Stála pri jarčeku. Vtekala doň hnojovka z gazdovských dvorov. Nežili v ňom ani žaby. Zboku sa z neho mohli napiť iba husi, ktorým mútna voda siahala tesne nad oranžové ťapky. Smädné kravy sa museli postaviť proti prúdu. Potokom sa stával iba na jar, keď sa roztápal marcový sneh a ľad. Vtedy nabral odvahu i silu. Premohol ľad, prelomil ho a rozžblnkotal sa.

Vŕba.

Bola zvláštna, sošná. Nevzpínala svoje konáre k nebu ako iné.

            Stála ako svieca.

            Keď si pozrel cez jej riedke konáre na sever, zhúkla na teba Vysoká hora. Z juhu sa usmievala Dolina. Najkrajšia bola východná vŕba za úsvitu. Akoby sa zažltli prvé podbele, akoby zružoveli májové jablone, akoby sa usmiala prebudená vrana.

            Pri krásnej vŕbe jarček usínal. Vnáral sa do múľu. Za ňou potôčik už cválal ako unavený koník a so sebazaprením preskakoval potočné kaskády.

            Nikdy sme znej nerezali prúty na píšťalky.

            Od nepamäti vo vŕbovej diere hniezdil drozd - samotár. Keď priletel na jar, opatrne sa všuchol do tajomnej diery, obzrel ju a spokojný vykĺzol pred ňu. Oprášil si lesklé krídlové perie a ušmúľanú hlavu. Zanôtil prvú aprílovú pieseň. Najkrajšie hvízdal, keď zahoreli ranné zore, ktoré na chvíľu usnuli medzi vŕbovým prútím. Spolu s nami počúvali jeho smutné trilky.

            Starý mládenec. Nikdy si nepriviedol tmavohnedú družku. Ráno vyletel plný nádeje. Večer sa sklamaný vracal späť. V dedine bol drozdí kráľ.

            Chceli postaviť plot okolo gazdovstva.

            Krásna vŕba musela preč.

Celé sobotňajšie predpoludnie sme ju zotínali. Najskôr sme sa prerúbali cez zvráskavenú kôru. Mala ju zbrázdenú ako na jar poorané pole. Presekli sme žltavé drevo. Až keď sme preťali žltohnedú dreň, vŕba zaplakala. Zaochkala, zapraskal a dlho, predlho padala.

            Padla smerom ku Kocurjankovmu dvoru.

            -Prečo si ju rúbal aj ty, oco?! - vyčítavo na mňa pozrel syn.

           Keď sme rozštiepili horný kmeň, v ktorom bola nenápadná diera, našli sme uhynutého drozda. Hlávku mal vopchanú pod našuchoreným krídlom, akoby si nachvíľu zdriemol po čítaní novín. Vedľa sa povaľovali ich čiernobiele útržky, akiste drozdia notová osnova, podľa ktorej spieval po celé roky.

            Iba na jednom celistvejšom bolo napísané: smrť.

           Na hrebeň Kocurjankovej stodoly sa zlietavali rozospaté kuviky. Spod krídel si vyzobávali jačmenné vši.

            Pred jeho dvor sa zbiehali dedinské psi. Brinkotali utrhnutými reťazami. Zúrivo brechali. Žiadny sa neodvážil vstúpiť na dvor.

            Po gazdovstve sa prechádzala nervózna smrť, oblečená v bielom rúchu. Hľadala smrtnú kosu. Zvesovala ich zo stodolovej a plevínovej hrady. Znechutene ich vrátila na pôvodné miesto. Všetky boli pokropené svätenou vodou. Iba jedna, hrdzavá, zabudnutá v podstreší, nie. Bruchaté križiaky cez ňu prehodili sviatočné pavučiny. Kolembali sa v nich vysušené muchy. Pomedzi eternitové škáry prenikali ranné slnečné lúče. Presekávali jačmenný a ražný prach vznášajúci sa nad vymlátenou slamou.          

            Zvesila ju, ovoňala, maznala sa s ňou. Prešla po hrdzavom ostrí, kedysi kvalitnej švédskej kosy a zaševelila, budeš dobrá, budeš dobrá... Rozžiarená vyšla pred nedeľnú stodolu.

            Psi žalostne zaskuvíňali. Stiahli vystrašené chvosty medzi nohy a stíchli. Kuviky spozorneli. Ako na povel raz zakuvikali.

           Ujo Kocurjanko mal mať správne prezývku Bujačár. V tmavej stajni choval plemenného býka. Vedľa stajne bola ohrádka z bukových drúkov. Väčšinou v nedeľu popoludní o ňu priviazali múčiacu kravu, ktorá sa behala. Nervózne štrngala reťazou, ktorú mala priviazanú poza rohy.

            Keď roztúžený býk vyšiel zo stajne, ktorú vystielali tupé, vlhké tiene, najskôr sa sliepňavo poobzeral okolo seba. Chrbát sa mu červeno-hnedo leskol, akoby ho mal zasýpaný čerstvovylúpanými gaštanmi. Zacítil rujnú kravu. Gazda jej nabok vytočil chvost. Býk na ňu zdráhavo vyskočil. Bol obrovský, zavalitý, ťažký. S obavami sme hľadeli, či sa pod jeho váhou niektorej nepodlomia nohy. Aj najchudšia však zvládla bremeno.

           - Deti a mládež, dajte si odchod, - zacláňali nám chabý výhľad a odháňali nás gazdovia.

           Ženy v čiernych sukniach s pestrofarebnými šatkami na hlave stáli obďaleč otočené chrbtom. Dráždivo, najmenej trojzmyselne sa chichúňali. Ony nemali obavy,  že by býk zadlávil jalovicu. Ba práve naopak. Podľa veľkosti semenníkov vedeli odhadnúť, či má dostatočnú váhu. Veľmi dobre poznali príhodu ešte z čias, keď v obci bolo sídlo gréckokatolíckej fary.

           Bujačárom bol neskúsený gazda. Pripustil na statnú, mocnú kravu ľahkého býka. Najprv zľahka virgla zadnými nohami, akoby ho odvážila. Potom ho bočným chmatom prehodila ponad chrbát na kamenistú cestu. Býk tvrdo dopadol na rohy a dolámal si väzy. Museli ho zarezať. Nespokojná krava vyčítavo pozrela na gazdu a bujačára kopla zadným kopytom do kolena takou silou, že navždy ochromel.

           V to sviatočné ráno gazda vstal zavčasu. Čakal návštevu - brata.

            -Najprv musím nakŕmiť býka, - pomyslel si.

            - Veru, to je dôležité, - prisvedčila noblesná smrť meravo stojaca medzi verajami ako vojak na stráži.

            Keď prechádzal popri nej, plecom sa obtrel o smrtné kosisko. Pichlo ho medzi lopatkami. Ovalila ho škrtiaca slabosť.

            - Ech, dajako mi nie je dobre, - zamrmlal si ponad zaspaté strnisko.

            Prekonal chvíľkovú slabosť. V sečkárni nabral plnú vŕbovú opálku sečky. Vysypal ju býkovi do válova. Dlhými železnými vidlami vyhrabol spod neho hnoj. Pohladil ho pomedzi rohy. Rozvážne meridzal. Keď pozrel von stajňovými dverami, znepokojnel. Trhal reťazou. Dupotal.

            - No, no len pokojne žer, - tľapol ho po mohutnom chrbte a usmial sa.                          

            - Dnes budem mať kravskú návštevu, - pomyslel si býk.

            Gazda vyšiel pred čersrvoprebudenú stajňu.

            - Čo toľko zavíjajú psiská? - začudoval sa.

            - Veď sú tu takmer všetky z dediny! - ohnal sa po nich dlhým bičiskom.

            O krok cúvli, ale neušli.

            Do dvora práve vchádzal mladší brat. Oprel bič o kamenný múr stajne. Zvítali sa predo dvermi.

            - Bude tuhá zima, - ukázal na rad schúlených kuvikov.

            - Nikdy som ich toľko pokope nevidel,- prisvedčil druhý.

             Keď vchádzali cez rozjasnené ranné dvere, ovial ich studený, kovový závan.

            - Máš tu dajaký prievan, -zažartoval.

            - Neviem, ale dajako mi nie je dnes dobre, - posťažoval sa bratovi - lekárovi.

            - Komuže je dnes dobre, - poznamenal - vypime si dobrej slivovice a bude nám lepšie.

            Vypili po poldecáku. Zmraštili sa a utreli opakom dlane smädné pery. Takmer súčasne povedali: „ To je ešte z otcovej, dnes je dvadsiate výročie jeho smrti."    

            - Pôjdem sa oholiť.

            - Sám sa človek najhladšie oholí, - súhlasila.

            Vrátil sa voňajúci pitralónom. Oblečenú mal bielu dederónovú košeľu. Uviazal si sivočiernu kravatu. Starostlivo si učesal preriednuté, prešedivené vlasy.

            Brat s chuťou zajedal dvakrát prerastenú slaninu. Štrngol si so švagrinou dvadsaťročnou slivovicou vypálenou z bystričiek, ktoré rástli v tajuplnom sade povyše krikľavomodrého sypanca.

            - Za chvíľu pôjdeme na zádušnú omšu, - pomyslel si.

            - Do kostola ťa už iba ponesú, - povedala mu bez lásky a nenávisti.

            V strede hrudníka pocítil prudkú bolesť, akoby mu tam niekto vrazil ostrý dubový kôl a poberal sa k Pánu Bohu. Darmo brat dával masáž srdca. Márne sa mu snažili otvoriť zaseknutú sánku. Iba mu kovovou lyžicou vylomili od cigariet zažltnuté rezáky.

            Smrť už zavesila kosu na stodolovú hradu. Poberala sa z dvora po ceste vysypanej bielym kamením. Aj hašterivé psi sa pomaly chystali domov. Poniektoré na seba cerili zuby. Tradične sa pustili do ruvačky.

            Zo stajne sa ozval strašidelný buchot, Bujak rohami odštiepil časť smrekového válova a utrhol sa. So zúrivým dupotom vybehol na prašnú cestu. Smeroval do Tarbočína. Ktosi sa ho pokúsil zastaviť, ale rozzúrený býk ho takmer preklal. Nachvíľu zastal pri pni zoťatej vŕby. Obišiel ho, obzrel a opäť sa rozbehol.

            Hneď sme bežali za tetou Lokajovou, aby ho zastavila. Zvolala všetky vretenice z okolia, ktoré okolo neho vytvorili dvojitú obruč. Väčšinu z nich ušliapal, pretože bol  imúnny voči ich jedu. Pred časom bol začítaný, keď ho jedna uštipla.               

            Potom ho dlho nikto zblízka nikto nevidel. Povrávalo sa, že sa ušiel do Poľska, kde sa pripojil k zubriemu stádu.

            Vedeli sme však, že raz sa s gazdom príde rozlúčiť na jeho hrob, rohami poodhadzuje smútočné vence a kopytami odhrabe hlinu z hrobu.