Kinkonaut (4.)

Uvedomujem si ake je to dlhe, ale dufam, ze kinkonaut ma uz stabilnu bazu citatelov, ktori to radi prekonaju kvoli prislubu dalsej kvalitnej casti... a ti, co ho este necitali, tak odporucam :DD p.p.č. :)

.................................................................

Vybehol som za ním von. Vtáci mi lietajú nad hlavou. A vždy sa zásadne tvária akoby nič. Hneď vedľa slnka. Tak podozrivo. Bezstarostne si krúžia a mávajú na pozdrav, akoby mi tou výsmešnou bezmyšlienkovitosťou chceli odkázať, že som odkázaný chodiť chrbtom dopredu ako Yossarian v Hlave XXII, s rukou na revolveri, po ktorom márne hmatám. Lebo istota je v piči.

Neviem, prečo ma to napadne, vždy, keď vyjdem von a narazím do samospádov čerstvého vzduchu. Čerstvého oproti tomu zatuchnutému v mojom byte, pretože v meste nemôže byť skutočne čerstvý vzduch nikde. Môže byť ostrý alebo chladný. Ale málokedy vonia. Málokedy otvoríš dvere a nadýchneš sa z plných pľúc, s pocitom krásneho rána. Idylicky odpinkneš pár bubliniek kyslíka prstom. Chytíte sa so susedmi za ruky a rozbehnete po čerstvej dúhe, ktorá sa začína aj končí v tvojom sne, pretože takéto veci sa v skutočnosti ani náhodou nestávajú.

Ale stáva sa, že zastavíš svojho známeho a zoči voči si uvedomíš, že mu vlastne nemáš, čo povedať. Nie je to tak dávno, a pritom jeho tvár ťa až s nemilosrdnosťou pritlačí pred jasnú vidinu zabitých okamihov, ktoré by si síce nestrávil lepšie, ale si si istý, že takto ich stráviť nechceš. A nastane dilema, či mu povedať priamo do očí, že si ho vyrušil zo zamyslenia alebo len obyčajného chodenia nikam. Úplne zbytočne. To je to dôležité, slovo -zbytočne. Zaradil sa medzi masu úplne zbytočných ľudí, ktorí majú jedinú úlohu, a to tlačiť sa na teba v autobuse, vytvoriť pred tebou rad v obchode alebo zápchu na ceste. Zápchu vlastne nie. Auto nemám, čiže jediná zápcha, ktorá prichádza do úvahy je tá pofidérna, hajzlová, keď to nepadá ako ruleta a ty tak veľmi chceš. Ale už si prehral a odchádzaš, len preto, aby si sa vrátil a prehral znova, pretože si gambler. Ale na tej najnižšej možnej úrovni. Hráš o hovná.

Prikradol som sa zozadu, ako vrah a chytil som ho za plece. Bez kudly a bez kukly.

„Čo blázniš? Vieš ako som sa zľakol?“ vravia skrivené ústa v úľaku
„Čau. Chcel som ťa trošku postrašiť. Netušil som, že sa budeš tváriť takto. Som skoro utiekol.“
„Ty si skoro utiekol? A čo mám hovoriť ja?“
„ Mohol by si ma, napríklad, pozdraviť.“
„Som zabudol, prepáč. Ahoj. Ako sa máš?“
„Ide to. Veď to poznáš. A ty?“
„Tiež sa celkom dá... ale vieš ako to býva, raz svieti slnko a raz nie.“
„Chápem.“
„Dnes svieti pekne, však. A tuším prilietajú lastovičky, som ich videl.“ po dlhšom a jemne trápnom tichu.
„Asi hej, ani som si nevšimol.“
„Pripadajú mi strašne podozrivé. Stavajú si tie svoje domčeky z hovienok a tvária sa ako pánbičko za dedinou.“
„Hmm, nie si trochu paranoidný?“
„Neviem, nikdy som nepremýšľal nad tým, že by som mohol mať paranoju z lastovičiek. Skôr sú mi nesympatické. Akoby kuli nejaké zrady. Možno to robí to ich oblečenie. Vieš, ja mám frak a ty si chudák. Nečudoval by som sa, keby im pršalo do nosa.“
„Do nosa? Lastovičkám?“
„Hej.“
„Aha.“
„Dobre, že už prestalo pršať.“
„Super.“
„Pritom malo pršať ešte aj v najbližších dňoch.“
„Možno bude.“ neovládol som sa a povedal mu to už vyslovene znudeným tónom
„A možno nie. Čo ty vieš?“
„No možno nie. Je to nevyspytateľné.“
„Tiež si myslím. Pozor!“ v dese sa za mňa skryl
„Čo? Kde?“
„Uf, nič. Myslel som, že tamto je lastovička, ale to je len... nejaký obyčajný, nezákerný vták.“ a odstúpil odo mňa
„Aha.“
„Som sa zľakol.“
„Vieš už budem musieť ísť.“ hovorím mu v rozpakoch
„Kam?“
„Vieš... už... už...“ zmätene sa neviem vykoktať
„Áno?“
„Musím ešte niečo spraviť... doma... opraviť...“ po dlhšej pauze
„Nato máš predsa kopu času.“ povedal podozrievavo
„Ale... už príde.“
„Kto?“
„Hmm... správca domu... príde to skontrolovať.“ najhlúpejšia výhovorka môjho života
„No dobre. Tak sa maj.“ vyzerá nahnevane a neveriacky, možno trochu sklamane
„Ahoj... rád som ťa videl.“ klamal som

Dúfam, že ho už nikdy neuvidím. Odchádzam v ležérnom tempe. Pripadá mi to takmer smiešne. Neviem, čo som si od toho stretnutia sľuboval. Mám pocit, že mi v určitom smere chýbajú staré časy. Chýbali. Práve som zistil, že sú dávno za mnou. Pochované. V dosť hlbokom hrobe a dnes som odhodil aj lopatu. Ale pri tej trápnej konverzácii som mu zabudol povedať jedinú vec, ktorá vlastne mala zmysel. Otočil som sa a vykročil za ním. Stihol som ho akurát, keď prechádzal cez cestu.

„Počkaj! Tvoja sestra ti odkazuje, aby si sa jej ozval.“ kričím asi z dvadsiatich metrov
„Čo?“ kričí mi späť
„Tvoja sestra...“

Slová prehlušil silný náraz. Zo zákruty, za ktorou sa odohrával náš rozhovor sa vyrútilo auto. Kotrmelce hodné skúseného gymnastu. Trvalo to iba okamih. Ale mám pocit, že tam stojím už večnosť s nedopovedanými slovami na perách. V nemom úžase. Tranze, do ktorého ťa uvedie len kvapkajúca krv. Hľadím na jeho skrkvané telo na ceste. S pocitom, že krv dostrekla až ku mne a mám na sebe nezmyteľné stopy. Na rukách. Kvapky stekajúce po tvári. Prešiel som si po nej končekmi prstov. Iba pot, veľa potu, ale žiadna červená. Napriek tomu ju cítim aj v ústach, ako sa rozlieva. Lepkavo.

Na ceste zostali topánky. Náraz ho vyzul. Stoja tam a poctivo držia tvar jeho figúry, akoby tam stále stál. Presne na tom istom mieste. Desivo. Ako pamätník, ktorý tam nechal. A o pár metrov sa vylieva kaluž z jeho tela. Mám chuť prísť a zasypať ju pieskom, ako keď sa vyleje olej z auta. Utiahnuť tesnenia na olejovej sústave. Miesto toho len zhrbene a zúfalo stojím.

„....hovorila, že ak ťa náhodou stretnem, tak ti mám povedať, že už sa na teba nehnevá.“ dodal som pošepky

Šofér auta v panike vybehol a na polceste sa zastavil. Díva sa mi do očí. Myslím, že sme sa stihli pozdraviť a vysvetlil mi, že ho to mrzí a musí... V sekunde očného kontaktu. Nasadol, obišiel ho a stráca sa v diaľke. Pozerám po okolí a nikto nikde. Telo ležiace na ceste nepritiahlo žiadnu pozornosť. Ani z neďalekej krčmy. Ani jeden zvedavý pohľad. Začal som cúvať a s nechuťou si utieram ruky o trávu. Aj tvár o tričko. Potrebujem sa rýchlo zbaviť tých škvŕn. Rozbehol som sa. Z miesta činu. Ako ten vodič. Je mojim spolupáchateľom.

„Ale toto som nechcel. Toto som nemyslel tým, že dúfam, že ho už nikdy neuvidím.“ hovorím si zúfalo počas behu

Zabuchol som dvere a opieram sa o ne. Sú barlou. Pre telo odrezané od mozgových impulzov. Hlava v dlaniach. Stále mám pocit, že mi po nich steká krv. O opaku ma ubezpečujú len letmé pohľady.

„Ani... ani som nezistil, či žije. Nezavolal záchranku ani policajtov...“ hovorím si
„Nemohol si. Zatkli by ťa.“ kontrujem si v zapätí
„Hej, hej. Nešlo to. A tá krv. Bola všade. Tiekla stále bližšie a bližšie.“ zadychčane šepkám

Pomaličky som sa zdvihol a prikradol k oknu. Nenápadne. Hlavne nenápadne, aby ma nikto nezbadal.

„Nemôžeš za to, mohlo sa to stať kedykoľvek.“
„Ale zastavil som ho ja uprostred cesty.“
„Zastavil...“ vyznelo dostratena

Nakladajú ho do sanitky. A policajti, veľa policajtov. Zastavujú ľudí. Obhrýzam si nechty, ako vždy, keď som v strese. Teraz mám ruky už skutočne krvavé. Vydesil som sa, keď som to zbadal. Ale v zapätí som si uvedomil, prečo mi prsty krvácajú.

Dych aj tlkot srdca sa mi trochu upokojili a začal som premýšľať racionálnejšie. Hlavne nad tým, či je mŕtvy alebo živý. Som poznačený americkými filmami, pretože stále očakávam, že pre mŕtvolu príde priamo pohrebný voz. Neviem, či je to tak aj v skutočnosti. Skôr nie. Ale je to moja prvá „možno“ mŕtvola, takže neviem. Ale ak by mi niekto povedal, že chodí rovno pohrebák, veril by som rovnako, ako keby mi povedal, že nechodí. Asi ako s bohom. 50:50.

Neviem obstáť na mieste. Okno je príliš ďaleko. Potrebujem to lepšie vidieť. Alebo aspoň počuť, čo sa deje. Znovu som si obliekol bundu a zišiel dolu. Obišiel som panelák a sadám si v protiľahlej krčme. Medzi časom sa z nej stal amfiteáter, plný diskutujúcich zvedavcov. Plný dohadov. Počúvam ich a vsadím sa, že väčšina z nich by so mnou v momente menila, len aby ukojili svoju zvedavosť, ktorá ich zvnútra rozleptáva ako kyselina. Určite majú husiu kožu z napätia, ktoré v nich vyvolala táto nečakaná udalosť. V momente by som daroval svoju miestenku v prvom rade každému záujemcovi.

Hľadím nemo na mláku krvi. Mimovoľne čakám, že niekto príde s fúrikom a zasype ju. Telo je už možno v nemocnici. Tá mláka krvi, je strašná. Neviem od nej odtrhnúť pohľad.

„Budeme potrebovať vašu pomoc pri hľadaní páchateľa. Videl niekto niečo?“ pýta sa chudučký policajt

Nedokážem ho osloviť, vydolovať zo seba, čo i len hlásku. Mám pocit, že mi niekto vyrezal jazyk. Že som si vyrezal jazyk. Leží tam pohodený na ceste a tie červené stopy sú z neho.

Nemôžem inak. Mám na rukách krv. V určitom zmysle je zničujúce mať takéto tajomstvo. Ale môžem sa ním iba nechať zožrať zvnútra.

O pár mesiacov som opäť stretol jeho sestru. Pozdravila ma tým krásnym úsmevom. Povedal som jej, že som ho stretol a oči jej zasvietili v očakávaní.

„Robo odcestoval a mám ti odkázať, že ťa ľúbi.“

Otočil som sa a odchádzam. Bez pozdravu.

„Kam? Počuješ? Kam odcestoval?“

Ale ja som už nepočul.