SOTA -- štvrtá časť

  Bola niekde v tej vete skrytá odpoveď na otázku, čo tu robím? Byť tak blízko SOTA, možno to bola súčasť plánu... No uvedomil som si, že v takom malom meste je to všade rovnaké a že ak mohol obsadiť obytné bloky aj mestskú políciu, mohol obsadiť čokoľvek. No moja prítomnosť v izbe 215 bola aj tak nezmyselná. Poliš mi neprikázal tu zostať, ale jednozubý dzed za pultom a ubytovanie v SOTovom rajóne mi našepkávali, že skôr, než by sa snažili  ma väzniť vo vnútri, chcú ma zvonku sledovať. Nie som väzeň, no predsa na tom nie som o nič lepšie.

  Celý deň som preležal na posteli, lebo jediná vec, ktorú som okrem toho mohol robiť, bola umývanie rúk. Príchod večera ma prekvapil - netušil som, že by nejaký človek dokázal stráviť celý deň v jednej polohe. Poloha... to slovo vo mne evokovalo toľko krásnych chvíľ života, že som nevydržal ten náhly príval energie a vstal. Vo vrecku mi zacvengali drobné - dôkaz toho, že ešte stále som sám sebe pánom.

  Na policajnej stanici sa držali motta: na čo okrádať zadržaných, stačí im podstrčiť telefón na mince! Z nejakého zvláštneho dôvodu som ich ušetril, asi ma nelákala predstava rozhovoru:     Ahoj!

  Ahoj, miláčik! (V mojich predstavách ma nejaký ženský hlas vždy oslovoval miláčik, tuším sa zo mňa za tie dve noci stal rodinný typ.) Ako sa máš?

  No, ide to, ale nevzali ma na školu.

  Vážne? To je strašné! (ustarane.)

  Ani nie, vlastne mi to vôbec nevadí - aj tak by som nemohol študovať. Zatkli ma pre podozrenie z vraždy.

  Chúďatko!

  Ale nie je to také zlé, mám vlastný bytík s výhľadom na park, kde sa stala bizarná vražda...

  Rýchlym krokom a so sklonenou hlavou som zišiel po schodoch a popri vrátnikovi, aby ma nestihol zastaviť - možno si ma ani nevšimol. Kráčal som prázdnou ulicou, počúval výkriky ožranov a nazeral do prízemných okien zatiahnutých papierovou roletou, odkiaľ vychádzali. Vyhliadol som si bar, ktorého schodíky neviedli z ulice nadol a vkĺzol dnu.

  Ako som vošiel, zostal som stáť zastrčený a neviditeľný v kúte, snažiac sa príliš nedýchať (bolo tam nafajčené a vzduch vydýchaný na zomdletie), až kým som si neuvedomil, čo to, dočerta, robím. Sklamane som zistil, že poldeci, minerálku ani džús si za svojich sedem korún nekúpim, a tak som sa len snažil tváriť nenápadne. No neľutoval som, že sa neosviežim, lebo som videl, ako barman oplachuje poháre v stokrát použitej vode a nalieva do nich niečo, čo ju nesmierne pripomínalo. Bol to pajzel.

  Zo dvakrát okolo mňa prešla obrovská žena s veľavýznamným pohľadom a keď sa na mňa tretíkrát pozrela, že čo chceš, keď si prišiel očumovať, tak si nájdi ľahšiu a zabudni, že si pred tebou niečo stiahnem, ja v strachu, aby si to nerozmyslela, som radšej zdúchol ani nič nepovedala.

  Síce mi bolo v bare (a just ho tak budem volať) dobre a teplo, ale čerstvý vzduch na ulici ma potešil - na prvý nádych, ani tu nebol tak celkom čistý. Ako som sa tak rozhliadal okolo seba, začínal som mať stále silnejší pocit, že som z toho baru nemal vychádzať. Stál som v strede špinavej ulice a nemal som šajnu, ako sa dostať späť - groteskne to pripomínalo moju zložitú právnu situáciu: ani odtiaľto nebolo návratu. Bol som v tom najzastrčenejšom gete v najzastrčenejšom meste, aké si dokážete predstaviť - jednoducho v riti.