Schody

Spomenula som si na predmet, čo vytŕčal zo starej škatule v rohu. Nedalo mi to. Položila som kopu starých albumov na najbližší stolík a zamyslene som sa otočila. Podišla som smerom k schodíkom na povalu. Chytila som zábradlie a zdvihla nohu. Pocítila som prítomnosť prvého schodu a stúpila som naň. Zamyslela som sa. Zmizol z môjho života už pred rokmi. Ubehlo to rýchlo... No teraz sa mi zdá, akoby to bola celá večnosť. Neskutočne dlhá doba, veky. Bolo to tak dávno! Mám pocit, že všetky tie spomienky pochádzajú ešte z minulého života. A bol vôbec nejaký? To je jedno... Bolo to dávno. Prepána! Koľko je to už? Ako som sa len odvtedy zmenila!

To malé dievčatko z albumov. Ryšavé s prenikavými modrými očami. A čo je zo mňa teraz? Vlasy mám čierne ako uhoľ a oči zelené ani mačka.

Dievčatko kráča po schodoch na moju povalu a svojimi bacuľatými rúčkami stíska drevené zábradlie, ešte vždy voňajúce novotou. Bojí sa výšok, schodov... Ale kráča. Prstočky má jemné a nemotorné, nechtíky ostrihané celkom nakratučko. Dlane večne spotené, až nepríjemne mokré. Teší sa. Ach, ako veľmi sa teší! Zrýchli sa mu tep, zrýchli i svoje drobné krôčiky. Zakoplo. Vyčítavo sa pozrie na ten nezbedný schodík a nemôže si pri tom nevšimnúť svoje žiarivo červené sandáliky.

Oči mu prekryjú neposlušné čierne vlasy. Rukou si ich zo zvyku odhrnie... Dlane sú ešte vždy vlhké, no prsty schudli, skostnateli. Na povrch sa derú žily a nechty sú dlhé a pokryté hrubou vrstvou laku.

Posledný schod.

Prečo som na neho zabudla? Čo ak sa bude hnevať...? Len to nie... Ako som len mohla zabudnúť? Naozaj... už sa mi preťažko spomína. Je to ako sen, ba aj ten sa už temer rozplynul.

Nie! Nedovolím ostrému svetlu pretrhnúť posledné putá, nesmiem!

Spotená rúčka stisla kľučku a napäto otvorila dvere. Vráti sa dosnívať. Prvý raz vošla na moju povalu. Juj, ako cudzo pôsobí! Má strach... Maličké nôžky sa rozbehli do kúta, už rúčky objímajú zaprášené škatuľu. Zvedavé pršteky nezvyčajne mocne uchopili čosi, čo vyzeralo ako neforemná guča handier. Kŕčovito si to privinulo k maličkému srdiečku. Bilo tak rýchlo...

Z modrých očiek sa vykotúľali obrovské slzy a dali sa valiť po rozpálených guľatých líčkach. Vlhké pery vtisli na usmiatu látkovú tvár vrúcny bozk a nechceli sa odtrhnúť.

„Gogo! Môj, môj Gogo!!!" zašepotalo takmer nečujne.

Sedelo skrčené v kúte dlho, azda celú večnosť. Celú tú večnosť, počas ktorej si na neho ani len nespomenulo...

Ten sen!

Má pocit, že trval príliš krátko. Bol prekrásny...

Sedela som tam aspoň pol hodinu a držala ho v rukách. Zarývala som do látky vypchatej akýmisi mäkkými guľôčkami svoje kostnaté prsty a zmáčala ju, až ma rozbolela hlava.

„Mami, však si môžem Goga zobrať so sebou ku babke?" ja sa nechcem zobudiť...